Paríž/Bratislava 31. júla (TASR) – Kým sa stal legendárny komik a herec Louis de Funés ozajstnou hviezdou, účinkoval v sto dvadsiatich filmoch. Úspech prišiel až v jeho päťdesiatke a trval necelé dve desaťročia. Všetky svoje známe a dodnes obľúbené filmy nakrútil Funés v rokoch 1964 až 1983, kedy jeho život predčasne ukončil infarkt. V stredu 31. júla uplynie 105 rokov od narodenia jedného z najslávnejších francúzskych hercov.

Louis Germain David de Funés de Galarza sa narodil 31. júla 1914 v Paríži. Za nadpriemernú dávku temperamentu, ktorý neskôr využil vo svojom originálnom hereckom prejave, vďačil španielskemu pôvodu. Obaja jeho rodičia pochádzali zo Sevilly a v hlavnom meste Francúzska žili v tom čase iba desať rokov. Jeho otec bol advokátom, no živil sa predajom drahých kameňov zákazníkom kaviarní a reštaurácií. V detstve Loiusa inšpirovali svojrázne postavičky z tohto prostredia, ale tiež temperamentná matka. Schopnosťou odpozorovať a napodobniť ľudí okolo seba, mladý Fufu – ako mu vtedy hovorili – zabával aj spolužiakov v škole. "Hral som komédie pred svojím publikom... Myslím, že záujmy, ktoré sa prejavili v ranom detstve nás poznamenajú na celý život. Môžeme ich stratiť, ale ony sa znova vrátia," spomínal neskôr na svoju mladosť.

Foto: Wikipedia

Funés vystriedal profesie fotografa, kožušníka, či aranžéra výkladov. Od konca 30. rokov 20. storočia sa uchytil ako džezový klavirista v kaviarňach. Už vtedy rozosmieval publikum grimasami a gestami. Začal tiež pomýšľať na hereckú dráhu. V rokoch 1941-1942 navštevoval hereckú školu René Simona. Tu spoznal herca Daniela Gélina, ktorý mu otvoril cestu k prvým malým divadelným úlohám i k filmovému debutu. Bola ním snímka Barbizonovo pokušenie, ktorú v roku 1946 nakrútil režisér Jean Stelli.

Po šesť rokov trvajúcom nevydarenom manželstve s Germaine Carroyerovou, s ktorou mali spoločne syna Daniela, spoznal Funés svoju životnú lásku. Jeho druhá manželka Jeanne-Augustine Barthelémy de Maupassant pochádzala z rodiny slávneho francúzskeho prozaika Guy de Maupassanta. Od svadby v roku 1943 spolu manželia strávili 40 rokov. Narodili sa im dvaja synovia, Patrick a Olivier, ktorý sa síce dal na dráhu pilota, no s otcom účinkoval v niekoľkých filmoch.

Hoci sa Louis de Funés po roku 1945 stal profesionálnym hercom, úspech prichádzal len postupne. Napríklad v roku 1951 sa objavil v dvanástich filmoch, no len v jednom vyslovil aspoň vetu. Ľahšie to šlo na divadelných doskách. Zlom nastal v roku 1958, kedy Louis de Funés doslova zažiaril v komédii Oskar. Hra sa dočkala 600 repríz a Funés sa v nej prejavil ako zdatný improvizátor a autorský herec, ktorý si sám vymýšľal väčšinu gagov. "Už ste videli Oscara? Ale možno ste ešte nevideli Louisa de Funésa v Oscarovi. Robí grimasy, jedno obočie zamračí, druhé vysunie hore až ku korienkom vlasov, klame telom a kriví tvár, že vyzerá ako z gumy," písali o predstavení kritiky.



Prichádzali aj hlavné úlohy vo filmoch, napríklad v komédii Pouic pouic, ktorú v roku 1963 nakrútil Jean Girault. Práve tento režisér sa postaral o prelom vo Funésovej kariére, keď ho v roku 1964 obsadil do komédie Žandár zo Saint Tropéz. Vycítil Funésov potenciál a pochopil, že ide o typ herca, ktorému treba dať priestor. Parodovanie snaživých no obmedzených mužov zákona spolu s atraktívnym prostredím prímorského letoviska urobili zo Žandárov hit, ktorý sa dočkal ďalších piatich pokračovaní: Žandár v New Yorku (1965), Žandár sa žení (1968), Žandár vo výslužbe (1970), Žandár a mimozemšťania (1979) a napokon Žandár a žandárky (1982).



V roku 1964 tiež nakrútil André Hunebelle prvú z trojice komédii o Fantomasovi, v ktorých Funés stvárnil cholerického komisára Juvea. Pre veľký úspech nasledovali pokračovania Fantomas sa hnevá (1965) a Fantomas kontra Scotland Yard (1967).

V roku 1965 si zahral Funés s komikom Bourvillom vo filme Smoliar Gérarda Ouryho. O rok neskôr ho ten istý režisér obsadil do snímky Veľký flám. Hlavnú postavu majiteľa reštaurácie vytvoril Funés v komédii Grand restaurant pána Septima (Jacques Besnard).

V hudobnej komédii Piti Piti Pa (Serge Korber, 1970) si spolu s Funésom zahral hlavnú rolu aj jeho syn Olivier. Nasledovala historická snímka Rozmary mocných (Gérard Oury, 1971) a v tom istom roku aj čierna komédia Jo (Jean Girault). V tomto filme komikovi výnimočne prepožičal hlas herec Jiří Císler, keďže ho František Filipovský nestihol dokončiť. Práve legendárny Filipovského dabing však pridal Funésovej komike ďalší rozmer.

V roku 1974 postihol Funésa prvý infarkt, po ktorom zmiernil svoje pracovné tempo. V roku 1976 nakrútil komédiu Krídelko alebo stehienko? a režisér Claude Zidi ho spolu s populárnou Annie Girardotovou obsadil aj do filmu Jeden hot a druhý čihi (1978).

Najčastejšou Funésovou hereckou partnerkou však bola Claude Gensac, ktorá hrala jeho manželku v žandárskych komédiách. Práve ona spomínala na Funésov perfekcionizmus: "Keď herec nebol spokojný s tým, ako záber odohral, radšej ho zámerne pokazil, aby donútil režiséra ho opakovať."

Zatiaľ čo napríklad herci Jean Marais či Jean Gabin opovrhovali Funésom a jeho herectvom, iní k nemu cítili obdiv. Medzi jeho priateľov patril komik Bourvil či herec Michel Galabru, ktorý bol jeho veliteľom zo žandárskych komédií.

Posledný diel Žandárov z roku 1982 bol zároveň posledným Funésovým filmom. Slávny komik zomrel na druhý srdcový infarkt 27. januára 1983.

Medzi jeho záľuby patrilo pestovanie ruží na zámku Clermont v Le Cellier neďaleko Nantes, kde žil so svojou rodinou. "Na Clermonte prestávam byť hercom, tam som len záhradníkom," povedal v jednom z rozhovorov. Vyšľachtil vlastnú ružu La rose de Louis de Funés. Bol tiež vzorným starým otcom svojej vnučky Julie.

Louis de Funés získal v roku 1973 rád Čestnej légie. Takisto bol držiteľom Cézara za celoživotné dielo. "Louis bol pre mňa ako brat. Bol veľký profesionál, ktorý rešpektoval hercov všeobecne a svojich partnerov zvlášť. Bol to náš národný komik," povedal o ňom herec Michel Galabru.