Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pripútanú k popravnému stĺpu Julianu Korponaiovú verejne sťali mečom na trhovisku v Rábe 25. septembra 1714.
Autor TASR
Györ/Bratislava 25. septembra (TASR) – Legenda o Levočskej bielej pani (Juliane Korponaiovej) hovorí o krásnej žene, ktorá predstierala lásku k povstaleckému kapitánovi Štefanovi Andrášimu. Jednej noci mu ukradla kľúč od levočskej mestskej brány a vpustila do mesta cisárske vojská. Stala sa zradkyňou, ktorú potrestali sťatím na verejnosti. Udialo sa to presne pred 300 rokmi, o jedenástej hodine predpoludním 25. septembra 1714 v Rábe (Györ v dnešnom Maďarsku).
Podľa historikov bola Juliana Korponaiová obeťou intríg a jej poprava bola justičnou vraždou. Za bielu pani ju označil maďarský prozaik Mór Jókai vo svojom románe Levočská biela pani. Tému mu podsunul historik Kálmán Thali, ktorý sa začiatkom 20. storočia zaoberal históriou Rákociho povstania. Základ románu vychádza z reality, avšak väčšia časť je fikcia. Thali o Jókaiovi povedal: "Vymyslel som mu názov, aj tému som mu ponúkol. Teraz je na rade jeho pero, aby z toho urobil príbeh".
Život Juliany Korponaiovej
Juliana Korponaiová, rodená Géciová sa narodila v Ožďanoch v roku 1680. Jej otec Žigmund Géci bol plukovníkom telesnej stráže Imricha Tököliho. Do svojich šestnástich rokov vyrastala na hrade Mukačevo. V roku 1700 sa vydala za kapitána Muránskeho hradu Jána Korponaia. Spolu mali syna Gabriela.
V rokoch 1703-1711 prebiehali v kráľovskom Uhorsku posledné protihabsburské stavovské povstania. Viedol ich sedmohradský veľmož František II. Rákoci. V auguste 1711 kapitulovali posledné kurucké oddiely. Nepokoje boli ukončené uzatvorením szatmárskeho mieru. Ním si Habsburgovci zabezpečili vládu nad Uhorskom a uhorská šľachta si ubránila svoje výsady. Julianin manžel J. Korponai bol v časoch kuruckého odboja prívržencom cisára Jozefa I. Habsburského. Pod vplyvom manželky sa pridal na stranu Františka II. Rákociho, ktorý bol v poľskej emigrácii.
Legenda hovori o cisárskej špiónke
Podľa legendy sa Juliana Korponaiová údajne stala cisárskou špiónkou, len aby získala pre svojho syna skonfiškovaný rodový majetok. Vyslali ju do Levoče, ktorá bola v obkľúčení cisárskeho vojska. Stala sa milenkou kuruckého veliteľa, baróna Štefana Andrášiho. Tajne mu zobrala kľúče od mestskej brány a vpustila do mesta cisárske vojsko. Archívne doklady však potvrdzujú, že Levoča kapitulovala so súhlasom mestskej rady. Bránu otvoril levočský richtár, ktorý spolu s mestskou radou vypracoval podmienky dobrovoľného ústupu (9. február 1710). V ňom boli dohodnuté detaily zachovania mestských privilégií a slobôd a vrátení odňatých majetkov. Hovorí tiež o generálnej amnestii na všetky priestupky spáchané proti cisárskemu majestátu.
Dôveru cisárskeho dvora stratila Korponaiová potom, keď v roku 1712 prijala v neprítomnosti svojho otca listy od kuruckých emigrantov z Poľska, ktoré vyzývali na nové povstanie proti Habsburgom. V listoch bola zmienka aj o jej otcovi a manželovi. Listy spálila, ale ešte pred ich zničením si z nich urobila čiastočné kópie (v maďarskom štátnom archíve sa zachoval zápis z jej vypočúvania). Takto sa snažila ochrániť otca, ktorému by hrozila poprava a konfiškácia majetku.
Zatknutie
Niekoľko dní pred zatknutím bola Korponaiová hosťom na korunovácii Karola III. v Prešporku, dnešnej Bratislave (22. mája 1712). Manželovi ešte stihla napísať list, že s majetkom je všetko na dobrej ceste a že sa chystá na návštevu k šľachticom Jánovi Pálfimu a Mikulášovi Ilešházimu. Počas návštevy na Červenom Kameni sa zrejme preriekla o listoch a zatkli ju. Korponaiovú obvinili zo špionáže a vlastizrady. Uväznená bola na hrade Červený Kameň a v podzemnej kobke radničnej budovy v Rábe. Na priamy nátlak cisára na delegovaný súd (okrem Pálfiho a Ilešháziho v ňom bol aj Štefan Kohári) bola tri dni pred popravou mučená a súdená. Šľachticom nebolo jedno, že musia súdiť ženu zo svojho stavu, a tak dva roky otáľali s vynesením rozsudku (známy je cisárov výrok: "Aj keď neexistuje žiadny právny bod, ktorý by nám to umožňoval, žiadny zákon nám to ani nezakazuje").
Pripútanú k popravnému stĺpu Julianu Korponaiovú verejne sťali mečom na trhovisku v Rábe 25. septembra 1714. Ešte v ten deň ju pochoval nemecký kaplán František Kopčinai na neďalekom katedrálnom cintoríne, ktorý bol v 18. storočí bol zrušený.
Z väzenia sa zachovali listy manželovi a jej posledná vôľa a modlitba. Žiadala, aby jej drahokamy boli umiestnené na oltároch v kostoloch. Juliana Korponaiová bola jedinou ženou v Uhorsku, ktorú odsúdili a popravili za vlastizradu. Historici sa po rokoch zhodli na tom, že bola dobrá dcéra, verná manželka, obetavá matka a kultivovaná dáma.
Podľa historikov bola Juliana Korponaiová obeťou intríg a jej poprava bola justičnou vraždou. Za bielu pani ju označil maďarský prozaik Mór Jókai vo svojom románe Levočská biela pani. Tému mu podsunul historik Kálmán Thali, ktorý sa začiatkom 20. storočia zaoberal históriou Rákociho povstania. Základ románu vychádza z reality, avšak väčšia časť je fikcia. Thali o Jókaiovi povedal: "Vymyslel som mu názov, aj tému som mu ponúkol. Teraz je na rade jeho pero, aby z toho urobil príbeh".
Život Juliany Korponaiovej
Juliana Korponaiová, rodená Géciová sa narodila v Ožďanoch v roku 1680. Jej otec Žigmund Géci bol plukovníkom telesnej stráže Imricha Tököliho. Do svojich šestnástich rokov vyrastala na hrade Mukačevo. V roku 1700 sa vydala za kapitána Muránskeho hradu Jána Korponaia. Spolu mali syna Gabriela.
V rokoch 1703-1711 prebiehali v kráľovskom Uhorsku posledné protihabsburské stavovské povstania. Viedol ich sedmohradský veľmož František II. Rákoci. V auguste 1711 kapitulovali posledné kurucké oddiely. Nepokoje boli ukončené uzatvorením szatmárskeho mieru. Ním si Habsburgovci zabezpečili vládu nad Uhorskom a uhorská šľachta si ubránila svoje výsady. Julianin manžel J. Korponai bol v časoch kuruckého odboja prívržencom cisára Jozefa I. Habsburského. Pod vplyvom manželky sa pridal na stranu Františka II. Rákociho, ktorý bol v poľskej emigrácii.
Legenda hovori o cisárskej špiónke
Podľa legendy sa Juliana Korponaiová údajne stala cisárskou špiónkou, len aby získala pre svojho syna skonfiškovaný rodový majetok. Vyslali ju do Levoče, ktorá bola v obkľúčení cisárskeho vojska. Stala sa milenkou kuruckého veliteľa, baróna Štefana Andrášiho. Tajne mu zobrala kľúče od mestskej brány a vpustila do mesta cisárske vojsko. Archívne doklady však potvrdzujú, že Levoča kapitulovala so súhlasom mestskej rady. Bránu otvoril levočský richtár, ktorý spolu s mestskou radou vypracoval podmienky dobrovoľného ústupu (9. február 1710). V ňom boli dohodnuté detaily zachovania mestských privilégií a slobôd a vrátení odňatých majetkov. Hovorí tiež o generálnej amnestii na všetky priestupky spáchané proti cisárskemu majestátu.
Dôveru cisárskeho dvora stratila Korponaiová potom, keď v roku 1712 prijala v neprítomnosti svojho otca listy od kuruckých emigrantov z Poľska, ktoré vyzývali na nové povstanie proti Habsburgom. V listoch bola zmienka aj o jej otcovi a manželovi. Listy spálila, ale ešte pred ich zničením si z nich urobila čiastočné kópie (v maďarskom štátnom archíve sa zachoval zápis z jej vypočúvania). Takto sa snažila ochrániť otca, ktorému by hrozila poprava a konfiškácia majetku.
Zatknutie
Niekoľko dní pred zatknutím bola Korponaiová hosťom na korunovácii Karola III. v Prešporku, dnešnej Bratislave (22. mája 1712). Manželovi ešte stihla napísať list, že s majetkom je všetko na dobrej ceste a že sa chystá na návštevu k šľachticom Jánovi Pálfimu a Mikulášovi Ilešházimu. Počas návštevy na Červenom Kameni sa zrejme preriekla o listoch a zatkli ju. Korponaiovú obvinili zo špionáže a vlastizrady. Uväznená bola na hrade Červený Kameň a v podzemnej kobke radničnej budovy v Rábe. Na priamy nátlak cisára na delegovaný súd (okrem Pálfiho a Ilešháziho v ňom bol aj Štefan Kohári) bola tri dni pred popravou mučená a súdená. Šľachticom nebolo jedno, že musia súdiť ženu zo svojho stavu, a tak dva roky otáľali s vynesením rozsudku (známy je cisárov výrok: "Aj keď neexistuje žiadny právny bod, ktorý by nám to umožňoval, žiadny zákon nám to ani nezakazuje").
Pripútanú k popravnému stĺpu Julianu Korponaiovú verejne sťali mečom na trhovisku v Rábe 25. septembra 1714. Ešte v ten deň ju pochoval nemecký kaplán František Kopčinai na neďalekom katedrálnom cintoríne, ktorý bol v 18. storočí bol zrušený.
Z väzenia sa zachovali listy manželovi a jej posledná vôľa a modlitba. Žiadala, aby jej drahokamy boli umiestnené na oltároch v kostoloch. Juliana Korponaiová bola jedinou ženou v Uhorsku, ktorú odsúdili a popravili za vlastizradu. Historici sa po rokoch zhodli na tom, že bola dobrá dcéra, verná manželka, obetavá matka a kultivovaná dáma.
