Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Miladu Horákovú zatkli 27. septembra 1949 v jej pražskej kancelárii a v novembri sa začalo vyšetrovanie prvýkrát s použitím sovietskych metód, teda nátlaku, mučenia, vynútených priznaní.
Autor TASR
Bratislava 25. decembra (TASR) – Milada Horáková zosobňuje pre Čechov i Slovákov hrdinku, ktorá za svoje presvedčenie a vieru v demokraciu zaplatila najvyššiu cenu. Poprava jej hrozila aj v nacistickom väzení, no napokon ju o život pripravila obludná mašinéria komunistických represií. "V boji sa padá a čo iné je život, ak nie boj," napísala Horáková v jednom z posledných listov na rozlúčku tesne pred popravou. V sobotu 25. decembra uplynie 120 rokov od narodenia političky Milady Horákovej.
Milada Horáková, rodená Králová, sa narodila 25. januára 1901 v Prahe. V roku 1926 ukončila štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej a v rokoch 1927 - 1940 pracovala na pražskom Ústrednom sociálnom úrade.
Krátko po skončení vysokej školy sa vydala za Bohuslava Horáka, redaktora Československého rozhlasu, neskôr jeho programového riaditeľa. Angažovala sa v Československej strane národně socialistickej (ČSNS) a v Ženskej národnej rade. V roku 1933 sa manželom Horákovcom narodila dcéra Jana.
Počas 2. svetovej vojny sa Horáková zapojila do protinacistického odboja. Gestapo ju zatklo ju 2. augusta 1940 a vo väzení bola až do konca vojny. Dva roky strávila na pražskom Pankráci, ďalšie dva roky v Terezíne. V roku 1944 ju previezli do Drážďan, kde ju pôvodne chceli odsúdiť na smrť, napokon jej súd vymeral osemročný trest. Odpykávala si ho v Bavorsku v ženskej väznici neďaleko Dachau, kde ju v apríli 1945 spolu s ostatnými väzenkyňami oslobodila americká armáda.
Horáková sa po voľbách v roku 1946 stala poslankyňou Národného zhromaždenia za ČSNS. Mandátu sa vzdala 10. marca 1948, v deň, keď za nevyjasnených okolností zomrel minister zahraničných vecí Jan Masaryk (podľa vyšetrovania aj viacerých historikov bola jeho smrť fingovanou samovraždou).
V období nastupujúceho mocenského monopolu Komunistickej strany Československa (KSČ) protestovala Horáková proti nútenému prerodu ČSNS na Československú stranu socialistickú (ČSS), ktorá mala byť pod dozorom KSČ. Bývalí funkcionári zlikvidovaných politických strán udržiavali kontakty a boli v spojení s exilom aj po februári 1948. Hoci ich aktivity ostávali v rovine diskusií, neušli pozornosti Štátnej bezpečnosti a stali sa zámienkou pre tvrdý zásah.
Miladu Horákovú zatkli 27. septembra 1949 v jej pražskej kancelárii a v novembri sa začalo vyšetrovanie prvýkrát s použitím sovietskych metód, teda nátlaku, mučenia, vynútených priznaní. Výsledkom bolo vykonštruovanie "nebezpečnej protištátnej skupiny", ktorá pozostávala z 13 obžalovaných s Horákovou na čele.
Pojednávanie pred senátom Štátneho súdu v Prahe prebiehalo od 31. mája do 8. júna 1950 pod názvom Proces s vedením záškodníckeho sprisahania proti republike. Senátu predsedal Karel Trudák, štátnu prokuratúru zastupoval okrem iných aj neslávne známy Josef Urválek. Proces sprevádzala mohutná propagandistická kampaň s verejnými schôdzami, hromadným počúvaním rozhlasových prenosov zo súdnej siene a rozsiahlym filmovým a rozhlasovým spravodajstvom. Pracujúci a dokonca aj deti v školách spisovali pod vplyvom propagandy petície, v ktorých žiadali exemplárne potrestanie obžalovaných.
Výška trestov bola určená dopredu, v čase, keď obvinení ešte nepoznali ani svoju obžalobu. Milada Horáková obvinená z velezrady a vyzvedačstva bola odsúdená na smrť, takisto aj Jan Buchal, Oldřich Pecl a Záviš Kalandra. Ostatní dostali tresty od 20 rokov po doživotie. Odsúdeným nepomohlo ani odvolanie na Najvyšší súd, ktorý rozsudky 24. júna 1950 potvrdil. Horáková odmietla žiadať o milosť, no dcéra Jana spolu s advokátom o ňu požiadali. Milosť pre Horákovú sa snažili svojimi listami získať aj Albert Einstein, Jean-Paul Sartre, Winston Churchill či Eleanor Rooseveltová. Prezident Klement Gottwald však žiadosti nevyhovel a Miladu Horákovú popravili 27. júna 1950 o pol šiestej ráno obesením mimoriadne krutým spôsobom.
Nasledovalo ďalších 35 politických procesov, v ktorých bolo obžalovaných 639 osôb. Z nich bolo na trest smrti odsúdených desať a na doživotie 48 obvinených. Prvým pokusom o nápravu tohto justičného zločinu bolo rozhodnutie prezídia Najvyššieho súdu v Prahe, ktoré 30. júla 1968 zrušilo rozsudok a prípad vrátilo mestskému prokurátorovi. Plnohodnotnej súdnej rehabilitácie sa odsúdení vrátane Milady Horákovej dočkali až po Novembri ´89.
Milada Horáková získala v roku 1991 in memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy a v roku 2020 jej Rad bieleho dvojkríža 1. triedy udelila prezidentka SR Zuzana Čaputová.
Milada Horáková, rodená Králová, sa narodila 25. januára 1901 v Prahe. V roku 1926 ukončila štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej a v rokoch 1927 - 1940 pracovala na pražskom Ústrednom sociálnom úrade.
Krátko po skončení vysokej školy sa vydala za Bohuslava Horáka, redaktora Československého rozhlasu, neskôr jeho programového riaditeľa. Angažovala sa v Československej strane národně socialistickej (ČSNS) a v Ženskej národnej rade. V roku 1933 sa manželom Horákovcom narodila dcéra Jana.
Počas 2. svetovej vojny sa Horáková zapojila do protinacistického odboja. Gestapo ju zatklo ju 2. augusta 1940 a vo väzení bola až do konca vojny. Dva roky strávila na pražskom Pankráci, ďalšie dva roky v Terezíne. V roku 1944 ju previezli do Drážďan, kde ju pôvodne chceli odsúdiť na smrť, napokon jej súd vymeral osemročný trest. Odpykávala si ho v Bavorsku v ženskej väznici neďaleko Dachau, kde ju v apríli 1945 spolu s ostatnými väzenkyňami oslobodila americká armáda.
Horáková sa po voľbách v roku 1946 stala poslankyňou Národného zhromaždenia za ČSNS. Mandátu sa vzdala 10. marca 1948, v deň, keď za nevyjasnených okolností zomrel minister zahraničných vecí Jan Masaryk (podľa vyšetrovania aj viacerých historikov bola jeho smrť fingovanou samovraždou).
V období nastupujúceho mocenského monopolu Komunistickej strany Československa (KSČ) protestovala Horáková proti nútenému prerodu ČSNS na Československú stranu socialistickú (ČSS), ktorá mala byť pod dozorom KSČ. Bývalí funkcionári zlikvidovaných politických strán udržiavali kontakty a boli v spojení s exilom aj po februári 1948. Hoci ich aktivity ostávali v rovine diskusií, neušli pozornosti Štátnej bezpečnosti a stali sa zámienkou pre tvrdý zásah.
Miladu Horákovú zatkli 27. septembra 1949 v jej pražskej kancelárii a v novembri sa začalo vyšetrovanie prvýkrát s použitím sovietskych metód, teda nátlaku, mučenia, vynútených priznaní. Výsledkom bolo vykonštruovanie "nebezpečnej protištátnej skupiny", ktorá pozostávala z 13 obžalovaných s Horákovou na čele.
Pojednávanie pred senátom Štátneho súdu v Prahe prebiehalo od 31. mája do 8. júna 1950 pod názvom Proces s vedením záškodníckeho sprisahania proti republike. Senátu predsedal Karel Trudák, štátnu prokuratúru zastupoval okrem iných aj neslávne známy Josef Urválek. Proces sprevádzala mohutná propagandistická kampaň s verejnými schôdzami, hromadným počúvaním rozhlasových prenosov zo súdnej siene a rozsiahlym filmovým a rozhlasovým spravodajstvom. Pracujúci a dokonca aj deti v školách spisovali pod vplyvom propagandy petície, v ktorých žiadali exemplárne potrestanie obžalovaných.
Výška trestov bola určená dopredu, v čase, keď obvinení ešte nepoznali ani svoju obžalobu. Milada Horáková obvinená z velezrady a vyzvedačstva bola odsúdená na smrť, takisto aj Jan Buchal, Oldřich Pecl a Záviš Kalandra. Ostatní dostali tresty od 20 rokov po doživotie. Odsúdeným nepomohlo ani odvolanie na Najvyšší súd, ktorý rozsudky 24. júna 1950 potvrdil. Horáková odmietla žiadať o milosť, no dcéra Jana spolu s advokátom o ňu požiadali. Milosť pre Horákovú sa snažili svojimi listami získať aj Albert Einstein, Jean-Paul Sartre, Winston Churchill či Eleanor Rooseveltová. Prezident Klement Gottwald však žiadosti nevyhovel a Miladu Horákovú popravili 27. júna 1950 o pol šiestej ráno obesením mimoriadne krutým spôsobom.
Nasledovalo ďalších 35 politických procesov, v ktorých bolo obžalovaných 639 osôb. Z nich bolo na trest smrti odsúdených desať a na doživotie 48 obvinených. Prvým pokusom o nápravu tohto justičného zločinu bolo rozhodnutie prezídia Najvyššieho súdu v Prahe, ktoré 30. júla 1968 zrušilo rozsudok a prípad vrátilo mestskému prokurátorovi. Plnohodnotnej súdnej rehabilitácie sa odsúdení vrátane Milady Horákovej dočkali až po Novembri ´89.
Milada Horáková získala v roku 1991 in memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy a v roku 2020 jej Rad bieleho dvojkríža 1. triedy udelila prezidentka SR Zuzana Čaputová.
