Bratislava 26. októbra (TASR) - V čase černovskej tragédie bol katolícky kňaz Andrej Hlinka (1864 - 1938) na prednáškovom turné na Morave, kde hovoril o slovenskej otázke v Uhorsku. Pozornosť venovaná slovenskej otázke sa práve po tragických udalostiach v Černovej znásobila. Hlinka absolvoval prednášky v desiatkach českých miest. Už to nebola vnútorná záležitosť Uhorska, ale slovenská otázka sa stala svetovou, povedal v rozhovore pre TASR vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského Róbert Letz v súvislosti s Dňom černovskej tragédie, ktorý pripadá na 27. októbra.

Od tragických udalostí v Černovej uplynie v tomto roku 112 rokov. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) Zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 a v znení neskorších predpisov rozhodli, že Deň černovskej tragédie - 27. október - bude pamätným dňom SR.

Obyvatelia obce Černová, ktorá tvorí súčasť Ružomberka, sa pred 112 rokmi vzopreli rozhodnutiu úradov o vysviacke nového černovského kostola. Pätnásť z nich zaplatilo za svoj nesúhlas životom, niekoľko desiatok bolo zranených. Udalosti z roku 1907 v Černovej a streľba žandárov do zástupu nevinných ľudí vyvolali reakcie nielen doma, ale aj za hranicami vtedajšieho Rakúska-Uhorska.

Rok 1907 bol pre Černovčanov ťažký. Robotníci z tovární, pltníci a drobní roľníci si so svojimi ženami za pomoci peňažných zbierok stavali na vŕšku pri dedine kostol, aby nemuseli chodiť na omše do štyri kilometre vzdialeného Ružomberka. Na vybudovanie chrámu prispel veľkou mierou rímskokatolícky ružomberský farár, černovský rodák Andrej Hlinka, ktorý z celkových nákladov 80.000 korún, potrebných na stavbu, vykryl 60.000 korún zo zbierok a svojho súkromného majetku.

Základný kameň bol posvätený 20. apríla 1906, na jeseň 1907 čakala na posviacku dokončená stavba. Obyvatelia chceli, aby im nový svätostánok posvätil kňaz Andrej Hlinka. Toho však v tých časoch spišský biskup Alexander Párvy, nominovaný uhorskou vládou a neovládajúci slovenský jazyk, pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Biskup Párvy, ako konštatoval historik Letz, bol maďarský šľachtic a "považoval za svoju vlasteneckú povinnosť viesť svojich kňazov k tomu, aby nemali slovenské presvedčenie".

Kňaz Hlinka bol v konflikte nielen s cirkevnou, ale aj so svetskou mocou. "Mal na krku politický proces za podporu slovenského kandidáta do uhorských volieb Vavra Šrobára v Ružomberku," upozornil Letz. "Pre Hlinku bolo cudzie bolestínstvo a sebaľutovanie. Tento jeho charakter imponoval mnohým Slovákom," dodal. "K vtedajšiemu pápežovi Piovi X. začali chodiť petície, aby zrušil suspendovanie Hlinku. Ak si biskup Párvy myslel, že konflikt s Hlinkom bude len lokálny a vyriešil ho suspenziou Hlinku, mýlil sa. Ten konflikt sa stal veľkým a presunul sa až na Svätú Stolicu a tá napokon dala za pravdu obyčajnému kňazovi proti jeho biskupovi, čo sa nestávalo často," upozornil historik. Hlinka sa stal symbolom mučenej, zaznávanej a potláčanej slovenskej pravdy, dodal.

Kostol v Černovej mal podľa rozhodnutia cirkevnej vrchnosti posvätiť farár - dekan Martin Pazúrik 27. októbra 1907. Černová sa vzoprela. Úrad hlavného slúžneho v Ružomberku vyslal v sobotu 26. októbra do obce skupinu žandárov s príkazom "porobiť poriadky". Na uliciach bol však pokoj. Obyvatelia Černovej začali prejavovať nevôľu v nedeľu 27. októbra. Do obce prišla ďalšia skupina žandárov. Keď zástup ľudí obkolesil prichádzajúce koče a žiadal, aby z obce odišli, vypukol zmätok. Vtedy veliteľ 15-člennej skupiny žandárov vydal bez predbežného varovania rozkaz: "Strieľať!" Výsledkom bolo 15 mŕtvych a desiatky zranených, z toho niekoľko ťažko. Uhorské úrady obvinili z organizovania nepokojov vyše 55 ľudí, z ktorých potom 40 odsúdili súhrnne na 37 rokov žalára, rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. Najmladšia odsúdená mala 16 rokov.

Tragédia v Černovej odhalila pravdu o propagovanej "príkladnej slobode v Uhorsku" a upozornila vtedajšiu svetovú verejnosť na národnostný útlak. Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napr. nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Bjornstjerne Björnson, škótsky publicita a historik Robert William Seton-Watson.

Bjornstjerne Björnson pochádzajúci z malého národa v roku 1907 publikoval list v nemeckom jazyku v časopise Märtz. Poslali mu ho traja českí slovakofilní intelektuáli Eduard Lederer, Adolf Heyduk a Karel Kálal a upozornili Björnsona na pomery v Uhorsku, na národnostný útlak, na to, že Slováci boli vystavení justičnej perzekúcii, viedli sa proti nim politické procesy, nemohli sa vzdelávať vo vlastných školách, organizovať sa v plnej miere vo vlastných spolkoch a vôbec uplatniť pre svoje slovenské presvedčenie. Potom už Björnson publikoval vlastné články o slovenskej otázke.

"Ďalší zahraničný intelektuál, škótsky historik a novinár Robert William Seton-Watson, bol najskôr veľkým obdivovateľom Uhorska. V knižnici vo Viedni sa stretol s Antonom Štefánkom, Slovákom, ktorý tam v tom čase pracoval. Štefánek Setonovi-Watsonovi povedal, že na Slovensku je to inak," upozornil historik Letz. "Keď Seton-Watson videl reálnu situáciu v Uhorsku, začal písať články nepohodlné pre vládny uhorský establišment a dokonca napísal knihu o národnostnej otázke v Uhorsku, ktorá vyšla v roku 1908 a do nej je už zahrnutá aj Černová," povedal historik. "S veľkými sympatiami hodnotí Hlinku a určite nebola náhoda, že v anglickom vydaní tejto knižky dal na titulnú stránku jeho fotografiu. Nie je náhoda, že práve Škót prejavil solidaritu so Slovákmi. Škóti ako malý národ mali vlastnú historickú skúsenosť s presadzovaním vlastných práv. Takže to bol moment, ktorý spájal Setona-Watsona s Björnsonom a slovenskou otázkou," zdôraznil historik.

Černovský kostol posvätil napokon Andrej Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910.

Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dal vybudovať spolok Slovenská liga na Slovensku pri príležitosti 25. výročia masakry.