Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pre celý národ sa v augustových dňoch 1968 stal Viliam Šalgovič nenávideným kolaborantom. Nazývali ho zradcom.
Autor TASR
Ružindol/Bratislava 11. decembra (TASR) – PhDr. Viliam Šalgovič, CSc. bol komunistickým politikom. V rámci Komunistickej strany Československa (KSČ) bol členom tzv. prosovietskeho krídla po roku 1968. Bol dlhoročným poslancom a neskôr predsedom Slovenskej národnej rady (SNR), poslancom Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky (FZ ČSSR). Bol agentom KGB (výbor pre štátnu bezpečnosť, tajná služba bývalého Sovietskeho zväzu) a podieľal sa na príprave invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (21.8.1968). V piatok 12. decembra uplynie 95 rokov od jeho narodenia.
Pre celý národ sa v augustových dňoch 1968 stal Viliam Šalgovič nenávideným kolaborantom. Nazývali ho zradcom. Na prvomájových oslavách v Bratislave v roku 1987 sa stala na tú dobu nevídaná vec. Na tribúnu s najvyššími predstaviteľmi Komunistickej strany Slovenska (KSS) začali lietať a dopadať pokazené vajcia. V prvom rade medzi predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR) Petrom Colotkom a predsedníčkou Slovenského zväzu žien Elenou Litvajovou stál Viliam Šalgovič. Jedno vajce ho trafilo priamo do tváre a rozplesklo sa mu na saku.
"Bol som rozhorčený a súdruh Colotka ma upozornil, že mám od vajíčka zašpinené sako", uvádzal vo výpovedi Šalgovič, "odišiel som preto z tribúny do reštaurácie Veľké srdce, kde mi súdruhovia sako vyčistili". Vysokoškolského študenta Vladimíra Červeňa hneď zaistili "tajní". Policajný výsluch sa konal po piatich dňoch a Šalgovič na ňom okrem iného povedal: "Spočiatku som si myslel, že ide len o mladícku nerozvážnosť, ale nie – páchateľ často prerušuje štúdium a je pod vplyvom západného rozhlasu a filmov o terorizme".
Viliam Šalgovič sa narodil 12. decembra 1919 v Ružindole pri Trnave. Vyučil sa za typografa, počas druhej svetovej vojny slúžil v armáde tzv. Slovenského štátu. V roku 1943 prešiel k Červenej armáde. V bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) absolvoval vojenské učilište a stal sa osvetovým dôstojníkom v l. československom armádnom zbore v ZSSR. Po oslobodení bol v rokoch 1945-1951 spravodajským dôstojníkom čs. armády a spojencom generála Bedřicha Reicina (agent NKVD - Ľudový komisariát vnútra – ekvivalent ministerstva vnútra v ZSSR, veliteľ Obranného spravodajstva. Osobne dával rozkazy k fyzickému a psychickému týraniu obvinených vo vykonštruovaných súdnych procesoch po druhej svetovej vojne, bol spolutvorcom čistiek elity čs. armády).
V parlamentných voľbách v roku 1946 bol Viliam Šalgovič zvolený do Slovenskej národnej rady (SNR, 1946-1948). Vo voľbách v roku 1948 ho za KSS zvolili do Národného zhromaždenia ČSR (1948-1954). V rokoch 1950-1962 a 1975-1989 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a v rokoch 1962-1968 a 1970-1975 predsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS.
V období Pražskej jari 1968 bol námestníkom ministra vnútra ČSSR pre Štátnu bezpečnosť (21.6.-11.10.). Do tejto funkcie ho presadzoval Alexander Dubček. Podľa historika Zdenka Mlynáře vychádzal asi z toho, že v tejto funkcii musel byť sovietsky agent a bolo mu milšie, ak to bol jeho kamarát, na ktorého, ako sa mylne domnieval, sa mohol osobne spoľahnúť. Šalgovič patril ku skupine prosovietskych funkcionárov, ktorí pripravovali inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. "Jeho ľudia" v ranných hodinách 21. augusta 1968 zatýkali vedúcich straníckych a štátnych predstaviteľov priamo v budove ÚV KSČ. Na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bol dočasne pozbavený vedúcich funkcií v KSS. Po prevrate sa načas ukrýval v Rumunsku a keď sa situácia v ČSSR upokojila, tak sa vrátil naspäť. V roku 1969 mu udelili Rad práce, v roku 1973 Rad Víťazného februára a v roku 1979 Rad republiky.
Šalgovičova politická kariéra pokračovala ďalej počas normalizácie. V roku 1969 sa stal vojenským pridelencom v Maďarsku. Ako predstaviteľ kolaboračnej prosovietskej ultraľavice v KSČ bol nebezpečný aj pre prezidenta ČSSR Gustáva Husáka. Ten sa ho snažil odstaviť z aktívnej politiky a presadil ho skôr na "ceremoniálnu" funkciu predsedu SNR (1975-1989). Popri tom bol členom predsedníctva ÚV KSS a poslancom Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení ČSSR. Od roku 1975 sa stal predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ÚV ZČSSP).
Po novembrových udalostiach v roku 1989 odišiel Šalgovič zo všetkých politických funkcií a stiahol sa do ústrania. Protestoval proti tomu, že poprední revizionisti a ich rodiny nie sú postihovaní. Z obáv pred dôsledkami svojich činov (preukázateľná vlastizrada) sa 6. februára 1990 obesil v pivnici svojho domu na Mudroňovej ulici v Bratislave.
Pre celý národ sa v augustových dňoch 1968 stal Viliam Šalgovič nenávideným kolaborantom. Nazývali ho zradcom. Na prvomájových oslavách v Bratislave v roku 1987 sa stala na tú dobu nevídaná vec. Na tribúnu s najvyššími predstaviteľmi Komunistickej strany Slovenska (KSS) začali lietať a dopadať pokazené vajcia. V prvom rade medzi predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR) Petrom Colotkom a predsedníčkou Slovenského zväzu žien Elenou Litvajovou stál Viliam Šalgovič. Jedno vajce ho trafilo priamo do tváre a rozplesklo sa mu na saku.
"Bol som rozhorčený a súdruh Colotka ma upozornil, že mám od vajíčka zašpinené sako", uvádzal vo výpovedi Šalgovič, "odišiel som preto z tribúny do reštaurácie Veľké srdce, kde mi súdruhovia sako vyčistili". Vysokoškolského študenta Vladimíra Červeňa hneď zaistili "tajní". Policajný výsluch sa konal po piatich dňoch a Šalgovič na ňom okrem iného povedal: "Spočiatku som si myslel, že ide len o mladícku nerozvážnosť, ale nie – páchateľ často prerušuje štúdium a je pod vplyvom západného rozhlasu a filmov o terorizme".
Viliam Šalgovič sa narodil 12. decembra 1919 v Ružindole pri Trnave. Vyučil sa za typografa, počas druhej svetovej vojny slúžil v armáde tzv. Slovenského štátu. V roku 1943 prešiel k Červenej armáde. V bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) absolvoval vojenské učilište a stal sa osvetovým dôstojníkom v l. československom armádnom zbore v ZSSR. Po oslobodení bol v rokoch 1945-1951 spravodajským dôstojníkom čs. armády a spojencom generála Bedřicha Reicina (agent NKVD - Ľudový komisariát vnútra – ekvivalent ministerstva vnútra v ZSSR, veliteľ Obranného spravodajstva. Osobne dával rozkazy k fyzickému a psychickému týraniu obvinených vo vykonštruovaných súdnych procesoch po druhej svetovej vojne, bol spolutvorcom čistiek elity čs. armády).
V parlamentných voľbách v roku 1946 bol Viliam Šalgovič zvolený do Slovenskej národnej rady (SNR, 1946-1948). Vo voľbách v roku 1948 ho za KSS zvolili do Národného zhromaždenia ČSR (1948-1954). V rokoch 1950-1962 a 1975-1989 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a v rokoch 1962-1968 a 1970-1975 predsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS.
V období Pražskej jari 1968 bol námestníkom ministra vnútra ČSSR pre Štátnu bezpečnosť (21.6.-11.10.). Do tejto funkcie ho presadzoval Alexander Dubček. Podľa historika Zdenka Mlynáře vychádzal asi z toho, že v tejto funkcii musel byť sovietsky agent a bolo mu milšie, ak to bol jeho kamarát, na ktorého, ako sa mylne domnieval, sa mohol osobne spoľahnúť. Šalgovič patril ku skupine prosovietskych funkcionárov, ktorí pripravovali inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. "Jeho ľudia" v ranných hodinách 21. augusta 1968 zatýkali vedúcich straníckych a štátnych predstaviteľov priamo v budove ÚV KSČ. Na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bol dočasne pozbavený vedúcich funkcií v KSS. Po prevrate sa načas ukrýval v Rumunsku a keď sa situácia v ČSSR upokojila, tak sa vrátil naspäť. V roku 1969 mu udelili Rad práce, v roku 1973 Rad Víťazného februára a v roku 1979 Rad republiky.
Šalgovičova politická kariéra pokračovala ďalej počas normalizácie. V roku 1969 sa stal vojenským pridelencom v Maďarsku. Ako predstaviteľ kolaboračnej prosovietskej ultraľavice v KSČ bol nebezpečný aj pre prezidenta ČSSR Gustáva Husáka. Ten sa ho snažil odstaviť z aktívnej politiky a presadil ho skôr na "ceremoniálnu" funkciu predsedu SNR (1975-1989). Popri tom bol členom predsedníctva ÚV KSS a poslancom Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení ČSSR. Od roku 1975 sa stal predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ÚV ZČSSP).
Po novembrových udalostiach v roku 1989 odišiel Šalgovič zo všetkých politických funkcií a stiahol sa do ústrania. Protestoval proti tomu, že poprední revizionisti a ich rodiny nie sú postihovaní. Z obáv pred dôsledkami svojich činov (preukázateľná vlastizrada) sa 6. februára 1990 obesil v pivnici svojho domu na Mudroňovej ulici v Bratislave.
