Bratislava 17. júla (TASR) – Petr Kotvald spolu so Stanislavom Hložkom nahrali v roku 1983 najväčší hit Holky z naší školky. Ten ako jediný v ére Československa dosiahol predaj viac ako milión singlov. Táto pesnička im na dlhé obdobie prisúdila imidž mladíkov, do ktorých boli zaľúbené tisícky mladých tínedžeriek.

Rodák zo Žatca, spevák, producent aj herec Petr Kotvald (*8.7.1959) sa v ľudovej škole umenia učil hru na klavíri aj spev. V Chomutove študoval na elektrotechnickej priemyslovke, spieval tam so skupinou Scarabeus. V rokoch 1977 až 1979 súťažil na festivale mladých spevákov Mladá píseň v Jihlave. Súťaž v roku 1979 vyhral. Od roku 1981 bol spolu so Stanislavom Hložkom členom Orchestra Karla Vágnera. Po piatich rokoch sa dal na sólovú dráhu. Už v roku 1988 vydal svoj prvý sólový album Přísně soukromá sci-fi, v roku 1990 pridal druhý, veľmi úspešný album Gejzír. Na ňom boli hity Milujem se čím dál víc, Gejzír a Kdekdo je dál. Dnes má na svojom konte 18 vydaných albumov a kompilácií.

Prvý samostatný koncert s vlastnou skupinou Trik odohral 13. júna 1986 v moravskej Jablůnke. Čas nezastal ani v prípade Petra Kotvalda a pred mesiacom uplynulo 30 rokov od začiatku jeho sólovej dráhy. Vydavateľstvo Supraphon mu k tomuto výročiu vydalo v máji kompiláciu EXXXclusive, ktorá na troch diskoch ponúka 50 hitov a 11 nových piesní. Tri desiatky sólových koncertných rokov boli témou rozhovoru pre TASR.


-Začneme aktuálne. Viac ako mesiac je na svete vaša nová kompilácia EXXXclusive/Best Of. Mapuje 30 rokov vašej sólovej dráhy, pritom ponúka hity aj nové piesne. Môžete ju bližšie predstaviť?-

Ale áno, je to už 30 rokov. A pritom trocha zavádzam, pretože to je 30 mojich sólových sezón. To som akože zabudol ešte na päť a pol roka, čo som spieval so Standom Hložkom a Hankou Zagorovou.

-Poďme však k novej kompilácii, ponúka 61 skladieb, pritom 11 pesničiek je nových. Nestálo za to, urobiť z nových songov novinkový album?-

Stálo. Spolu s Jindřichom Parmom a Pavlom Cmíralom sme nahrali tieto novinky. Ale ako hovorím, nerád sa pozerám dozadu. Mám vždy pocit, že to najlepšie ešte len príde. Keď sme ich nahrali, prišiel som do vydavateľstva a tam mi povedali, že viac mali v pláne vydať výber mojich piesní, pretože autorské práva na predchádzajúcu výberovku práve končia a tým by som v ponuke na trhu nemal žiadnu výberovku. Navyše v tejto ponuke mi nechali voľnú ruku na zostavenie piesní. To ma trocha zaskočilo, pritom som nechcel mať v jednom čase na trhu dva produkty, novinkový aj kompilačný album.

-Takže došlo ku kompromisu medzi vydavateľom a interpretom?-

Áno, po dohode s vydavateľstvom sme spojili dva do jedného, čo je nakoniec celkom dobré. Sú to tri cédečká, takže je na nich dosť priestoru. Vyberal som zo zhruba 280 piesní. K tomu som ešte na Facebooku oslovil fanúšikov, aby mi s výberom pomohli, čo by tam chceli mať. Prišlo viac ako dvetisíc odpovedí. Niekto chcel raritné piesne, ktoré sú popovo šansónové, niekto také, ktoré som si už ani veľmi nepamätal. Tak som vybral päťdesiat podľa kľúča, aby to boli hlavne piesne, ktoré nie sú dnes v dosahu na iných nosičoch či internete. A hlavne som chcel, aby ten album "šľapal", aby na seba nadväzovali. Ideálne je, keď výber urobí niekto za vás. To sa stalo pred rokmi s výberom Největší hity a ja som pridal iba novinky.



-Najlepšou propagáciou novej platne sú koncerty. Vy ich na vašej stránke nemáte uvedených veľa. Stačí vám to?-

Čo je na webe, je na webe. Hovorím si, že nemusím nutne hrať všade a vždy. Nechcem, aby koncerty boli za každú cenu. Mám predstavu, ako má koncert vyzerať, k tomu potrebujem nejaké financie, a tie si musím najprv zaobstarať. Takže, ak si album na seba zarobí alebo príde promotér s ponukou, potom urobím väčšiu sériu koncertov. Ale odohrám pár koncertov EXXXclusive live, ktoré skočím v závere augusta. Nie je to ale ucelená séria.



-Dali ste na kompilát jedenásť noviniek. Budete mať teraz trocha autorský pokoj alebo pokračujete ďalej v novej tvorbe?-

(Úsmev). Mám už dva roky rozpracovaný album, ktorému hovorím pracovne Pan zpěvák II. V roku 1997 som vydal album Pan zpěvák. Bol to zvláštny názov. Odvtedy, čo som začal spievať sólovo, od roku 1986, si občas urobím radosť a na živých koncertoch som vždy zahral nejaký remake môjho miláčika, napríklad Stevieho Wondera, Michaela Jacksona či Georgea Michaela. Tie piesne ku mne šli a pripadali mi famózne, tak som ich spieval s českým textom Pavla Cmírala. Takto sa zozbierali nádherné texty, že bolo škoda ich nevydať. Tak vyšli na albume Pan zpěvák. Album nebol komerčne veľmi úspešný, nedostal sa veľmi k ľuďom, ale dnes je raritou. Keď si ho počúvam spätne, tie piesne sú nádherné a škoda, že sa nedostali k širšiemu poslucháčskemu publiku. Povedal som si, že sa za tie roky naskladali ďalšie piesne tohto typu. Vybral by som pár piesní z predošlého albumu a vydal by som Pana zpěváka II. To mám teraz rozrobené, mám to v hlave. Možno trocha narazíme na autorské práva, pretože niektoré z nich sú staršie a majú viacerých majiteľov. Je to trocha beh na dlhú trať. Mám nahraných už osem piesní v tomto duchu, sú nádherné, ale musím počkať, ako to dopadne.

-Sú speváci, ktorí na pódiu iba stoja, sú takí, ktorí sa hýbu a sú takí, ktorí pridajú aj tanečnú kreáciu. Vy patríte k tej tretej skupine.-

(Úsmev). Áno, robím to. Prišlo to akosi samo. Dnes je veľa detí, ktorým hovoríme, že sú hyperaktívne. A zrejme som také dieťa bol aj ja. Ale mal som to spojené s hudbou. Len čo ma postavíte na javisko a pustíte hudbu, tak som nikdy nedokázal iba stáť. Napríklad pri pomalých piesňach mi robí problém sa nepohnúť. Dokonca režisér Standa Procházka, keď sme robili muzikál Mamma Mia a mali sme hovoriť texty, tak mal vždy pripomienku: "Prosím, nestepujte mi tam, ale hovorte texty". Ale už si na mňa za tridsať rokov zvykli, že im utekám zo záberu.



-Prejdime k vašej životnej a umeleckej dráhe. Narodili ste sa v Žatci, aké boli detské roky?-

Bol som chlapec z dediny Staňkovice, nachádzala sa asi štyri kilometre od Žatca. Bola to obec, ktorá bola vlastne vojenským sídliskom. Môj otec bol vojak z povolania, bývali sme pod letiskom a  bolo to tam nádherné. Vybagrované pieskovne, stráne, skvelé detstvo. Vysokú školu som absolvoval v Poděbradoch, pretože mimopražskí študovali tam, takže som dva roky absolvoval v Poděbradoch. A potom som už "naskočil" k Hanke Zagorovej, veľa som cestoval a zdržoval som sa vlastne všade a zároveň nikde. Bolo to šialené.

-Vyštudovali ste Elektrotechnickú fakultu ČVUT, to znamená že ste viac technický typ? Mali ste radi viac matematiku a fyziku?-

Áno, technické veci ma bavili a bavia dodnes. Bavilo ma prichádzať veciam na koreň. Bavilo ma, ako v matematike veci do seba zapadávali, vzorce, logika, svoje zákonitosti, nemôže to byť inak. Na výške som sa dostal do stavu, kde som tie vedomosti naberal normálne v pohode, bolo to fajn. Preto aj obdivujem napríklad vedcov, že sa celý život zaoberajú vecami, ktoré do seba zapadajú. Trocha podobné v skrátenej forme je to však aj u pesničky.



-Kedy ste objavili v sebe spevácky talent, kedy ste začali spievať?-

Moja babička hovorila, že som spieval skôr, ako hovoril. Vždy vedeli, ako som na tom, či som naštvaný, alebo som veselý či smutný, podľa toho som spieval pesničky. Nehovoril som, ale spieval. A tým som vyjadroval svoje pocity. Trocha z toho mi ostalo dodnes. Som totiž dosť introvert a mnoho vecí svojim najbližším vlastne nepoviem a držím ich v sebe. Väčšina mojich piesní hovorí o tom, čo som v živote prežil a som nesmierne vďačný Pavlovi Cmíralovi, ktorý ma pozná dlhé roky, že moje zážitky, prežitky a moje príbehy vedel vložiť do textov pesničiek. On vždy hovoril, že nie je to iba remeslo, ale ja veľmi dobre viem, že tam medzi riadkami dal to, čo vie iba on a ja a čo bolo pre mňa podstatné. Sme rodinní priatelia, vieme o detailoch, ktoré sa nám diali v rodinách a to stačilo. Prišiel s textom Milujem se čím dál víc alebo s textom Tam, kde jsem já, tam nejsi ty. Vedel som, že popísal niečo, čo sa mi prihodilo a mne to v tej chvíli prišlo úžasné. Že tá pieseň je presvedčivá, že je uveriteľná.


-Pamätáte si prvú pesničku, ktorú ste vedeli zaspievať?-

Neviem, či je úplne prvá, ale jedna z prvých bola Husička divoká, letela z vysoka... Jedna z prvých verejných potom bola, keď som chodil do prvej triedy. Tam som si "stúpal" na jazyk a pani učiteľka povedala, že by som mohol spievať na školskej besiedke. Spieval som so spolužiačkou, ktorá spievala "Petře, Pavle, co chceš na mně". Ja som odpovedal "Nůši nůši salátu". To bola moja prvá spievaná veta.

-Pamätáte si na svoj prvý honorár?-

No jasné, samozrejme. To som bol amatérskym spevákom zo Žatca, spieval som na súťaži Mladá pieseň v Jihlave, na celoštátnom kole. Ale ešte predtým, po krajskom kole ma oslovila kapela z Liberca, aby som s ňou hosťoval na Libereckých výstavných trhoch. Tam som prvýkrát spieval za honorár, za jedno vystúpenie som mal 120 korún, čo bolo skvelé. Dokonca viem, že za 14 dní, čo som tam spieval, som si kúpil veľmi pekné poltopánky.




-Jihlava a festival Mladá píseň je štartom vašej úspešnej speváckej dráhy. Tam ste najprv získali cenu za osobitú interpretáciu a rok nato ste súťaž vyhrali.-

V roku 1977 som tam bol s kolegyňou, s ktorou som spieval v prvej triede "Nůši nůši salátu". Oslovila ma po rokoch, či s ňou nepôjdem spievať. Volá sa Ivana Trefná. Spievali sme dueto Znala panna pána. Neprešli sme sitom výberu, ale už sme sa stretli s ľuďmi, ako bol Vítězslav Hádl či Jindřich Brabec, v tom období to boli uznávaní autori. Povedali mi, že nie je to zlé, ste celkom zaujímavý, tak to skúste o rok sám. Skúsil som, odmenou bola cena za osobitú interpretáciu a ďalší rok postup rovno do finále. V roku 1978 som tam šiel ako sólista a rok nato som vo finále vyhral.


-Od roku 1981 ste boli členom Orchestra Karla Vágnera. Mali ste vtedy 22 rokov. Kde vás Vágner našiel a kde ste sa stretli so Standom Hložkom?-

Od januára 1981 sme s Hložkom začali spievať s Hankou Zagorovou. Je zaujímavé, ako srandovne fungujú niektoré veci. Keď som spieval vo finále v Jihlave, Orchester Karla Vágnera tam bol ako hviezdny hosť, ktorý mal na záver svoj koncert. Po súťaži ma oslovil Jindřich Brabec, aby som urobil koncertný program s Miriam Hruškovou. Urobili sme ho, veľmi to nefungovalo, odohrali sme dva koncerty, nikoho to nezaujímalo. Keď sme boli na skúške kostýmov u Josefa Ťapťucha, kostýmového výtvarníka, bol tam aj Karel Vágner, tiež si bol pre kostým. Keď už odchádzal, vrátil sa späť a hovorí mi: "Ja vás odniekiaľ poznám". Odpovedal som: "Pre dvomi mesiacmi som bol v Jihlave, vy ste tam boli ako hostia. My zháňame nejakých chlapcov k Hanke, ona si vymyslela takú vec, že by s ňou dvaja chlapci spievali a tancovali. Jedného už máme, jeden ide na vojenčinu, nechcete to s nami skúsiť? A pozvali ma. Volal som potom ich manažérovi, pozvali ma rovno do televízie, kde sa točil Silvester 1980. Prišiel som do televízie, predstavili ma Hanke Zagorovej, poslali ma do šatne, kde je môj kolega Standa a ten mi vraj všetko vysvetlí. Nič mi však nedali, iba Hložek mi z walkmana pustil pesničku Diskohrátky. Pred plným štúdiom sme natáčali, Hanka spievala, ja po nej opakoval. Bol to síce playback, ale nemal som ani text, nebolo to synchro. Nakoniec tá pieseň v silvestrovskom programe logicky nebola, ani nemohla byť. Štrnásť dní nato sme točili u Karla Šípa Hitšarádu s tou istou pesničkou, ale už som mal text, pesnička mala veľký ohlas. Začali sme ako zboristi. Keď potom odišiel Petr Rezek, tak sme zo dňa na deň museli vyplniť asi 30 minút ako predkapela Hanky Zagorovej, lebo nechcela spievať celých 90 minút. Dali sme dohromady najväčšie šlágre, ktoré leteli v Európe, urobili sa české texty a začali sme ich spievať. To bol náš začiatok.



-Mali ste veľký rešpekt pred Hanou Zagorovou? Deväťkrát po sebe sa stala zlatou slávicou v kategórii speváčky, dokázala stala zlatou slávicou iba ona.-

Určite. Všetci ju však milovali, všetci boli do nej zamilovaní. Ja som do nej zamilovaný dodnes. Roky som ju počúval a predstava, že raz budem spievať s ňou, ma nikdy nenapadla. Snažil som sa to brať profesionálne a tak som k tomu aj pristupoval. Na začiatku spolupráce s ňou to však bolo okúzľujúce.

-S Vágnerom ste zažili krásne obdobie, všetky rekordy zbúral hit Holky z naší školky. Jediný singel v ére Československa, ktorého predaj presiahol milión výliskov. To bolo skoro ako z anglickej či americkej hitparády.-


Myslím, že to bolo 1.250.000 malých platní. Pamätám si, že na B strane bola skladba Trápení, v origináli Do To Me od Smokie a že manažment skupiny Smokie poslal do Supraphonu ďakovný list, pretože dostali zaujímavé tantiémy. Z môjho pohľadu bola veľkým hitom aj pieseň Bílá královná, pretože bola napísaná pre nás. Alebo Ormovci, ktorí napísali Můj čas pre nás troch.

-Od roku 1986 ste na sólovej dráhe. Už bolo tých "holek" dosť?-

Pre mňa bolo toto obdobie naplnením všetkého, čo som čakal. Žili sme vlastne spolu päť a pol roka, pretože sme koncertovali viac ako tristokrát so roka. Bolo to náročné, ja som k tomu ešte študoval na vysokej škole. Tú som aj dokončil. Boli sme so Standom akýsi produktoví speváci. Boli sme najatí na niečo úplne iné, než sme potom v skutočnosti boli. Stále sme boli chlapcami, ktorým vždy niekto hovoril, ako to majú robiť. Mal som 26 a už som to robiť nechcel. Navyše som bol v partii ľudí, ktorí boli o generáciu starší ako ja. Aj to bol dôvod. Chcel som robiť mladú muziku. Nechcel som byť polovicou niekoho a niečoho.



-Nie dlho po odchode na sólovú dráhu ste už v roku 1988 vydali prvý sólový album Přísně soukromá sci-fi.-

Bol to príjemný album, pretože vznikol trocha opačne. Tie ďalšie boli robené tak, že sme vybrali pesničky, otextovali ich, natočili, vydali. Ale ten prvý vznikol tak, že sme nahrali pesničky, ktoré sme už hrávali na koncertoch. Odišiel som v marci 1986, dohodli sme sa, že odspievam ešte všetky koncerty, ktoré boli zmluvne potvrdené. Ešte som s Hankou nakrúcal aj Silvestra. Prvý sólový koncert som mal 13. júna 1986. Bolo to veľmi rýchle, od januára som stihol dať dohromady kapelu, zostaviť a naskúšať repertoár. Ten prvý album má takú zvláštnu surovosť vo zvuku, ale zároveň jasnú linku v speve.


-Na sólovej dráhe ste stavili na autorský tím Jindřich Parma - Pavel Cmíral, s ktorým spolupracuje dodnes.-


Je to krásna spolupráca. Sme na seba naučení, považujem týchto dvoch pánov za súčasť seba. To stretnutie považujem dodnes za osudové.

-Spievate na koncertoch aj pesničky z éry Hložek - Kotvald?-

Nie. Nikdy som to nerobil. Neprišlo mi to ako zmysluplné. Za päť a pol roka som sa toho tak nabažil, že som mal toho skutočne dosť. Bol som šťastný, že počujem na koncerte seba ako spievam. Sám.

-Viete si predstaviť, že by ste sa napríklad dnes vrátili k elektrikárskemu povolaniu?-


To už ani nie. Keby mi neodišiel vlak, tak možno. Ja som vyštudoval telekomunikačnú techniku a digitalizácia zmenila totálne všetko. Mám spolužiakov z "výšky", ktorí sú dnes vrcholoví manažéri. Obdivujem ich, ja som skončil pri pesničkách, ktoré majú v priemere tri a pol minúty.

-Čo vám hudba dala, a na druhej strane, čo naopak vzala?-

To je ťažká otázka. Dala mi životný postoj, zmysel života. Pravdupovediac som to na javisku vždy cítil ako zmysel naplnenia. Vždy, či už to bolo lepšie, alebo horšie. Bral som to nesmierne poctivo, že to je tá pravda pre mňa. To je tá výpoveď minút, ktoré tu som. Trocha som oberal rodinu. Milujem ju, sú to moji najbližší, ale na javisku ma to baví ešte o trocha viac. Trocha sa rúham, ale je to tak. To mi hudba dala a zároveň aj trocha vzala.



-Čo robíte vo voľnom čase, ak ho, samozrejme, máte?-

Stále hovorím, že dovolenku a voľný čas mám vlastne celý život. Mal som veľké šťastie, že si napĺňam čas väčšinou vecami, ktoré ma bavili, bavia a budú baviť. Že som podvedome nikdy nenaskočil do ničoho, čo by ma otravovalo. Považujem to za veľké šťastie. To je niečo, čo je zároveň môj najväčší koníček. Vedieť si v živote vybrať. To je asi aj moje motto. Netrávim čas s ľuďmi a vecami, ktoré ma nebavia.

-Máte svoje obľúbené príslovie, porekadlo či životnú múdrosť, ktorú si občas pripomeniete?-

Správaj sa k ostatným tak, ako by si chcel, aby sa správali k tebe. A mám ešte jedno – neubližuj si.