Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Rázovitá obec leží v severozápadnej časti Popradskej kotliny a vznikla začiatkom 13. storočia. Jej obyvatelia boli chýrni bačovia a pastieri, pálilo sa tam aj vápno, ťažil mramor i vzácny alabaster.
Autor TASR
Bratislava/Lendak 10. júla (TASR) – Ani dva zničujúce požiare, ktoré zasiahli obec Lendak pod Tatrami v rokoch 1898 a 1946, nezlomili obyvateľov tejto severoslovenskej obce. Hoci pri tom poslednom zničil oheň až 70 percent domov, ľudia sa pozviechali a svoju dedinu vystavali nanovo.
Lendačania sú známi svojim patriotizmom. Ľudí oblečených v tradičných krojoch tam nestretnete iba počas sviatkov, v kostole či na slávnostiach, ale aj vo všedný deň na ulici.
Rázovitá obec leží v severozápadnej časti Popradskej kotliny a vznikla začiatkom 13. storočia. Jej obyvatelia boli chýrni bačovia a pastieri, pálilo sa tam aj vápno, ťažil mramor i vzácny alabaster.
Obec Lendak bola vždy považovaná za akýsi štát v štáte, pretože bola oddelená od ostatných, najmä svojimi zvykmi, nosením krojov a svojou originalitou. Ľudia si tam ctia odjakživa kresťanskú tradíciu a ich vierou neotriasla ani doba totalitného režimu. Dôkazom je aj to, že cez tamojšieho farára Antona Hrtusa sa na Slovensko dostávali zakázané publikácie z Ríma.
Obyvatelia tejto prihraničnej dediny hovoria medzi sebou goralským nárečím a hrdo sa k nemu hlásia. Jedným zo zanietených zástancov rodnej reči je Anna Koščáková. Celá jej tvorba je o Lendaku, miestnych obyvateľoch, ktorí ťažko pracujú na svojich gazdovstvách, ale píše aj o svojej rodine a pomeroch v spoločnosti. Jednou z jej najobľúbenejších básničiek je "Gvara", teda "Reč". Apeluje v nej na rodičov, aby učili svoje deti tradičnému nárečiu.
Rázovitá dedina s počtom obyvateľov na úrovni menšieho mesta sa môže popýšiť vlastným múzeom ľudovej kultúry. Hlavnú zásluhu má na tom Helena Galiková, ktorá pred takmer 20 rokmi svojpomocne presťahovala 150-ročnú dreveničku na svoj dvor a v súčasnosti tam vystavuje rôzne vzácne predmety pripomínajúce život v dedine.
Starosta Miroslav Koščák upozornil, že pri návšteve tohto malého múzea tam ľudia nájdu obliečky z modrotlače, viac ako storočné krosná, historický nábytok, šatstvo a hlavne kroje. Práve láska k tradičnému ľudovému odevu je to, čo zdobí Helenu Galikovú najviac. "Naši obyvatelia kroje bežne nosia aj dnes a keď nejaký zháňajú, vedia, na koho sa majú obrátiť," uviedol Koščák.
Lendačania sú známi svojim patriotizmom. Ľudí oblečených v tradičných krojoch tam nestretnete iba počas sviatkov, v kostole či na slávnostiach, ale aj vo všedný deň na ulici.
Rázovitá obec leží v severozápadnej časti Popradskej kotliny a vznikla začiatkom 13. storočia. Jej obyvatelia boli chýrni bačovia a pastieri, pálilo sa tam aj vápno, ťažil mramor i vzácny alabaster.
Obec Lendak bola vždy považovaná za akýsi štát v štáte, pretože bola oddelená od ostatných, najmä svojimi zvykmi, nosením krojov a svojou originalitou. Ľudia si tam ctia odjakživa kresťanskú tradíciu a ich vierou neotriasla ani doba totalitného režimu. Dôkazom je aj to, že cez tamojšieho farára Antona Hrtusa sa na Slovensko dostávali zakázané publikácie z Ríma.
Obyvatelia tejto prihraničnej dediny hovoria medzi sebou goralským nárečím a hrdo sa k nemu hlásia. Jedným zo zanietených zástancov rodnej reči je Anna Koščáková. Celá jej tvorba je o Lendaku, miestnych obyvateľoch, ktorí ťažko pracujú na svojich gazdovstvách, ale píše aj o svojej rodine a pomeroch v spoločnosti. Jednou z jej najobľúbenejších básničiek je "Gvara", teda "Reč". Apeluje v nej na rodičov, aby učili svoje deti tradičnému nárečiu.
Rázovitá dedina s počtom obyvateľov na úrovni menšieho mesta sa môže popýšiť vlastným múzeom ľudovej kultúry. Hlavnú zásluhu má na tom Helena Galiková, ktorá pred takmer 20 rokmi svojpomocne presťahovala 150-ročnú dreveničku na svoj dvor a v súčasnosti tam vystavuje rôzne vzácne predmety pripomínajúce život v dedine.
Starosta Miroslav Koščák upozornil, že pri návšteve tohto malého múzea tam ľudia nájdu obliečky z modrotlače, viac ako storočné krosná, historický nábytok, šatstvo a hlavne kroje. Práve láska k tradičnému ľudovému odevu je to, čo zdobí Helenu Galikovú najviac. "Naši obyvatelia kroje bežne nosia aj dnes a keď nejaký zháňajú, vedia, na koho sa majú obrátiť," uviedol Koščák.
PREČÍTAJTE SI SPRÁVU O OBCI LENDAK AJ V DIALEKTE:
Aňi dva vjeľkje ôgňe, ftôre udežyli na džydžine Ľyndak pod Gorami (Výsokými Tatrami) v rôkaf 1898 tišicôšymstodžyvjyndžešontôšym a 1946 tišicdžyvjynctoštyracečsejš nypolozyľi ľudži z džydžiny pod Gorami Slovenska. Hôdž při ôstatňym ôgňu ľeglô 70 šydymdžešont percent domof, ľudže še nedaľi, zemkľi še a svojom džydžine znôvu postavjyľi.
O ľyndacanaf še godo ze majom radži svôjom džydžine a a pamjyntajom na ôjcyzne. Ľudži tu vidžiče v kroju ňyľyn cez švjynta a na vjeľkyf slavnôščaf, aľy hlavňe starse baby gô nôsom aj v obycajny džyň kolo domu aj do kôščola.
Svôjsko džydžina ľezy pod Bjolymi Gorami a byla zalôzono zacontkym trinostegô vieku. Ľudže steľa byľi na syrôko daľekô vysukuvane bacovje i pastyži, poľylô še tu vopnô, kôpol še mramor i drôgi alabaster.
Džydžina Ľyndak byla furt brano za taky štat v štače, byla oddžyľono tymu ze byla inakso jak drugje džydžiny, majom svôje zvyki, nôsom še tu kroje a ľudže som tu svôjskje. Tšimjom še odjakzyva svôjif kôščolnyf zvykof a vjare im nevžyni ani komunišči. Spevňuje to aj tô, ze še tu aj cez kžynza Jantka Hrtusa donošyli zakozane kšonski z Ríma.
Džydžina ľezy pši pôľskyj granicy a ľudže tu godajom svôjom goroľskom gvarom a nehanbjom še za ňom, godajom aj ve švječe. Jednom z tyf co sôbje zastajom svôjom gvare a fcom ze by še zahovala je Hanka Koščáková od Filipki. Pise gotki o Ľyndaku, o ľudžaf co tu zyjom, ftôre čynskô rôbjom na gazdofce, ale pise aj o svôjej rodžine i jak to hôdži mjyndzy ľudžami ve švječe. Jednom z nojšumňejsyf mo nojradsyj je godanka „Gvara“. Pyto v ňyj svôjif ľudži, zeby ucyli džeči ľyndackjyj gvaže.
Svôjsko džydžina, dže jes teľo ľudži jak v malym mješče, majom aj svôje múzeum ľudôvyj kultury. Před dvaceč rokami, še zavžyna Heľena Gallikova a kupjyla starom stopjyndžešontrôcňom dževňanom izbe a postavjyla jom na svôjej obôže, a teros tam mo vystavjône groty i tšopki ftore zezbjyrala a pšipominajom zyvôt v džydžine.
Starôsta džydžiny Miro Koščák pšipomino, kjyd pudžeče do muzea nojdžeče tam aj obľycki z farby (modrotlače), vjyncyk jak storôcňe krôsna, stare skšiňe, groty, kroje i kurtki. Kroj je tô nojšumňejse co momy a radži go nosymy, godo Heľena Gallikova. "Nase ľudže kroj nôsom aj v džišajsyj dôbje a kjyd dafto potšebuje kroj, vjedzom na kjegô še obročič," godo starosta.
Aňi dva vjeľkje ôgňe, ftôre udežyli na džydžine Ľyndak pod Gorami (Výsokými Tatrami) v rôkaf 1898 tišicôšymstodžyvjyndžešontôšym a 1946 tišicdžyvjynctoštyracečsejš nypolozyľi ľudži z džydžiny pod Gorami Slovenska. Hôdž při ôstatňym ôgňu ľeglô 70 šydymdžešont percent domof, ľudže še nedaľi, zemkľi še a svojom džydžine znôvu postavjyľi.
O ľyndacanaf še godo ze majom radži svôjom džydžine a a pamjyntajom na ôjcyzne. Ľudži tu vidžiče v kroju ňyľyn cez švjynta a na vjeľkyf slavnôščaf, aľy hlavňe starse baby gô nôsom aj v obycajny džyň kolo domu aj do kôščola.
Svôjsko džydžina ľezy pod Bjolymi Gorami a byla zalôzono zacontkym trinostegô vieku. Ľudže steľa byľi na syrôko daľekô vysukuvane bacovje i pastyži, poľylô še tu vopnô, kôpol še mramor i drôgi alabaster.
Džydžina Ľyndak byla furt brano za taky štat v štače, byla oddžyľono tymu ze byla inakso jak drugje džydžiny, majom svôje zvyki, nôsom še tu kroje a ľudže som tu svôjskje. Tšimjom še odjakzyva svôjif kôščolnyf zvykof a vjare im nevžyni ani komunišči. Spevňuje to aj tô, ze še tu aj cez kžynza Jantka Hrtusa donošyli zakozane kšonski z Ríma.
Džydžina ľezy pši pôľskyj granicy a ľudže tu godajom svôjom goroľskom gvarom a nehanbjom še za ňom, godajom aj ve švječe. Jednom z tyf co sôbje zastajom svôjom gvare a fcom ze by še zahovala je Hanka Koščáková od Filipki. Pise gotki o Ľyndaku, o ľudžaf co tu zyjom, ftôre čynskô rôbjom na gazdofce, ale pise aj o svôjej rodžine i jak to hôdži mjyndzy ľudžami ve švječe. Jednom z nojšumňejsyf mo nojradsyj je godanka „Gvara“. Pyto v ňyj svôjif ľudži, zeby ucyli džeči ľyndackjyj gvaže.
Svôjsko džydžina, dže jes teľo ľudži jak v malym mješče, majom aj svôje múzeum ľudôvyj kultury. Před dvaceč rokami, še zavžyna Heľena Gallikova a kupjyla starom stopjyndžešontrôcňom dževňanom izbe a postavjyla jom na svôjej obôže, a teros tam mo vystavjône groty i tšopki ftore zezbjyrala a pšipominajom zyvôt v džydžine.
Starôsta džydžiny Miro Koščák pšipomino, kjyd pudžeče do muzea nojdžeče tam aj obľycki z farby (modrotlače), vjyncyk jak storôcňe krôsna, stare skšiňe, groty, kroje i kurtki. Kroj je tô nojšumňejse co momy a radži go nosymy, godo Heľena Gallikova. "Nase ľudže kroj nôsom aj v džišajsyj dôbje a kjyd dafto potšebuje kroj, vjedzom na kjegô še obročič," godo starosta.
