Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Bol signatárom Charty 77, výrazne sa angažoval za ľudské práva a občianske slobody. Patril medzi najvýznamnejšie a najvplyvnejšie osobnosti disidentského hnutia v bývalom Československu.
Autor TASR
Praha/Bratislava 23. septembra (TASR) - Pred 25 rokmi dňa 24. septembra 1990 zomrel v Prahe významný filozof, spisovateľ a publicista Milan Šimečka.
Bol signatárom Charty 77, výrazne sa angažoval za ľudské práva a občianske slobody. Patril medzi najvýznamnejšie a najvplyvnejšie osobnosti disidentského hnutia v bývalom Československu.
Milan Šimečka sa narodil 6. marca 1930 v na severnej Morave v Novom Bohumíne (dnes Bohumín). Na brnianskej univerzite vyštudoval českú a ruskú literatúru a filozofiu (1949-1953). Po škole učil jeden rok češtinu na jedenásťročenke v Kroměříži. Od roku 1954 pôsobil v Bratislave, kde začínal ako pedagóg marxistickej filozofie na lekárskej a farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského (UK). V roku 1958 odišiel na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Zaoberal sa dejinami filozofie, písal literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje.
Od jesene 1967 do februára 1968 bol Milan Šimečka štipendistom Ústavu európskych dejín v nemeckom Mainzi. Tu nadviazal kontakt s intelektuálnymi prúdmi v Európe a prehĺbil sa jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú skutočnosť. Po návrate domov ho po kritických vyjadreniach k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 vylúčili z komunistickej strany. V roku 1970 musel opustiť aj univerzitnú pôdu. Až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval len v robotníckych profesiách.
Od novembra 1989 patril Šimečka ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu (VPN) medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Desať mesiacov (až do svojej smrti) bol poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla.
Bol jedným z najprekladanejších česko-slovenských spisovateľov. Jeho práce zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia vychádzali v exilových vydavateľstvách, v samizdatoch a v prekladoch do cudzích jazykov. Boli to diela Obnovenie poriadku (1979), Náš súdruh Winston Smith (1984), Kruhová obrana (1985), Koniec nehybnosti (1990). Spolu s Miroslavom Kusým napísal diela Veľký brat a veľká sestra (vyšlo 2000) a Európska skúsenosť s reálnym socializmom. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia stihli u nás ešte vyjsť dve práce Sociálne utópie a utopisti (1963) a Kríza utopizmu (1967).
Milan Šimečka bol držiteľom niekoľkých literárnych cien. V roku 1986 mu udelili Cenu Jana Palacha, v auguste 1990 získal od International Press Institute cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roka. Prezident ČSFR Václav Havel mu 28. októbra 1991 udelil Rad T.G. Masaryka 1. triedy in memoriam a 1. januára 2000 slovenský prezident Rudolf Schuster vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. V jeho šľapajach pokračuje jeho syn Martin Milan Šimečka, slovenský prozaik a publicista.
Významný československý disident, filozof, spisovateľ a publicista Milan Šimečka zomrel 24. septembra 1990 v českej Prahe vo veku 60 rokov.
Rok po jeho smrti založili Šimečkovi priatelia Nadáciu Milana Šimečku, aby zhromažďovala, podporovala a organizovala ľudí, ktorým je blízky jeho duchovný odkaz.
Bol signatárom Charty 77, výrazne sa angažoval za ľudské práva a občianske slobody. Patril medzi najvýznamnejšie a najvplyvnejšie osobnosti disidentského hnutia v bývalom Československu.
Milan Šimečka sa narodil 6. marca 1930 v na severnej Morave v Novom Bohumíne (dnes Bohumín). Na brnianskej univerzite vyštudoval českú a ruskú literatúru a filozofiu (1949-1953). Po škole učil jeden rok češtinu na jedenásťročenke v Kroměříži. Od roku 1954 pôsobil v Bratislave, kde začínal ako pedagóg marxistickej filozofie na lekárskej a farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského (UK). V roku 1958 odišiel na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Zaoberal sa dejinami filozofie, písal literárne recenzie, kultúrnopolitické a politické eseje.
Od jesene 1967 do februára 1968 bol Milan Šimečka štipendistom Ústavu európskych dejín v nemeckom Mainzi. Tu nadviazal kontakt s intelektuálnymi prúdmi v Európe a prehĺbil sa jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú skutočnosť. Po návrate domov ho po kritických vyjadreniach k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 vylúčili z komunistickej strany. V roku 1970 musel opustiť aj univerzitnú pôdu. Až do svojho zatknutia v máji 1981 pracoval len v robotníckych profesiách.
Od novembra 1989 patril Šimečka ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu (VPN) medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolúcie. Desať mesiacov (až do svojej smrti) bol poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla.
Bol jedným z najprekladanejších česko-slovenských spisovateľov. Jeho práce zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia vychádzali v exilových vydavateľstvách, v samizdatoch a v prekladoch do cudzích jazykov. Boli to diela Obnovenie poriadku (1979), Náš súdruh Winston Smith (1984), Kruhová obrana (1985), Koniec nehybnosti (1990). Spolu s Miroslavom Kusým napísal diela Veľký brat a veľká sestra (vyšlo 2000) a Európska skúsenosť s reálnym socializmom. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia stihli u nás ešte vyjsť dve práce Sociálne utópie a utopisti (1963) a Kríza utopizmu (1967).
Milan Šimečka bol držiteľom niekoľkých literárnych cien. V roku 1986 mu udelili Cenu Jana Palacha, v auguste 1990 získal od International Press Institute cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roka. Prezident ČSFR Václav Havel mu 28. októbra 1991 udelil Rad T.G. Masaryka 1. triedy in memoriam a 1. januára 2000 slovenský prezident Rudolf Schuster vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. V jeho šľapajach pokračuje jeho syn Martin Milan Šimečka, slovenský prozaik a publicista.
Významný československý disident, filozof, spisovateľ a publicista Milan Šimečka zomrel 24. septembra 1990 v českej Prahe vo veku 60 rokov.
Rok po jeho smrti založili Šimečkovi priatelia Nadáciu Milana Šimečku, aby zhromažďovala, podporovala a organizovala ľudí, ktorým je blízky jeho duchovný odkaz.
