Bratislava 5. decembra (TASR) - Meno slovenského fotografa Filipa Kuliseva je viac známe vo svete ako doma. Jeho zábery zachytávajúce najkrajšie miesta našej planéty má vo svojej súkromnej zbierke napríklad bývalá šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová, ruský prezident Vladimir Putin, vlastní ich tiež držiteľ Oscarov hudobný skladateľ Hans Zimmer či režisér Luc Jacquet.

Medzi fanúšikmi fotografií vášnivého cestovateľa zo Slovenska je tiež známy ochranca prírody, monacké knieža Albert II. "Naši fotografi sú podceňovaní doma, ale pritom mnohí z nich sú uznávaní v zahraničí. Toto stále ešte platí. Tie úspechy, ktoré majú slovenskí fotografi v zahraničí, sú fakt úžasné," povedal v rozhovore pre TASR Filip Kulisev, jeden z najlepších európskych autorov fotografií s témou prírody.

Začiatkom septembra ste na Bratislavskom hrade otvárali svoju výstavu Amazing Planet a zároveň krstili knihu ZOOM 2. Len pár dní na to ste sa s vašou "technickou podporou" a zároveň životnou partnerkou Zuzanou vybrali na ďalšiu cestu do Kanady, USA. Rôzne prírodné úkazy ste objavovali aj na karibských ostrovoch. Prednedávnom ste sa z tejto dvojmesačnej cesty vrátili, čo z kategórie "unikátne" sa vám podarilo zachytiť objektívom?

Predovšetkým som chcel nafotiť jeseň v tej časti sveta, kde sme už raz boli, ale nie až tak intenzívne, teraz sme na to mali pár týždňov čas. Kanadská provincia Nové Škótsko je úplne fantastická. Na 0strove princa Eduarda je najväčšia hustota majákov na svete na štvorcový meter, sú malebné. Prekrásna bola Acadia - národný park v americkom štáte Maine, tam tie jesenné farbičky - to je čistý gýč.

Tento rok ste v podstate opäť precestovali. Vo februári ste začali Islandom, pár mesiacov ste strávili v Austrálii, na Novom Zélande a pacifických ostrovoch, neobišli ste Japonsko a istý čas ste venovali aj Európe - Sardínii a Monaku. Spýtam sa na Japonsko, podarilo sa vám nafotiť nejakú miestnu chuťovku, alebo ste len spoznávali kultúru?

Sumo bolo úžasné (smiech), akurát sme tam došli na majstrovstvá v tomto veľmi populárnom národnom športe. Bol to zážitok, človek to často nevidí. Je to predsa rituál, ktorý sme si nemohli nechať ujsť, bolo to veľmi zaujímavé pozorovanie... Prešli sme tri japonské ostrovy, sprevádzali nás Slováci, ktorí tam dlhé roky žijú. Samozrejme, mentalita Japoncov je kompletne inak nastavená, ako je celý svet, to ma vždy fascinovalo. Keďže ja som dosť "nakastlíkovaný" človek, veľa vecí mi bolo sympatických.

Ste zakladateľ Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky (APFSR), ktorá vznikla v roku 2007. Máte prehľad o tom, ako sa združeniu darí a v akej kondícii je momentálne slovenská fotografia?

Neviem sa k tomu vyjadriť, keďže pol roka z roka na Slovensku nie som. Niekedy som bol v tom trochu viac namočený, keď som viedol APFSR, ale v tomto smere už nepôsobím aktívne, nemám ani možnosť nazerať do niektorých vecí, do ktorých som vtedy videl. V každom prípade stále platí to, že naši fotografi sú podceňovaní doma, ale pritom mnohí z nich sú uznávaní a oceňovaní v zahraničí. Toto stále ešte platí. Tie úspechy, ktoré majú slovenskí fotografi v zahraničí, sú fakt úžasné.

Práve vy by ste mohli o tých zahraničných úspechoch veľa rozprávať... Aká je teda vaša rada pre mladých začínajúcich fotografov, ktorí sa chcú presadiť?

Ísť za svojím cieľom, to je veľmi jednoduché. Človek musí mať nejaký svoj cieľ. Ja som takisto išiel za svojím snom a pomaličky sa to nabaľovalo, až z toho osobáku človek presadol na IC-čko (úsmev). Treba mať víziu, fotografickú tvorbu s vlastným rukopisom, ktorá vyniká, a pri troche šťastia a buldočej povahy to dobre dopadne (úsmev).

Sledujete tvorbu zahraničných kolegov?

Najmä tých, čo fotia prírodu. Často sme v Amerike, Austrálii, na Novom Zélande, v týchto krajinách vždy navštevujeme galérie významných fotografov, pozeráme, čo sa deje, ale ja zasa nie som ten, čo by to študoval. Som cestovateľ, fotograf, ktorý si rieši len to, čo ho zaujíma. Nie som fotograf - univerzál, ktorý sleduje fotografiu a všetky jej žánre, veľmi jasne sa sústreďujem na prírodu.

To znamená, že vás nezaujímajú ani aktuálne trendy vo fotení, nechcete si vyskúšať nejaké nové techniky?

Človek nemôže zaspať na vavrínoch, tieto veci v mojej oblasti, samozrejme, sledujem. Je jasné, že digitálna fotografia extrémne expandovala a rozšírila horizont poznania fotografie celkovej. Z ničoho nič je tu každý fotograf a každý má najúžasnejšie fotografie, ktorým človek ani neverí. Tým pádom fotografia stráca originalitu, pôvodnú myšlienku fotografa. Je škoda, že autenticita fotografie upadá a všetko je viazané na softvéry, ale sú určití ľudia, ktorí si držia odstup od digitálnej fotografie a ja som niečo medzi tým. Pre mňa by nemalo význam tvoriť krajinu v počítači, to by som vôbec nemusel nikam cestovať. Fanúšikovia a klienti vidia za mojimi fotkami dobrodružstvo, zážitok, a ten na počítači nikdy nespravíš. V mojom prípade sa s fotografiou vždy viaže príbeh, ktorý na počítači nevytvoríš.

Ste povestný tým, že sa vrháte aj do fotenia na nedostupných, nebezpečných miestach. Niektoré vaše fotografie vznikli v podmienkach, na ktoré by si bežný smrteľník netrúfol... Podobný zážitok ste si priniesli zo speleologickej výpravy do ľadovcovej jaskyne na Islande...

V kompletnom horolezeckom výstroji sme museli po ľadovci šliapať niekoľko hodín, potom z neho zliezť od dutiny, ktorá pod ním vznikla. Už som mal toho dosť, po celom tom šliapaní sme mali v ľadovej vode vliezť do čiernej diery. Bola tam totálna tma, vtedy som si povedal, že ďalej už nejdem. Bál som sa (smiech), chcel som to vzdať. Zuzka mi vtedy povedala, čo bláznim, či to vzdám tesne pred cieľom. Toľko sme kvôli tomu podstúpili, nenormálne veľa mailov a telefonátov sme absolvovali s chlapíkom, ktorý mal na tú cestu licenciu, niekoľko dní sme čakali na vhodné počasie... Nakoniec som šiel do vnútra. Bol tam prekrásny tyrkysovo modrý dom. Bol to pocit, ako keď vojdeš do prázdneho veľkého rodinného domu, ktorý má namiesto strechy krásny ľadovec rôznych modrých odtieňov.

Z tejto cesty máte nielen pôsobivý zážitok, ale aj fotografie, ktoré však vôbec nemuseli vzniknúť...

Štyri dni pred nami tam zomrel nemecký fotograf, dostal infarkt. Padol do vody, vytiahli ho, ale už bolo neskoro. V tom momente chceli jaskyňu zatvoriť, ale povedali si, že ten Filip zo Slovenska je taký otravný, že tomu to nemôžeme spraviť (smiech). Ešte nás tam pustili, o tom úmrtí nám povedali až večer, hneď nato jaskyňu zatvorili a už nebola prístupná pre verejnosť.

Medzi vašich fanúšikov patria také osobnosti ako monacké knieža Albert II., vaše diela majú vo svojich zbierkach hudobný skladateľ Hans Zimmer či francúzsky režisér Luc Jacquet. Svoje práce ste predstavili aj prezidentovi Andrejovi Kiskovi. Našli ste v ňom nového fanúšika?

Áno, je úžasný. Naše prvé stretnutie bolo veľmi fajn. Paradoxné bolo, že on nás poznal a my sme ho nepoznali. Pred tým, ako sa stal prezidentom, som ho nepoznal, vedel som len o projekte Dobrý anjel. Bolo to milé, že on o nás vedel a my sme ho v podstate nepoznali. V kancelárii v prezidentskom paláci má tri moje obrazy, slovenské motívy - detaily okeníc zo Ždiaru a Vlkolinca.

Zjavne máte za sebou náročný rok, aký bude ten nasledovný. Už máte premyslené, kam sa vyberiete za "fotogenickými" prírodnými úkazmi?

Budúci rok bude tiež z tých náročnejších. Akurát teraz sa bude rozhodovať, či v marci pôjdeme do Strednej Ameriky alebo do Bolívie, Peru. Jasné je, že podnikneme transatlantickú plavbu z Floridy cez Bermudy, Azorské ostrovy, Portugalsko, Španielsko do Anglicka. Chceme sa vrátiť aj na Island. Koncom roka 2015 nás čaká náročnejšia cesta po odľahlých a ťažko prístupných ostrovoch v Polynézii a Mikronézii, ktorú spojíme opäť s návštevou Austrálie.

Americký veľvyslanec Theodore Sedgwick na krste vašej siedmej knihy ZOOM 2 prezradil, že na budúci rok budete vystavovať svoje fotografie v múzeu v Clevelande pri príležitosti 100. výročia Clevelandskej dohody...

Áno, bola to jeho myšlienka a pre mňa super pocta. Výstavu otvoríme koncom septembra, potrvá až do januára 2016. Je možné, že do Ameriky pocestujeme aj kvôli ďalšej výstave, ktorá by sa mala realizovať v rámci Valného zhromaždenia OSN.

Na záver už len "jednoduchá" otázka: Čo musí mať podľa vás dobrá fotografia?

Myšlienku... Ideálne je, aby sa človek nad fotografiou zamýšľal, mala by vzbudiť záujem. Niekedy sa to stáva aj pri mojich fotografiách, že sa ľudia pýtajú - toto čo je? Nevedia identifikovať o čo ide, či je to malé alebo veľké. Je to väčšinou pri leteckých záberoch nejakého koryta rieky, keď sa hrám s detailom, tieňmi. Každá fotografia musí mať v sebe "wau-efekt", niečo možno aj tajuplné. Keď veci zabalíš do rúška tajnosti, zaujmeš.

Filip Kulisev (1973) je autorom šiestich exkluzívnych monografií. Absolvoval viac ako 170 individuálnych výstav na Slovensku a v zahraničí. Vystavoval napríklad vo Viedni, Budapešti, Prahe, Bruseli, Sydney, Washingtone, Clevelande, Las Vegas, Vancouveri, Monaku, Ríme, Moskve, na Malte a má aj stálu expozíciu pod otvoreným nebom na karibskom ostrove Salt Cay. Medzinárodné uznanie si získal schopnosťou zachytiť veľkolepé prírodné scenérie všetkých kontinentov, precízne technicky spracované, citlivo komponované s dokonalou hrou svetla a tieňa. Vycibrený zmysel pre detail mu priniesol množstvo ocenení. V roku 2010 získal najvyššie európske ocenenie pre profesionálnych fotografov Master QEP (Qualified European Professional Photographer). V roku 2012 sa stal prvým profesionálnym fotografom z krajín strednej a východnej Európy, ktorý získal v Londýne v kategórii prírodné scenérie najvyššie ocenenie, certifikát a titul Fellowship (FBIPP) od Britského inštitútu profesionálnych fotografov (BIPP). Kulisev sa stal len tretím a najmladším držiteľom tohto ocenenia na svete. V roku 2012 sa stal Európskym fotografom roka v kategórii príroda.