Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Okrem iného bol prvý slovenský veľvyslanec pri Svätej Stolici vo Vatikáne.
Autor TASR
Bratislava 18. októbra (TASR) - Anton Neuwirth bol slovenský lekár, politik a diplomat, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska a bývalý prvý slovenský veľvyslanec pri Svätej Stolici vo Vatikáne.
Počas komunistického režimu sa angažoval v katolíckom spoločenstve Rodina, za čo ho odsúdili na 12 rokov väzenia za velezradu. Po páde komunizmu kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Anton Neuwirth bol nositeľom Veľkokríža Rytierskeho rádu Pia IX., Veľkokríža Zvrchovaného Rádu maltézskych rytierov a nositeľom Pribinovho kríža I. triedy.
Narodil sa 22. januára 1921 v Bystričanoch-Chalmovej v okrese Prievidza. Jeho otec bol žid podporujúci slovenské autonomistické hnutie, matka bola katolíčka. Ako neskôr politik zdôrazňoval, rodinné prostredie bolo "školou náboženskej i národnostnej tolerancie". Po absolvovaní židovskej základnej školy v Slovenských Kapušanoch a Reálneho gymnázia v Žiline a Prievidzi sa Anton Neuwirth zapísal na Lekársku fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde v roku 1946 získal titul MUDr. Vzdelanie si doplnil ročnými štúdiami chémie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a na univerzite vo švajčiarskom Zürichu. Počas štúdií bol členom viacerých vysokoškolských náboženských a sociálne charitatívnych organizácií, vrátane významného katolíckeho hnutia Rodina. Tá bola akousi platformou protifašistického odboja katolíkov. Od roku 1949 pracoval ako asistent na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, potom prednášal lekársku chémiu a biochémiu na Vysokej škole veterinárnej a Lekárskej fakulte (LF) v Košiciach, kde sa stal prednostom Ústavu lekárskej chémie LF.
Za nemarxistickú výučbu a činnosť v spoločenstve Rodina bol Neuwirth v priestoroch dekanátu v roku 1953 zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia za "velezradu a špionáž". Vo väzení v Ilave a Leopoldove strávil sedem rokov a prepustili ho na základe všeobecnej amnestie 11. mája 1960. Po prepustení pôsobil ako odborný lekár v žilinskej pôrodnici a neskôr v Čadci ako primár oddelenia klinickej biochémie. Počas svojho pôsobenia položil základy pre zriadenie nemocnice v Čadci, ktorá vznikla krátko po jeho preložení v roku 1966 do Fakultnej nemocnice v Martine. Popri povinnostiach lekára skúmal výskyt alkaptonúrie (poruchy metabolizmu aminokyselín) na Kysuciach a zozbieral tretí najväčší súbor tohto nevyliečiteľného ochorenia na svete. Vypracoval genetickú mapu, ktorá umožňovala odhaliť prenášačov a upozorniť ich na riziká pri uzatváraní manželstiev. Až do odchodu do dôchodku v roku 1989 sa podieľal na početných vedecko-výskumných prácach.
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa Anton Neuwirth aktívne zapojil do spoločenského života a formovania kresťanskej a demokratickej politiky na Slovensku. Stal sa poslancom Národnej rady (NR) SR, čestným predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a bol tiež kandidátom na post prezidenta SR. V rokoch 1994–1998 bol prvým veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Počas svojho pôsobenia vo Vatikáne sa osobne podieľal na príprave Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou. V roku 2003 bol MUDr. Neuwirth zvolený za predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Uznávaný kresťansko-kultúrny dejateľ zomrel 21. septembra 2004 v Bojniciach vo veku 83 rokov. Po Antonovi Neuwirthovi je pomenované vzdelávacie kolégium sídliace v Ivanke pri Dunaji, ktoré funguje od septembra 2009. Jeho autobiografia s názvom Liečiť zlo láskou (vydal Kalligram, 2001) približuje životný osud a vyznania tohto výnimočného mysliteľa a diplomata.
Počas komunistického režimu sa angažoval v katolíckom spoločenstve Rodina, za čo ho odsúdili na 12 rokov väzenia za velezradu. Po páde komunizmu kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Anton Neuwirth bol nositeľom Veľkokríža Rytierskeho rádu Pia IX., Veľkokríža Zvrchovaného Rádu maltézskych rytierov a nositeľom Pribinovho kríža I. triedy.
Narodil sa 22. januára 1921 v Bystričanoch-Chalmovej v okrese Prievidza. Jeho otec bol žid podporujúci slovenské autonomistické hnutie, matka bola katolíčka. Ako neskôr politik zdôrazňoval, rodinné prostredie bolo "školou náboženskej i národnostnej tolerancie". Po absolvovaní židovskej základnej školy v Slovenských Kapušanoch a Reálneho gymnázia v Žiline a Prievidzi sa Anton Neuwirth zapísal na Lekársku fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde v roku 1946 získal titul MUDr. Vzdelanie si doplnil ročnými štúdiami chémie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a na univerzite vo švajčiarskom Zürichu. Počas štúdií bol členom viacerých vysokoškolských náboženských a sociálne charitatívnych organizácií, vrátane významného katolíckeho hnutia Rodina. Tá bola akousi platformou protifašistického odboja katolíkov. Od roku 1949 pracoval ako asistent na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, potom prednášal lekársku chémiu a biochémiu na Vysokej škole veterinárnej a Lekárskej fakulte (LF) v Košiciach, kde sa stal prednostom Ústavu lekárskej chémie LF.
Za nemarxistickú výučbu a činnosť v spoločenstve Rodina bol Neuwirth v priestoroch dekanátu v roku 1953 zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia za "velezradu a špionáž". Vo väzení v Ilave a Leopoldove strávil sedem rokov a prepustili ho na základe všeobecnej amnestie 11. mája 1960. Po prepustení pôsobil ako odborný lekár v žilinskej pôrodnici a neskôr v Čadci ako primár oddelenia klinickej biochémie. Počas svojho pôsobenia položil základy pre zriadenie nemocnice v Čadci, ktorá vznikla krátko po jeho preložení v roku 1966 do Fakultnej nemocnice v Martine. Popri povinnostiach lekára skúmal výskyt alkaptonúrie (poruchy metabolizmu aminokyselín) na Kysuciach a zozbieral tretí najväčší súbor tohto nevyliečiteľného ochorenia na svete. Vypracoval genetickú mapu, ktorá umožňovala odhaliť prenášačov a upozorniť ich na riziká pri uzatváraní manželstiev. Až do odchodu do dôchodku v roku 1989 sa podieľal na početných vedecko-výskumných prácach.
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa Anton Neuwirth aktívne zapojil do spoločenského života a formovania kresťanskej a demokratickej politiky na Slovensku. Stal sa poslancom Národnej rady (NR) SR, čestným predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a bol tiež kandidátom na post prezidenta SR. V rokoch 1994–1998 bol prvým veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Počas svojho pôsobenia vo Vatikáne sa osobne podieľal na príprave Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou. V roku 2003 bol MUDr. Neuwirth zvolený za predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Uznávaný kresťansko-kultúrny dejateľ zomrel 21. septembra 2004 v Bojniciach vo veku 83 rokov. Po Antonovi Neuwirthovi je pomenované vzdelávacie kolégium sídliace v Ivanke pri Dunaji, ktoré funguje od septembra 2009. Jeho autobiografia s názvom Liečiť zlo láskou (vydal Kalligram, 2001) približuje životný osud a vyznania tohto výnimočného mysliteľa a diplomata.
