Bratislava 18. marca (TASR) - Išla na simulovanú misiu na Mars, kde mala osem mesiacov robiť výskum. Ešte pred odchodom sa predsedníčka Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) Michaela Musilová porozprávala s TASR. Misiu však po jej začiatku zrušili pre nízky počet členov. Jeden člen posádky bol totiž v ohrození života a musel ísť do nemocnice a po tom z misie odstúpila ďalšia osoba. Misia by však mala pokračovať, zatiaľ ale podľa Musilovej nie je celkom jasné kedy. Slovenská marsonautka by sa na nej mala zúčastniť, zatiaľ zostáva v Amerike.

V rozhovore v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky približuje, prečo sa stala astrobiologičkou, samotnú misiu na Mars, tiež hovorí, či je možný mimozemský život, či nejaký môže byť na Zemi, hovorí, že by sme sa mali o Zem starať, no robiť si tiež záložný plán napríklad s Mesiacom či Marsom. Na Slovensku by chcela lepšie vyvinutý vesmírny sektor, pretože krajine by to mohlo priniesť veľa z finančného hľadiska. Musilová hovorí aj o projektoch SOSA a jej finančných možnostiach.


-Kedy a prečo ste sa rozhodli byť astrobiologičkou?-


Začalo sa to detským snom. Keď som mala osem rokov, astronautov som mala za hrdinov a chcela som byť ako oni. Ale mamina je archeologička, ocino diplomat, tak s bratom nás viedli skôr k jazykom, histórii a umeniu. Ešte v 15-tich rokoch som bola presvedčená, že budem študovať históriu, umenie, niečo úplne iné ako astrobiológiu.


-A čo to zmenilo?-


Zlomový bod bol práve v tom období. Študovala som na francúzskom lýceu a musela som si zvoliť buď prírodovedeckú, kultúrno-umeleckú alebo sociálno-ekonomickú vetvu štúdia. K prírodným vedám nemal nikto v rodine blízko, báli sa, že mi nebudú môcť dať podporu. Hlavne finančná podpora bol veľký problém, lebo študovať niečo ako vesmír som musela ísť do zahraničia a to mi nemohli finančne pomôcť. A čo mi pomohlo, bol dokumentárny film Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona, ktorý mi pripomenul môj detský sen. Vo filme išli vedci a astronauti do hlbín oceánu, našli tam úžasné bytosti a prvýkrát som počula o astrobiológoch. A povedala som si, že to chcem robiť. Ten film vo mne prebudil utláčanú vášeň pre vedu, skúmanie tejto neznámej formy života. Otvoril mi oči, že keď na Zemi máme toľko nepreskúmaného, vo vesmíre toho musí byť oveľa viac a aj nádej pre mimozemský život bola veľká. To bol ten moment, keď som si povedala, že si idem za detským snom. Preto som si každé leto a počas školského roka počas strednej školy privyrábala, aby som sa dostala do Anglicka, kde som mohla študovať astrobiológiu.


-Na Slovensku taký odbor asi v tom čase nebol...-


Nie, teraz ho učím ja a vlastne prinášam na Slovensko. Ani v Anglicku to vtedy veľmi neexistovalo, mala to v podstate len NASA. Musela som si tú cestu sama vytvoriť. Začala som teda štúdiom planetárnych vied – geológia, astrofyzika v Londýne. Dostala som síce štipendium, ale aj tak to bolo drahé, takže počas štúdia som pracovala, občas som mala aj tri práce. Sociálny život a hobby som dala úplne bokom. V druhom ročníku ma vybrali z tisícky uchádzačov z celej Veľkej Británie na California Institute of Technology (Caltech), čo bola vtedy najlepšia univerzita na svete, a tam som sa konečne dostala aj k biológii. Mohla som študovať, čo som chcela, tak som si k svojim predmetom pridala mikrobiológiu a environmentálne vedy. Takže konečne som sa dostala aj k astrobiológii.


-Už vtedy ste sa dostali aj do NASA. Ako?-


Z Caltechu sa mi podarilo získať výskumný grant pracovať pre NASA ako navštevujúci výskumník. Tam som si vytvorila už vyslovene astrobiologický projekt. V tom čase pripravovali rover pre Mars – Curiosity a mohla som sa do tohto projektu zapojiť. Snažila som sa nájsť spôsoby, ako ho sterilizovať, aby na Mars nechtiac nepreniesol nejaké mikróby zo Zeme. Moje výsledky neboli veľmi optimistické. Vyzeralo to skôr tak, že sme teoreticky Mars už dávno kontaminovali predošlými misiami. Teoreticky tam dnes môžu existovať a prežiť nejaké extrémne mikróby zo Zeme. Za odmenu za svoje výsledky v tom projekte som mohla dať svoj podpis do rovera Curiosity, ktorý je teraz na Marse. A tak som sa vďaka tomuto projektu začala venovať výskumu života v extrémnych podmienkach a či by mohol byť podobný extrémny život aj inde vo vesmíre.


-Veríte teda na mimozemšťanov?-


Na mikrobiálnych mimozemšťanov určite. Pokiaľ ide o inteligentnejšie bytosti, to už je zložitejšie. Ale vzhľadom na to, aký veľký je vesmír, kde každá hviezda má možno aspoň jednu planétu, hviezd je miliárd v galaxiách, vo vesmíre sú miliardy galaxií. Tá pravdepodobnosť podľa mňa je aj pre inteligentný mimozemský život.

Foto: TASR/Andrej Galica

-Na Zemi sa nachádzajú kozmické častice, meteority. Mohol v nich prísť na Zem mimozemský život?-


Vieme, že väčšina malých častíc v atmosfére zhorí, takže bolo by veľmi ťažké kontaminovať Zem takým spôsobom. Ale teoreticky, keď väčší meteorit spadol na Zem, mohli sa vo vnútri zachovať rôzne biologické látky. Už sme našli viacero meteoritov, ktoré mali náznaky, že tam možno niečo biologické bolo, teoreticky nejaký mimozemský život. Ale to nebolo nikdy dokázané. Takto v minulosti po vzniku Zeme mohli asteroidy priniesť život na našu planétu. Táto teória sa volá panspermia – prenášanie života medzi planétami, možno hviezdnymi sústavami aj galaxiami.


-Čo presne robí astrobiológ?-


Astrobiológia je štúdium života vo vesmíre. Teda všetko od vzniku života na Zemi až po to, či by mohol existovať aj inde vo vesmíre. Preto treba spojiť biologický výskum aj s astrofyzikou, aby sme rozumeli, ako vznikol vesmír, prvé prvky, biologické látky. Vieme, že vo vesmíre poletuje množstvo rôznych biologických molekúl, ktoré, keď sa spoja, by teoreticky mohli viesť k vzniku nejakej formy života. Preto sú zaujímavé kométy a asteroidy, ktoré by takéto látky mohli prenášať. Takisto študujeme povrchy iných planetárnych telies. Či by na Marse mohol byť život, či tam v minulosti boli podmienky pre život. Vieme tiež, že v našej slnečnej sústave je niekoľko telies, na ktorých by mohol byť teoreticky aspoň jednoduchý život. Okrem Marsu napríklad mesiace Jupitera a Saturnu. Množstvo mesiacov sa ukázalo, že by mohli mať pod ich ľadovým povrchom podmienky pre mikrobiálny život. Zaoberáme sa aj tým, ako vyzerala Zem pred miliardami rokov počas vzniku života.


-Na čo najväčšie ste pri vašom bádaní prišli?-


Môj najväčší objav sa týkal výskumu v Grónsku. Okrem iného som tam študovala, ako môžu živočíchy prežiť v hrozných podmienkach v ľade. Je tam veľká zima, málo živín, silné žiarenie a napriek tomu sú tam veľké komunity mikróbov. V teréne som ich sledovala a zistila som nielen, že sú sebestačné, vytvárajú si vlastné látky na prežitie a tým kŕmia svoju komunitu, ale keď sa roztopí ľad, tak tieto živiny roznesie do okolitých riek a oceánov a kŕmia tak vlastne celé ekosystémy. A vtedy mi napadol experiment o zúrodňovaní pôdy. Že by sme tieto mikróby mohli použiť na vytváranie živín napríklad v marťanskej pôde. A zistila som tiež, že živiny, ktoré tieto mikróby vytvárajú, sú vlastne tmavý materiál. Spôsobujú teda to, že ľadovec sa stmavuje, čo je problém s globálnym otepľovaním. Lebo čím je ľadovec tmavší, viac ťahá slnečné žiarenie a tým rýchlejšie sa topí. Tie mikróby teda spôsobujú rýchlejšie topenie ľadovcov.


-Spomínali ste, že pri rozhodovaní o vašej kariére astrobiologičky vás ovplyvnil film. O vesmíre, Marse či mimozemšťanoch je veľa sci-fi filmov. Môže byť na nich niečo reálne?-


Veľa sci-fi ovplyvnilo skutočnú vedu, už Jules Verne a jeho knihy. Ale aj kniha a film Marťan. Po svete teraz skúmajú, či by na Marse prežili zemiaky.


-To v podstate robíte aj vy.-


Ja to určitým spôsobom robím, no nepestujem zemiaky, ale iné rastliny. Ale je to trošku ironické, že kniha inšpirovala vedcov, aby vyskúšali, či to je možné. A naozaj, za určitých okolností by to bolo možné, aj keď to ešte nevieme na 100 percent. Určite by nešlo o typický povrch na Marse, museli by sme sa možno prekopať nižšie, kde nie je pôda taká agresívna pre biologické látky. Existuje veľa sci-fi, ktoré majú veľmi dobre premyslenú vedu aj techniku a aj keď väčšina reálna nie je, majú nápady, ktoré môžu aj vedcov inšpirovať.


-Vám sa čo podarilo vypestovať?-


Sústredila som sa na použitie extrémnych organizmov z Grónska, aby zúrodňovali pôdu. To bol prvotný cieľ, zúrodniť pôdu, aby sme vôbec na Marse mohli pestovať rastliny. A popritom som skúšala pestovanie rôznych rastlín od šalátu cez bylinky ako bazalka. Išlo o to, aby sme mali aj čerstvú stravu, lebo inak sme mali na misiách iba vysušenú astronautickú stravu. V tej všetko vyzerá rovnako, kuracie mäso je len o niečo bledšie ako hovädzie, všetko to chutí rovnako. Keď sa to rehydratuje, je z toho taká nepríjemná hnedá kaša, ktorú jeme ráno, na obed aj večer. Takže aj jeden čerstvý list špenátu, ktorý sme pridali, nám to spestril a zlepšil náladu.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

-Keď už viete zúrodňovať marťanskú pôdu, bolo by už možné na Marse prežiť?-


Táto technológia by sa určite využívala. Na začiatku by sa musela vybudovať jednoduchá kolónia, ako tá, do ktorej teraz idem. Bola by tam jedna ubytovňa, skleník a pár funkčných budov pre zásoby a práve v skleníkoch by sa mali pokúšať marsonauti vypestovať niečo. Prišli by so zásobou jedla, ale už na mieste by si takto vytvárali jedlo. A ďalšie misie by mali postupne expandovať túto kolóniu, urobiť viac skleníkov. Pracuje sa na tom, ale treba vyriešiť aj otázku, ako sa na Mars dostať.


-Je to dosť ďaleko, ale zdá sa, že to je reálne. Kedy by sa to mohlo podariť?-


NASA hovorí o 30-tych rokoch tohto storočia. Ale oni sú veľká byrokratická mašinéria, kde sa veci veľmi rýchlo nehýbu. Budúcnosť vidím skôr v komerčných firmách ako SpaceX, ktoré napredujú veľmi rýchlo a posúvajú tento sektor veľmi ďaleko. Elon Musk tvrdí, že by sa im mohlo podariť vybudovať raketu, ktorá by bola schopná ísť na Mars, tak za 10 rokov. Podľa mňa je realistickejší odhad tak do 15 rokov. Ak by sa im to teda podarilo, teoreticky by sme už vedeli poslať na Mars ľudí. Ale museli by sme vyriešiť, ako by prežili na povrchu. Je tam silné žiarenie, nie je tam skoro žiadna atmosféra, treba vyvinúť skafandre, ubytovanie. Sú návrhy, ale ešte to nie je doriešené.


-Ako by sa stavalo ubytovanie?-


Počas minulej misie sme testovali 3D tlačenie tehál použitím marťanskej pôdy. Čiže než by prišli na Mars ľudia, poslali by vopred robotov, 3D tlačiarne a oni by vytlačili z marťanskej pôdy tehly, vybudovali by budovu a ľudia by prišli potom. To je jeden z návrhov.


-A čo voda?-


Pracuje sa na tom, aby sa voda vycucala priamo z marťanskej pôdy. Mali by sme zásobu. Tiež by sa rozdelila na kyslík a vodík a mali by sme zásoby kyslíka. Vodík pre palivo. Na tomto všetkom sa ešte pracuje. Ale najväčšia otázka je psychológia. Stále nevieme, či by piati, šiesti ľudia v posádke prežili dvojročnú cestu na Mars a späť. Preto sa robia tieto simulované misie, na akú idem teraz.


-Je vôbec reálne, aby cesta na Mars bola pre bežného človeka?-


Keď sa rozbehnú komerčné cesty na Mars, určite budú najskôr potrebovať expertov, ktorí by to tam vybudovali, pripravili. Až potom by si teoreticky mohol niekto kúpiť lístok a ísť na Mars. Ale to najskôr asi o 30 rokov a to hovorím optimistický odhad. Ale aj takýto obyčajný človek by musel absolvovať tréning a boli by tam nejaké výberové kritériá. Tam nemožno skutočne poslať hocikoho.


-Predpokladám, že vy chcete ísť, keď sa na to pripravujete...-


Áno. S NASA to asi nepôjde, majú podmienku americkú národnosť. Ešte by mohla byť šanca cez Európsku vesmírnu agentúru (ESA), kam sa snažíme dostať Slovensko aj cez aktivity Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA). Ale momentálne jediné realistické by bolo ísť ako komerčná astronautka s komerčnou firmou, ktorá by vybudovala vesmírnu loď a potrebovala by astronautov, ktorí by robili prvé misie a neskôr by pomáhali turistom na Marse.

Foto: TASR Andrej Galica

-Zemi dávajú ľudia svojím správaním k prírode a jej zdrojom zabrať. Nedá sa asi vylúčiť, že raz zanikne. Môže nám ju nahradiť Mars?-


Zem určite netreba zanedbávať. Ale odporúčam mať záložný plán, ktorým teoreticky môže byť tak Mars, ako aj Mesiac. Mars vidím užitočný skôr v tom, aby nás motivoval rozvíjať naše technológie ako pozemšťania. Tak ako námorníci v minulosti túžili zistiť, čo je za oceánom, tak teraz je náš nový oceán vesmír a ten nás tlačí k bádaniu, poznávaniu nového a k zlepšovaniu našich technológií. Veď väčšina vesmírnych technológií je aplikovaná na Zemi. Sú to satelity, GPS, ale aj v zdravotníctve sa uplatňuje veľa vecí vyvinutých pre astronautov. Aj to, čo sa vyvíja pre Mars, sa dá zúročiť na Zemi. Napríklad to zúrodňovanie pôdy. Môžeme ho využiť v krajinách s neúrodnou pôdou. Takže Zem si treba udržiavať, ale Mars by sme si mali vyvinúť. Vždy je lepšie mať viac možností.


-Idete na svoju prvú marťanskú misiu vedenú NASA. Predtým ste už ale nejaké absolvovali. Aké boli?-


Už mám za sebou dve simulované misie. Počas prvej som mala na starosti výskum, na ďalšej som už bola ako veliteľka. Asi pomohlo aj to, ako som riešila krízovú situáciu na prvej misii, kde si dve osoby nesadli a jedna z nich sa skoro zbláznila. Jediná som ju vedela upokojiť. Na tej druhej misii som teda mala na starosti aj interakciu ľudí. Bola to veľká výzva, ale dobre to dopadlo, aj keď sme mali rôzne krízové situácie. Riadiace stredisko nám robilo stále zle, vyplo nám zásoby elektriny, kúrenia, vody... To bola dobrá príprava. A mám za sebou aj rôzne expedície do extrémnych podmienok v Grónsku a pri Severnom póle, aj v Japonsku, Amerike. To sú všetko vzácne skúsenosti, ktoré ma psychicky aj fyzicky pripravili na túto misiu.


-Na tej budete osem mesiacov, ako bude prebiehať? -


Áno, to je celkom iná káva. Bude sa odohrávať na Havajských ostrovoch, na sopke Mauna Loa 2500 metrov hore. Budeme izolovaní od sveta žiť v dome, ktorý má len 11 metrov v priemere. V tomto malom priestore budeme robiť všetko. Budeme existovať ako astronauti na vesmírnej stanici na Marse. Pôjdeme tam s obmedzeným množstvom jedla a vody. Dokonca tá voda je tak obmedzená, že sa budeme môcť sprchovať len raz do týždňa osem minút maximum. Preto som si aj skrátila vlasy. Von do terénu pôjdeme len v skafandri, ktorý má váhu asi 30 kg. Táto misia bude zameraná najmä na psychologickú stránku. Budú na nás asi testovať extrémne situácie, aby nás vyprovokovali. Problém bude aj komunikácia so Zemou. Ak budeme nutne potrebovať pomoc, odpovede sa dočkáme až za 40 minút. Ja budem mať na starosti všetok výskum – najmä biologické a geologické experimenty, zrejme budem opäť niečo pestovať. Pri geologickom výskume mi bude pomáhať rover, ktorý vyvinuli na Slovensku.


-Ste aj predsedníčkou SOSA, chceli by ste sa stať členom ESA. Prečo? Čo by to znamenalo?-


Bola by som rada, keby sa aj na Slovensku vyvinul vesmírny sektor lepšie. Máme potenciál. V SOSA máme veľa šikovných ľudí, vypustili sme prvú slovenskú družicu skCUBE, budujeme suborbitálne rakety a iné projekty. Pomáhame firmám, aby sa do vesmírneho sektora dostali. A čím viac ich budeme mať, tým väčšia šanca je na členstvo v ESA. To potom otvorí dvere firmám, výskumníkom a študentom k obrovskému množstvu príležitosti z ESA. Robíme aj veľa popularizácie. Chceme mladým ľuďom ukázať, že aj na Slovensku sa dajú takéto veci robiť, že k tomu majú prístup. Máme vesmírny inkubátor, kde dávame mladým ľuďom prístup k našim prístrojom. Dávame im priestor, mentoring. Spájame študentov z rôznych univerzít, robia projekty a takto chceme vychovať ďalšiu generáciu vesmírnych inžinierov.


-Študentov zapájate aj do svojich marťanských misií. Plánujete to aj pri tej aktuálnej. Ako to chcete urobiť?-

Napríklad minule, keď som išla na simulovanú misiu ako veliteľka, organizovala som súťaž Misia Mars v spolupráci so Slovenskými elektrárňami. Študenti mohli vymyslieť experiment a ten, čo vyhral, som zobrala so sebou. Týkal sa pestovania špenátu v marťanských podmienkach. Vyhrali to študentky z Detvy. A podobnú súťaž chcem robiť aj teraz, opäť spolupracujem so Slovenskými elektrárňami. Experimenty by som hodnotila na diaľku a víťazný experiment by mi prišiel zásobovacou misiou. Ja by som ho realizovala na Marse.

Foto: TASR AP

-Aký význam má pre Slovensko, aby sme mali vyvinutejší vesmírny sektor?-


V ESA odhadovali, že za každé euro investované do vesmírneho sektora sa vrátia štyri. Teraz sa odhaduje desaťnásobne. Je to veľmi rýchlo rastúci sektor. Väčšina technológií vyvinutých v tomto sektore sa využíva v každodennom živote. Je z toho veľa startupov. Z ekonomického hľadiska je to pre Slovensko veľmi prospešné, a samozrejme aj pre vedcov a firmy. Študentom a výskumníkom to otvára možnosti chodiť na stáže do ESA. Vesmírny sektor je dnes veľmi IN. Je moderný a ide z neho veľa inovácií. Slovensku by to z finančného hľadiska mohlo priniesť veľa.


-Slovensko je však skôr zatiaľ zamerané skôr na automobilový priemysel. Mohlo by sa to práve vďaka vyvinutejšiemu vesmírnemu sektoru zmeniť?-


Práve v to dúfame. Aby sme neboli stále iba tí, čo vyrábajú, ale chceme byť tí, čo inovujú, vytvárajú veci, ktoré budú v zahraničí kupovať. Napríklad niektoré technológie, ktoré sme vyvinuli pre prvú slovenskú družicu, už teraz predávame do zahraničia. Sú to unikátne technológie vyššej kvality, než majú mnohé zahraničné. Takýmto spôsobom môžeme zmenu dosiahnuť.


-To všetko sa ale nedá bez peňazí. SOSA je občianske združenie. Ako ste na tom s financiami? Máte ich dosť?-


Máme veľké problémy s financiami. Peniaze máme od sponzorov, z dvoch percent z daní a členských poplatkov. Ale mnohé projekty nám pre nedostatok financií stoja. Získať granty na Slovensku je ťažké. Podarilo sa nám získať niekoľko grantov, ale máme s tým aj zlé skúsenosti.


-V minulosti vás podporovalo ministerstvo školstva. Ako je to teraz?-


Áno, bývalý minister Čaplovič videl potenciál, aby sa Slovensko stalo členom ESA. Jeho nástupca Pellegrini v podpore pokračoval. Potlačil aj podpis spolupráce s ESA a vďaka tomu sme teraz v akomsi skúšobnom období. Ak v ňom ukážeme, najmä naše firmy, že sú schopné konkurovať zahraničným, tak teoreticky sa môžeme o pár rokov stať členmi ESA. Ale to bez podpory aj od vlády len tak rýchlo nepôjde. Mám obavy, že v rokoch 2020 či 2021 ešte nebudeme pripravení. Ale snažíme sa. Žiaľ, od minulého roka už nepokračuje ani podpora projektu slovenskej družice.


-Prečo to nepokračuje?-


Získať granty je náročné. Uchádzame sa už aj o zahraničné, ktoré je niekedy získať ľahšie ako tie slovenské.

Foto: TASR - Marko Erd

-Veda a výskum patria pod ministerstvo školstva. Prečo vás, vedcov a inovátorov, nepodporujú, keď máte výsledky?-


V minulosti pomohli s prvou slovenskou družicou a mojimi dvoma simulovanými misiami. A majú na starosti aj spoluprácu s ESA. Mali tiež pomôcť vytvoriť niečo ako kozmickú kanceláriu, čo má byť predchodca vesmírnej agentúry. Boli pokusy, ale neprešlo to. Je to škoda, lebo mladých ľudí táto vesmírna oblasť veľmi priťahuje, stále pribúdajú, chodia k nášmu vesmírnemu inkubátoru. Inšpirujeme deti, študentov.


-Aké projekty má SOSA aktuálne rozbehnuté?-


Pokračujeme s projektom družice, ktorá nám stále posiela veľa dát. Máme pozemné stanice pre družicu, kde ju treba monitorovať. Máme veľký projekt suborbitálnu raketu Ardea, ten bude drahý, aby sa podaril tak, ako ho chceme. Pracujú na nej študenti, inžinieri, ale to ide bez financií pomaly. A máme rôzne experimenty pre stratosférické balóny, študenti pripravujú autonómny skleník. A chceli by sme postaviť aj ďalšiu družicu. Na tú zháňame peniaze a spolupráce. Máme rôzne spolupráce v zahraničí, lebo v zahraničí je veľký záujem spolupracovať s nami.


-Myslíte si, že raz môže byť Slovensko skutočne vo vesmírnom sektore konkurencieschopné a relevantný partner pre krajiny, ktoré majú tento sektor dobre vyvinutý?-


Veľmi dúfame, že áno. Veď napríklad Estónsko je tiež maličká krajina, ale podobným spôsobom cez projekt ich malého satelitu dokázali presvedčiť, že majú potenciál. A teraz sú v tomto sektore veľmi úspešní, darí sa im, majú zákazky zo zahraničia. Dôležité je, aby sa na Slovensku tento sektor podporoval a aby sme šikovným ľuďom pokračovali v ňom dávať príležitosti.