Bratislava 19. novembra (TASR)- Bratislava 19. novembra (TASR)- Letectvo je jednou z profesií, kde sa doteraz dokázalo presadiť len minimum žien. Tie dominujú skôr na pozíciách letušiek či pozemného personálu, no pilotiek stále nie je dosť. Ivana Krzánová je jednou z tých, ktorým sa to darí. Je na najlepšej ceste splniť si svoj sen a riadiť lietadlo v renomovanej leteckej spoločnosti na pravidelných linkách. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky prezradila, čo je potrebné k tomu, aby sa človek stal pilotom, ako poznať Slovensko z výšky, aj to, čo je najväčším rizikom pri lietaní.

-Ako ste sa dostali k lietaniu?-

Nikto ma k nemu neviedol, no pomaly som k nemu začala inklinovať. Napokon, po prvý raz som letela, až keď som mala 18 rokov. Rozhodujúci moment prišiel práve v maturitnom ročníku, keď som sa rozhodovala, kam ísť ďalej študovať, informatiku či letectvo. Napokon to vyhrali lietadlá a podľahla som im naplno hneď od začiatku štúdia. Keď som potom chodila na dovolenky lietadlom, viac fotografií som spravila z jeho paluby ako z cieľovej destinácie.


-Nie je to však príliš chlapský svet pre ženu?-

Veľa žien tu nie je, to je pravda. Zatiaľ je to však fajn. Mám licenciu súkromného pilota a teraz sa učím a trénujem, aby som mohla pilotovať aj dopravné lietadlá. Tam potom uvidím, ako ma akceptuje množstvo mužov - pilotov. V niektorých krajinách sa už postupne zvyšuje percento žien. Letectvo som vyštudovala na vysokej škole v Košiciach, kde bol približne rovnaký pomer oboch pohlaví. Po nej som pokračovala ako letuška v Dubaji. Tam som si chcela zarobiť peniaze na splnenie svojho sna, byť pilotkou.


-Na čo vás pripravila vysoká škola, keď ste sa po nej ešte nestali pilotkou?-

Študovala som riadenie leteckej dopravy. Absolvent takéhoto odboru sa môže uplatniť v akejkoľvek leteckej spoločnosti v rámci pozemnej prevádzky. Aj tí, ktorí na škole študovali program Profesionálny pilot, skončili ako bakalári a ak chceli pokračovať, museli ísť na inžinierske štúdium k nám.


-To znamená, že na to, aby sa stali profesionálnymi pilotmi, im vysoká škola nestačila?-

Nie celkom, pretože po skončení bakalárskeho štúdia sú absolventi zvyčajne držiteľmi licencie súkromného pilota. Výučba teórie je zabezpečená počas štúdia a praktický letecký výcvik má na starosti zmluvná výcviková organizácia, akou je napríklad letecká škola v Trenčíne. Každý, kto chce lietať, si musí začať robiť licenciu súkromného pilota. Na jej získanie je potrebné absolvovať 100 hodín teórie a 45 hodín lietania. Toto štúdium stojí približne 6300 eur. Z tých leteckých hodín je približne polovica na pozícii kapitána, čo sú najdôležitejšie skúsenosti. Držiteľ tejto licencie pokračuje v lietaní, aby získal ďalšie skúsenosti ako veliteľ lietadla a požadovaný nálet hodín. Potom je možnosť uchádzať sa o licenciu obchodného pilota s teóriou dopravného pilota. Rozdiel je v tom, že pri dopravnom pilotovi je väčší rozsah štúdia. Celkovo obe licencie stoja ďalších 36.000 eur a k tomu ešte napríklad letiskové poplatky. Celé štúdium obvykle trvá dva roky. Závisí to od počasia, či sa dá často lietať a aj od vyťaženosti študenta, ako intenzívne sa dokáže venovať štúdiu a tréningu.


-Takže koľko hodín musí nalietať študent, aby sa stal pilotom?-

Minimálne 200 hodín. Ak ich absolvuje, tak nízkonákladové letecké spoločnosti už po ňom môžu siahnuť. Potom si musia ešte spraviť typový výcvik na konkrétne lietadlo a môžu ísť do ostrej prevádzky. Je to model, ktorý funguje pri akejkoľvek leteckej spoločnosti. Pilot musí vždy absolvovať školenie presne na tom type lietadla, na akom tá spoločnosť lieta. Samozrejme, tie najväčšie svetové aerolinky typu Emirates už vyžadujú pilotov, ktorí majú nalietaných niekoľko tisíc letových hodín. Len pre ilustráciu, ročne môže pilot nalietať maximálne 900 hodín.

-Potom je asi najlepšie zacvičiť sa na nejaký veľmi rozšírený typ lietadla ako je Boeing 737...-

Presne tak. Veľmi by som chcela lietať napríklad na A 380, čo je najväčšie dopravné lietadlo. No moje šance uplatniť sa, by potom boli omnoho nižšie, lebo tento typ lietadla vlastní možno desať leteckých spoločností na svete.

-Majú letecké spoločnosti nejaké ďalšie požiadavky na prijatie pilota okrem nalietaných hodín?-

Sú to niekoľkoetapové pohovory, ktoré zahŕňajú psychotesty, základný pohovor a letecký trenažér. To je základ, ktorý majú všetky spoločnosti. Môžu sa líšiť v tom, že vyžadujú napríklad viac stretnutí s uchádzačmi alebo skupinové testy, aby ich čo najlepšie spoznali.

-Aký je rozdiel v podmienkach pre pilotov a letušky pri nízkonákladových a klasických leteckých spoločnostiach?-

Vo väčších a klasických aerolinkách sú piloti a letušky spokojnejší s platovými aj s ďalšími podmienkami, ako je napríklad zadarmo bývanie alebo transfer na letisko a z letiska. K ich pohode prispievajú aj benefity, ako sú vstupy do posilňovaní či do rezortov pri mori. U nízkonákladoviek to tak nefunguje. Tam dostávajú piloti a letušky výplatu a všetko ostatné si musia hradiť vo vlastnej réžii.


-Aká je emócia v človeku, ktorý chce lietať, pilotovať lietadlo? Prečo to robí?-

Asi sa chce odpútať od zeme a hľadá voľnosť pohybu. Určite je väčšia ako v aute, ktoré musí ísť po vyznačenej ceste. U mňa je to aj splnenie takmer nedosiahnuteľného sna.

-Asi je však rozdiel aj v tom, aké lietadlo pilotujete, či veľké, kde sa vyletí a ide na autopilota, alebo malé, kde je ručné riadenie nepretržité...-

Najkrajšie lietanie je na malých lietadlách, hore-dole po celom Slovensku. To si viem najviac vychutnať. Už som si skúsila let aj na väčšom lietadle, na autopilota, no tam len kontrolujete prístroje, inak je to trochu nuda. V malom lietadle musí človek vyriešiť problém, ako udržať lietadlo vo vzduchu v jednom smere a výške. Základom je to, že pilot musí v prvom rade lietať, potom navigovať a potom komunikovať. Pri navigácií vo výcviku by sa nemalo používať GPS, ale poznať mapu. Musím sa oboznámiť s krajinou, ako vyzerá v porovnaní s mapou. Nachádzam styčné body, ako sú nejaké komíny, väčšie mestá, pohorie, podľa nich sa dá orientovať. Inštruktor sa ma často spýtal, aká je to dedina pod nami. A ja som ju musela vyhľadať v mape. Vždy musíte v lietadle vedieť presne, kde ste. To je spočiatku ťažké. Keď idete autom, vojdete do dediny a vidíte jej názov. Keď lietate, žiadna tabuľka tam nie je. Vyslovene sa musíte riadiť podľa toho, čo vidíte. Reliéf krajiny, vodné nádrže, tvar miest, komíny. 

-Takže sa nedá naučiť pilotovať, keď je zamračené?-

Ak je základňa oblačnosti príliš nízko, vizuálne sa nelieta. Keď človek získava licenciu súkromného pilota, všetko je to len podľa podmienok lietania za viditeľnosti.

-Slovensko musíte mať z výšky v malíčku...-

Západ Slovenska, aj trasu do Popradu. Ak má niečo človek raz či dvakrát za sebou, už to pozná a nepotrebuje ani mapu.

-Aký má dolet malé lietadlo?-

Maximálne päť hodín. Pri plánovaní letu sa vždy počíta so štyrmi hodinami a štvrť, 45 minút je rezerva. Otázne už potom je, či pilot vydrží sedieť štyri hodiny v lietadle, predsa len máva svoje potreby.

-Aká je premávka nad Slovenskom?-

Človek by ani nepovedal, ale veľmi veľa slovenských miest má malé aeroklubácke letiská, odkiaľ sa bežne športovo lieta. Už sa mi teda niekoľkokrát stalo, že som dostala radu na vyhnutie, alebo že na mojej druhej hodine vo vzdialenosti tri míle je nejaké iné malé lietadlo a ide v mojom smere. Takže som musela zmeniť výšku alebo kurz. 

-Mali ste niekedy vo vzduchu strach, že už išlo o život?-

Nie, nemala som taký stav. Je to zvláštne, ale asi dosť verím modernej technike, ktorá je nainštalovaná v lietadlách. Keď sú napríklad turbulencie, cestujúci sa zvyknú báť, no to sa ešte nič nedeje. Letela som aj cez búrku, nebolo to ľahké, ale zvládli sme to. Veľké dopravné lietadlá dokážu zniesť veľmi silné turbulencie. Majú meteoradar, piloti sa im vedia vyhnúť na míle. Veľakrát vidia vysoké kopovité oblaky a pohodlne ich obídu. Ak sa nedá búrke vyhnúť úplne, vďaka meteoradaru si vedia nájsť najbezpečnejšiu trať. Na displeji vidia intenzitu i jadro búrky, vidia, ktoré oblasti sú najnebezpečnejšie a kde sú prúdy vzduchu najsilnejšie. Tie potom vytvárajú vibrácie a preťaženia na konštrukcii lietadla. Vďaka tomu sa silným turbulenciám zvyčajne dokážu vyhnúť. Práve preto sa cestujúci turbulencií nemusia báť. V minulosti boli nehody, ktoré súviseli s tým, že lietadlá boli konštrukčne slabšie, alebo im zlyhali motory. V súčasnosti, ak by sa aj oba vypli, lietadlo stále letí. Ide kontrolovane k zemi, no stále má dostatočný dolet, počas ktorého si piloti vedia vybrať vhodnú plochu na pristátie. Aj bez jediného motora každé lietadlo pristane. S jedinou výnimkou - uprostred oceánu, prípadne hôr, vtedy je problém. Najviac sme sa báli požiaru na palube lietadla. To je skutočná hrozba, a preto sú také prísne protifajčiarske opatrenia. 


-Zažili ste nejaký reálny problém na palube počas letu?-

Menšie zdravotné ošetrenie som zažívala každý druhý let, to sú pomerne bežné veci. Dialo sa to najmä na dlhších letoch a u starších ľudí, ktorí mali nevoľnosti alebo trombózy z dlhého sedenia. Letušky sú však pripravované na akúkoľvek situáciu na palube, aj na pôrod aj na úmrtie. Piloti sa trénujú na akýkoľvek technický problém, napríklad na výpadok motora. Na to existuje postup, ktorý musia dodržať. Vtedy je dôležité dodržať správne zásady pri núdzovom pristátí. Napríklad pilot ľahkého lietadla musí nájsť vhodné miesto na núdzové pristátie, aby tam neboli stromy, elektrické vedenie, stádo kráv. Vybrané miesto by nemalo smerovať dolu kopcom. Potrebné je uvážiť smer vetra. Pristáva sa proti vetru, nie naopak. Moderné motory však už dnes nezvyknú vypadávať.