Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Dlhoročná sólistka stvárňovala vyše štyri desaťročia ťažiskové úlohy svetového i slovenského repertoáru.
Autor TASR
Vrútky/Bratislava 13. januára (TASR) – V Slovenskom národnom divadle (SND) debutovala v Pucciniho Manon Lescaut. Dlhoročná sólistka našej prvej opernej scény Ľuba Baricová, ktorá sa v pondelok 13. januára dožíva 85 rokov, stvárňovala vyše štyri desaťročia ťažiskové úlohy svetového i slovenského repertoáru. K tomu ju predurčoval jednak jej výnimočný hlasový fond, ako aj nevšedný herecký potenciál.
Ľuba Baricová sa narodila 13. januára 1935 vo Vrútkach. Patrí medzi prvých absolventov Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU). Práve tu v roku 1958 ukončila štúdium koncertného a operného spevu u profesorky Anny Korínskej. Okrem toho v období rokov 1959 – 1960 postgraduálne študovala na Konzervatóriu P.I. Čajkovského v Moskve. Po absolvovaní VŠMU bola od roku 1958 do roku 1992, takmer nepretržite, sólistkou Opery SND v Bratislave.
Prvé operné postavy Dievča (V búrke 1956) a Miško (Figliar Geľo 1958) vytvorila na scéne Opery SND ešte ako poslucháčka VŠMU. Jej tmavému zafarbeniu hlasu vyhovovala predovšetkým ruská opera. Avšak v jej repertoári sú tiež pestré postavy ako napríklad Nežata (Sadko, 1960), Lola (Sedliacka česť, 1961, 1984), Concepción (Španielska hodinka, 1961), Končakovna (Knieža Igor, 1962), Azucena (Trubadúr, 1963, 1974), Oľga (Eugen Onegin, 1963, 1972, 1978), Grófka (Piková dáma, 1964), Orfeus (Orfeus a Euridika, 1966), Carmen (1973), Judith (Modrofúzov zámok, 1974), Marina Mníšková (Boris Godunov, 1977), Amneris (Aida, 1978), Matka predstavená (Rozsudok, 1979), Suzuki (Madama Butterfly, 1990).
Významné bolo jej angažmán v Mestskom divadle v Linzi (1969 – 72), kde vytvorila postavy ako napríklad Popoluška (Popoluška), Ježibaba (Rusalka), Annius (Titus) a mnohé iné.
Ako sólistka sa predstavila na mnohých operných scénach v zahraničí. Napríklad v Národnom divadle v Prahe, v Komickej opere v Berlíne, v opere v Linzi. Svoje vysoké majstrovstvo predviedla ako hosťujúca interpretka v Sovietskom zväze, Maďarsku, Bulharsku, Spojenom kráľovstve, Taliansku a v Rakúsku.
Spolupracovala tiež so Slovenskou filharmóniou v Bratislave, Českou filharmóniou v Prahe, Brnenským symfonickým orchestrom, Viedenskou filharmóniou, Berlínskym symfonickým a rozhlasovým orchestrom.
Rozsiahla je aj jej koncertná činnosť. Ako sólistka kantátovo-oratoriálnej tvorby účinkovala s mnohými domácimi i zahraničnými orchestrami a dirigentmi.
Od roku 1983 pôsobila ako externá pedagogička hereckej tvorby na katedre koncertného a operného spevu VŠMU v Bratislave. Medzi jej úspešných žiakov patria napríklad sólistka Národného divadla v Prahe a Národného divadla v Brne mezzosopranistka Veronika Hajnová a sólisti Opery SND v Bratislave mezzosopranistka Denisa Hamarová a tenorista Róbert Remeselník.
Pre Československý rozhlas pripravovala obľúbenú reláciu Hudba je súčasťou môjho života. Dlhodobo tiež spolupracovala s Československou televíziou.
Ľuba Baricová je držiteľkou mnohých ocenení ako Zaslúžilá umelkyňa, Cena za celoživotnú umeleckú tvorbu, Cena zväzu slovenských skladateľov a od roku 1993 patrí medzi Čestných občanov mesta Vrútky.
Ľuba Baricová sa narodila 13. januára 1935 vo Vrútkach. Patrí medzi prvých absolventov Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU). Práve tu v roku 1958 ukončila štúdium koncertného a operného spevu u profesorky Anny Korínskej. Okrem toho v období rokov 1959 – 1960 postgraduálne študovala na Konzervatóriu P.I. Čajkovského v Moskve. Po absolvovaní VŠMU bola od roku 1958 do roku 1992, takmer nepretržite, sólistkou Opery SND v Bratislave.
Prvé operné postavy Dievča (V búrke 1956) a Miško (Figliar Geľo 1958) vytvorila na scéne Opery SND ešte ako poslucháčka VŠMU. Jej tmavému zafarbeniu hlasu vyhovovala predovšetkým ruská opera. Avšak v jej repertoári sú tiež pestré postavy ako napríklad Nežata (Sadko, 1960), Lola (Sedliacka česť, 1961, 1984), Concepción (Španielska hodinka, 1961), Končakovna (Knieža Igor, 1962), Azucena (Trubadúr, 1963, 1974), Oľga (Eugen Onegin, 1963, 1972, 1978), Grófka (Piková dáma, 1964), Orfeus (Orfeus a Euridika, 1966), Carmen (1973), Judith (Modrofúzov zámok, 1974), Marina Mníšková (Boris Godunov, 1977), Amneris (Aida, 1978), Matka predstavená (Rozsudok, 1979), Suzuki (Madama Butterfly, 1990).
Významné bolo jej angažmán v Mestskom divadle v Linzi (1969 – 72), kde vytvorila postavy ako napríklad Popoluška (Popoluška), Ježibaba (Rusalka), Annius (Titus) a mnohé iné.
Ako sólistka sa predstavila na mnohých operných scénach v zahraničí. Napríklad v Národnom divadle v Prahe, v Komickej opere v Berlíne, v opere v Linzi. Svoje vysoké majstrovstvo predviedla ako hosťujúca interpretka v Sovietskom zväze, Maďarsku, Bulharsku, Spojenom kráľovstve, Taliansku a v Rakúsku.
Spolupracovala tiež so Slovenskou filharmóniou v Bratislave, Českou filharmóniou v Prahe, Brnenským symfonickým orchestrom, Viedenskou filharmóniou, Berlínskym symfonickým a rozhlasovým orchestrom.
Rozsiahla je aj jej koncertná činnosť. Ako sólistka kantátovo-oratoriálnej tvorby účinkovala s mnohými domácimi i zahraničnými orchestrami a dirigentmi.
Od roku 1983 pôsobila ako externá pedagogička hereckej tvorby na katedre koncertného a operného spevu VŠMU v Bratislave. Medzi jej úspešných žiakov patria napríklad sólistka Národného divadla v Prahe a Národného divadla v Brne mezzosopranistka Veronika Hajnová a sólisti Opery SND v Bratislave mezzosopranistka Denisa Hamarová a tenorista Róbert Remeselník.
Pre Československý rozhlas pripravovala obľúbenú reláciu Hudba je súčasťou môjho života. Dlhodobo tiež spolupracovala s Československou televíziou.
Ľuba Baricová je držiteľkou mnohých ocenení ako Zaslúžilá umelkyňa, Cena za celoživotnú umeleckú tvorbu, Cena zväzu slovenských skladateľov a od roku 1993 patrí medzi Čestných občanov mesta Vrútky.
