Košice 1. októbra (TASR) – Už v mladosti sa rozhodol, že sa bude venovať paleontológii. Najviac ho fascinovali dinosaury, preto im zasvätil svoj profesijný život. Venuje sa štúdiu vývoja a evolúcii archosaurov, kam patria dinosaury, vtáky, pterosaury, krokodíly a ich príbuzné formy. Vo svojom vedeckom bádaní sa zaoberá vznikom a adaptáciou znakov, ktoré zmenili plazy na vtáky. Pôsobil v Českej republike, Austrálii, Kanade, Spojených štátoch amerických, vo Švédsku a koncom minulého roka sa vrátil na Slovensko. Vedecký pracovník Centra interdisciplinárnych biovied Technologického a inovatívneho parku (TIP) Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach docent Martin Kundrát sa stal vedúcim historicky prvej slovenskej paleontologickej expedície v Iráne. Organizoval tiež expedície v Patagónii, na Sibíri a v Číne. Objavil doteraz desať nových foriem života, vrátane lietajúcich jašterov a dinosaurov.

Paleontológ Martin Kundrát tvrdí, že podstatou expedície je dobrodružstvo za poznaním, ktoré má však vo vedeckom svete jasný cieľ. Vyžadujú sa dobré vedomosti a detailná logistická príprava. V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, Martin Kundrát odpovedal aj na to, ktorú z expedícií považuje za najúspešnejšiu, ako na neho zapôsobil Irán, ako aj na to, čo považuje za svoj najväčší objaviteľský úspech.

Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať praveku?

Túto otázku dostávam pomerne často, ale presný deň vám už nepoviem (úsmev). Myslím, že na túto 'osudovú' cestu som vykročil ešte v predškolskom veku. Prvé kroky súviseli s prebúdzajúcou sa láskou k prírode, a najmä k zvieratám. V tom čase som nevedel, že okrem živých tvorov existovali ešte nejaké iné, vrátane dinosaurov. Nevnímal som svet okolo, keď som po prvý raz podľahol čaru filmu Karla Zemana Cesta do praveku. Potom stačilo otvoriť niekoľko kníh profesora Augustu ilustrovaných majstrom Burianom a bolo rozhodnuté. Ďalej to bola už len otázka hľadania cesty, ako si splniť takýto odvážny sen.

Dinosaury, znie to ako detský sen. Ako dlho ste snívali?

Bol to netradičný sen, sníval som ho totiž pri plnom vedomí. Podobne sníva, aspoň nakrátko, väčšina detí. Mne to akosi vydržalo až doteraz. Alebo že by som stále ostal dieťaťom a je to sen, ktorý sa stal skutočnosťou? (smiech) Nerozmýšľal som o tom, či sa stať paleontológom. Chcel som sa raz vydať na podobnú výpravu ako prieskumníci Karla Zemana. Túžil som vidieť živých pravekých tvorov, najmä však ikony praveku, teda dinosaurov.

Naplnila sa táto túžba?

Podarilo, dinosaury sú totiž všade okolo nás. Je ich dokonca viac ako cicavcov. Sú operené a dôstojne sa vznášajú nad našimi hlavami. Nevyhynuli na konci druhohôr. Oveľa skôr než sa naša planéta zrazila s asteroidom pred 65 miliónmi rokov, sa v evolúcii dinosaurov objavila nová skupina. Kto by bol povedal, že práve títo drobní operení dinosauríci zabezpečia prežitie dynastie až do súčasnosti.

Ako ďalej vyzerala vaša profesionálna dráha po skončení základnej a strednej školy? Dlho ste sa rozhodovali, kam pôjdete ďalej študovať?

Keď som na základnej škole uvažoval o tom, kam ďalej, o paleontológii nebola reč. Bola to archeológia, ktorá k nej mala najbližšie a začal som zvažovať, či by to bola správna voľba. Nakoniec som pokračoval štúdiom na gymnáziu v Humennom. Po štyroch rokoch ma čakalo ďalšie rozhodovanie o tom, na akú vysokú školu pôjdem študovať a aký odbor si zvolím. Moja skvelá fyzikárka a matematikárka krútili hlavou, pretože boli presvedčené, že pôjdem študovať práve tieto prírodovedné odbory. Ja som však počúvol vnútorný hlas, a tak idúc za svojím snom, zvolil som si štúdium biológie a chémie. Vyštudoval som Prírodovedeckú fakultu a keď mi nakoniec na UPJŠ v Košiciach ponúkli aj prvé pracovné miesto, sen zrazu ožil naplno. Napísal som zopár listov už nebohému pánu profesorovi Zdeňkovi Špinarovi do Prahy. Mám ich dodnes odložené. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí mali pochopenie pre moju túžbu a fascináciu pravekom. Rozumel mi ako málokto. Povzbudil ma nielen slovne, ale odporučil mi kontaktovať istých zahraničných odborníkov. Jeden kontakt sa skutočne ujal. A tak som sa v roku 2000 ocitol v západnej Kanade u svetoznámeho dinosaurológa profesora Philipa Currieho, ktorý teraz pôsobí na univerzite v Alberte v Edmontone. No a tam kdesi sa začínala tá skutočná cesta za dinosaurami.

Ako pokračovala ďalej?

Dnes sa často pousmejem pri spomienkach na tieto začiatky. Zdá sa, že som bol v očiach kolegov nenapraviteľným exotom. Napríklad vedúci našej skupiny, pán docent Vostál z katedry antropológie a zoológie UPJŠ v Košiciach mi dal voľnú ruku pri výbere výskumnej témy a zisťoval, ako sa chcem profilovať. No a zo mňa vypadlo slovo dinosaury. Tak mi poklopkal na čelo a povedal: "Zobuďte sa pán kolega, to je príliš exotické, nereálne". Sčasti mal pravdu. Na Slovensku sme tradíciu v takomto výskume nemali. Ale že by to bolo nereálne, s tým som nesúhlasil. Vedel som, že priama cesta neexistuje. Preto som si musel nájsť cestu, ktorá bola dlhšia, ale priviedla ma do cieľa.

Aká to bola cesta?

Povedal by som, že naokolo bližšie. Keď som si uvedomil, že blízki príbuzní vyhynutých dinosaurov žijú dodnes, začal som študovať najprv ich. Hovoríme o súčasných vtákoch a krokodíloch. Zahĺbil som sa do štúdia ich života vo vajci, teda ich embryonálneho vývoja. Začal som chápať, ako tieto úplne odlišné tvory môžu byť príbuzné. Tým som získal prvé vedecké ostrohy a pripravil sa na deň, keď som skutočne mohol vstúpiť do paleontologickej arény.

Máte za sebou viacero expedícií v Kanade, Spojených štátoch amerických, Mongolsku, Číne, Novom Zélande. Viedli ste vlastné expedície v Patagónii, na Sibíri a v Iráne. Ktorá z nich bola prvá?

Prekvapím vás, ale prvú svoju expedíciu som organizoval na Slovensku. Už sa na to zabudlo, alebo malo zabudnúť. Tieto spomienky sú dodnes veľmi trpké. Expedíciu do Hajnáčky, čo je obec južne od Rimavskej Soboty, som pripravoval a uskutočnil už počas môjho pôsobenia na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Našli sme početné pozostatky živočíchov, ktoré u nás žili pred 3,5 miliónom rokov. Dnes by ste podobnú faunu našli v juhovýchodnej Ázii. Mal som so sebou fantastický tím, asi 15 mladých ľudí i starších kolegov. Z Bratislavy poslali kontrolu. Dopadla slovami uznania. Rok 1996 bol mimoriadne úspešný i bolestivý. Skrátim to, nikdy viac som už moje nálezy nevidel. Je to taký slovenský fenomén, ktorý som pochopil neskôr.

Z tých ostatných, zahraničných expedícií, ktorá vám utkvela v pamäti?

Všetky, ale spomeniem celkom prvú. Išlo o program, ktorý organizovalo Kráľovské Tyrrellovo múzeum v Drumhelleri, hovoríme o južnej Alberte. V tejto západokanadskej provincii objavili jedno z najväčších nálezísk dinosaurov na svete. Ani nie tak rozlohou, ako množstvom a kvalitou skamenelín. Práve tam dostal môj sen prvé reálne kontúry. Bol to už spomínaný profesor Currie, ktorý ma pozval do Kanady a umožnil mi dokonca bývať v jeho dome. Z Drumhelleru sme potom vyštartovali do provinčného dinosaurieho parku. Tam sa mi spolu s ďalšími kolegami venoval tri sezóny. Zaúčal ma do rôznych techník terénnej práce, otestoval som si svoje prvé schopnosti, rozpoznal nedostatky, overil kondíciu a našiel prvé pozostatky dinosaurov. Okúsil som pravú chuť intenzívnej práce v extrémnych teplotách. Zrazu to, čo som len čítaval v knihách, som zažíval naplno. Vtedy som začal písať prvú kapitolu môjho života medzi dinosaurami.

Potom prišli ďalšie expedície, ktorú z nich považujete za najúspešnejšiu a prečo?

Najviac ma potešilo, keď som mohol konečne realizovať prvú vlastnú medzinárodnú expedíciu. Nemohol som si asi priať exotickejšie miesto ako Patagóniu. Expedícia priniesla svoje vedecké ovocie. Objavili sme jedného z najväčších lietajúcich tvorov Južnej Ameriky, ktorého sme pomenovali Aerotitan. Popísali sme aj pozostatky nového, malého bizarného dinosaura. Výnimočné na tomto objave boli dve vajcia, ktoré sa našli s jeho kostrou. Zdá sa, že sme objavili samicu, ktorá uhynula skôr, než ich stihla zniesť do hniezda. Nového dinosaura, alvarezsaurida, sme nazvali Bonapartenykus na počesť významného argentínskeho paleontológa Josého Bonaparta, povedal by som otca argentínskej paleontológie.

V čom spočíva expedícia, ako prebieha? Môže sa stať, že nesplní svoj účel a očakávania?

Najvhodnejšie slovo, ktoré vystihne podstatu expedície, je dobrodružstvo. Vedecké dobrodružstvo má však isté pravidlá a prísneho režiséra. Zrealizovať serióznu výskumnú expedíciu je pomerne náročné. Niekedy to môže byť aj jednoduché, ak ste milionár (smiech). O príprave expedície som zvykol hovoriť z opačného konca. Po návrate na Slovensko ma núti začať financiami. Môžete mať projekty, ktoré pripravujete roky a po dlhých rokovaniach sa vám nakoniec podarí pre Slovensko získať exkluzivitu, nie je to nič platné. Sú to financie, lepšie povedané, ich nedostatok, ktorý vám nastaví nekompromisné mantinely. Takto sme tento rok prišli o exkluzívny výskum vo vnútornom Mongolsku. A tak aj s menšími, dobre investovanými prostriedkami, rozumne premyslenou stratégiou celej akcie a podporou mojich zahraničných kolegov sa pokúšam dosiahnuť dobré výsledky. Ako vedúci expedície musíte mať jasnú predstavu, čo chcete dosiahnuť a ako. Pravdepodobnosť, že objavíte to, čo chcete, je pomerne nízka a vy ju potrebujete dostať do prijateľných medzí. Dosiahnete to jedine svedomitou prípravou a štúdiom už zabudnutých spisov. Poznanie geologických pomerov a predošlých nálezov krajiny, do ktorej sa chystáme, je domácou úlohou číslo jedna. To však nestačí. Žiaduce je v predstihu poznať aj kultúru a tradície vašich hostiteľov, ako napríklad v Iráne, kde sme boli na expedícii. Ich rešpektovanie a prejav úcty dáva dobrý základ pre úspešné fungovanie celého tímu.

Spomenuli ste expedíciu v Iráne. Prečo práve Irán?

Pre realizáciu prvej paleontologickej expedície zameranej na výskum dinosaurov existovalo niekoľko možností. Zvolil som tú, ktorá bola v rámci možností tou najrealizovateľnejšou. Voľba padla na Irán. Bol to kompromis medzi finančným možnosťami a ponukou toho, čo nám Irán môže momentálne ponúknuť. Ponuka Iránu je vskutku obrovská. Kto sa trochu zaoberá históriou Zeme, vie, že poloha kontinentov sa mení. Irán je výnimočný kúsok pevninského sveta tým, že ho tvoria komponenty rôznych pravekých kontinentov.



Čo sa vám tam podarilo nájsť?

Stále pracujeme na tom, aby sme zistili identitu nálezov. Je to z mojej strany taká diplomatická odpoveď. Dní strávených v teréne nebolo veľa. V Iráne sme absolvovali trasu, ktorá merala takmer 5000 kilometrov. Viete si predstaviť, ako rýchlo sme sa museli presúvať z jedného miesta na druhé. Každá minúta v teréne bola teda vzácna. Som realista, a preto som nečakal, že Irán bude až taký štedrý. Trochu nás rozmaznal. Vo vysokohorských lokalitách sa podarilo nájsť početné stopy dinosaurov, najmä mäsožravých, a to rôznych veľkostí. Potešili i nálezy vegetácie z obdobia dinosaurov, a to v kvalite, ktorá umožnila identifikáciu ich rozmnožovacích orgánov. Keď sme schádzali na lokality v nižších nadmorských výškach, okrem stôp jurských dravcov pribudli do našej zbierky aj ich kostrové pozostatky. A to bol už dôvod na oslavu.

Plánujete sa do Iránu vrátiť?

Áno. Pripravujem expedíciu v nasledujúcom roku.

Nálezy z Iránu budú na Slovensku predmetom skúmania. Čo s nimi momentálne robíte?

Originály sú v Iráne. Aby sme ich mohli priniesť na Slovensko, potrebujeme podpísať memorandum medzi Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a naším univerzitným partnerom v Zandžane. Nezaháľame však. Dnes už existujú metodiky, ktoré umožnia vytvoriť vedecky vernú kópiu originálu, s ktorou môžete dočasne pracovať. Takéto kópie práve analyzujem. Očakávam, že pri vhodnej 'konštelácii hviezd' sa prvé výsledky z iránskych expedícií objavia v odbornej literatúre už v budúcom roku. Držte nám palce, aby tá ďalšia expedícia bola ešte úspešnejšia.



Takže aj originály nálezov sa dostanú na Slovensko?

Áno, počítame s tým. Taká bola dohoda. Dúfajme, že tento zámer neprekazia nepredvídateľné politické prekážky. Na základe vyhlásení vládnych predstaviteľov je spolupráca Slovenska s Iránom vnímaná ako perspektívna. Ako viete, naše krajiny dlhšiu dobu nekomunikovali. Dúfame, že rozvíjanie obojstranných vzťahov prinesie benefit obom krajinám, vrátane rozvoja akademických programov. Projekt slovensko – iránskych paleontologických expedícií je príkladom produktívnej spolupráce oboch krajín.

Čo považujete za svoj najväčší objaviteľský úspech?

(zamyslenie) Nemá to nič spoločné s dinosaurami. Je to vlastne poznávanie vlastných možností, nedostatkov, hraníc a podstaty. Myslím si, že víťazstvá, ktoré som niekedy pociťoval za dôležité, blednú pred tým, ak človek môže nakoniec zvíťaziť aspoň niekedy sám nad sebou.

A v oblasti dinosaurov? Predsa len niečo je...

Ak sa odhodláte na vlastnú cestu do praveku, tak zatúžite objaviť život, o ktorom nikto pred vami ani netušil. Mne bolo zatiaľ dopriate objaviť desať takýchto foriem a s pokorou som za to nesmierne vďačný.

Vrátim sa ešte k Iránu. Ako vnímate túto krajinu, z ktorej majú ľudia možno obavy?

Keď vstúpite do Iránu, viete ihneď, že ste v Oriente. Uchváti vás sofistikovaná architektúra v krajine, kde by ste ju nečakali. Architektúra, ktorá k vám hovorí skrz storočia alebo tisícročia. Nemusím spomínať perzské koberce, ktoré k iránskemu orientu neodmysliteľne patria. Mňa osobne očarili svojou filozofiou a poéziou. Keď ste v Iráne, máte pocit déja vu. Niečo vám hovorí, že ste to už videli. Áno, v rozprávkach Tisíc a jedna noc, ktoré si pamätám z raných školských rokov. Pokiaľ ide o medzinárodnú pozíciu súčasného Iránu, pociťoval som určité obavy, čo sa týka bezpečnosti. Nikdy neviete, na akých ľudí natrafíte, či sa neocitnete v nevhodnom čase na nesprávnom mieste. Moje prvé dve expedície tieto obavy podstatne rozptýlili. Mám pocit, že voči Iránu existuje mnoho predsudkov. Ich politické pozadie nech posúdi každý sám. Záleží, nakoľko ste schopní nestranného posúdenia. Mňa viac zaujímajú možnosti, ktoré umožňujú vytvárať pozitívne vzťahy. V tejto polohe sú podľa mňa akademické aktivity tým najlepším začiatkom.

Takže platí to, čo ste povedali pred naším rozhovorom, že Irán považujete za kolísku civilizácie?

Áno, teritoriálne i intelektuálne. Kto má vzťah k literatúre faktu a odváži sa začítať do historickej literatúry, bude prekvapený, koľko významných vynálezov zasahujúcich do nášho každodenného života sa zrodilo na území dnešného Iránu.

Roky ste pôsobili na viacerých univerzitách v zahraničí. Ako sa vám pracuje v slovenskom prostredí?

Pred dvoma rokmi som sa rozhodol ukončiť permanentné miesto na univerzite vo švédskej Uppsale. Rozhodol som sa vrátiť domov a s podporou vládneho návratového grantu vybudovať na Slovensku medzinárodnú výskumnú skupinu zameranú na moderné interdisciplinárne postupy pri štúdiu regionálnych a globálnych biotických kríz našej planéty. Vedel som, že na Slovensku švédske podmienky nenájdem. Domnieval som sa ale, že je vhodný čas zúročiť intelektuálny kapitál a položiť základ kvalitnému výskumu, o ktorý by mali záujem i v zahraničí. Pri návrate som so sebou priniesol aj štyri vedecké granty v oblasti synchrotrónovej mikrotomografie. Po krátkom pobyte na Univerzite Komenského v Bratislave, kde ma odmietli nominovať na vládny návratový grant, som sa presunul do Košíc. Oslovila ma ponuka a ambícia UPJŠ podieľať sa na budovaní prototypu špičkovej výskumnej inštitúcie TIP. S podporou vedenia Centra interdisciplinárnych biovied, ktoré je súčasťou TIP, sa mi podarilo vybudovať prvé laboratórium a prijať zahraničného doktoranda. Medzitým sa mi podarilo získať ďalšie tri projekty na synchrontrónových pracoviskách v zahraničí. Vyzdvihnem predovšetkým Japonsko, ktoré z daní svojich obyvateľov podporilo moje experimenty za posledný rok v hodnote 150.000 eur. Napriek tomu, že som od príchodu na Slovensko publikoval 13 vedeckých publikácií, napríklad v Scientific Reports, Nature Communications a podobne, činila slovenská podpora necelých 9.000 eur. Teší ma ambícia UPJŠ a verím, že mesto Košice podporí víziu tejto metropoly ako Science City. Bude to nepochybne najlepšia investícia, ktorá vráti mestu a regiónu východného Slovenska nádej na budúcnosť. Prial by som si, aby Košice nabrali druhý dych, chytili správne témy, nebáli sa investovať do vzdelania a vytvorili prostredie, kde by sa začalo pracovať s nadčasovými témami. Prajem politickým i spoločenským autoritám múdrosť, aby dokázali zmeniť metropolu východného Slovenska na miesto, kde ľudia budú túžiť zostať, vzdelávať sa a tvoriť výnimočné veci.