Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Odhaduje sa, že o strechu nad hlavou prišlo od 70.000 do 80.000 obyvateľov mesta.
Autor TASR
Londýn/Bratislava 2. septembra (TASR) - Len niekoľko mesiacov po morovej epidémii zasiahla Londýn v roku 1666 ďalšia krutá rana. Na štyri dni, od 2. do 5. septembra, pohltili metropolu Anglicka plamene. Vo štvrtok 2. septembra uplynie od vypuknutia ohnivej katastrofy, ktorá postihla Londýn 355 rokov.
Požiar vypukol o jednej hodine po polnoci v nedeľu 2. septembra 1666 v pekárni Thomasa Farrinera na ulici Pudding Lane. Príčinou bola iskra, ktorá vyskočila pekárovi z pece a dopadla na hromadu dreva. Keďže rodina majiteľa pekárne bola uväznená na poschodí, rozhodla sa preliezť do susedného domu, aby si zachránila život. Slúžka mala z lezenia vo výške strach a stala sa prvou obeťou požiaru.
Ničivý ohnivý živel sa začal po drevených konštrukciách domov, ale aj vďaka silnej podpore vetra rýchlo šíriť na okolité budovy. Navyše, počiatočné snahy zabrániť jeho šíreniu zbúraním pásu domov, aby sa tak vytvorila požiarna zábrana, boli značne neorganizované.
Výrazne k tomu prispel v počiatočnej fáze požiaru svojou nečinnosťou starosta Londýna Thomas Bloodworth, ktorý tragicky zlyhal. Keď ho zobudili podľa dobových záznamov vraj vyhlásil: "To môže uhasiť aj žena!" Starosta označený za jednu hlavných príčin obrovských škôd požiaru po roku - v októbri 1666 - na svojom poste skončil.
Veľký londýnsky požiar zničil viac ako 75 percent mesta, 13.200 domov, 44 sídiel cechov i továrenských hál a 87 kostolov. Na ruinu premenil aj pôvodnú stavbu majestátnej Katedrály svätého Pavla. Odhaduje sa, že o strechu nad hlavou prišlo od 70.000 do 80.000 obyvateľov mesta. V Londýne žilo tesne pred požiarom okolo 350.000 ľudí a bol jedným z najväčších miest v Európe.
Oficiálny počet obetí katastrofálneho požiaru nie je presne známy, pričom údaje sú značne rozdielne. Niektoré pramene uvádzajú počet mŕtvych v rozpätí od šesť po šestnásť. Sú však historici, ktorí tieto tvrdenia spochybňujú a tvrdia, že jednak prípadné obete chudobnejších obyvateľov mesta neboli zaznamenané alebo veľkosť i sila plameňov mohla spopolniť mnoho obetí a nezanechala nijaké rozpoznateľné stopy. Mestská stráž uviedla v správe kráľovi, že plamene si vyžiadali dokonca životy až viac ako 68.000 Londýnčanov.
Napriek obrovskému rozsahu požiaru, Londýn z tragédie nakoniec prosperoval. Po požiari bol prijatý veľkolepý plán výstavby mesta. Začala sa výstavba s úplne novými, bezpečnejšími materiálmi, väčšina ulíc sa postavila celkom odznova a v roku 1684 sa v nich zaviedlo verejné osvetlenie.
Požiar vypukol o jednej hodine po polnoci v nedeľu 2. septembra 1666 v pekárni Thomasa Farrinera na ulici Pudding Lane. Príčinou bola iskra, ktorá vyskočila pekárovi z pece a dopadla na hromadu dreva. Keďže rodina majiteľa pekárne bola uväznená na poschodí, rozhodla sa preliezť do susedného domu, aby si zachránila život. Slúžka mala z lezenia vo výške strach a stala sa prvou obeťou požiaru.
Ničivý ohnivý živel sa začal po drevených konštrukciách domov, ale aj vďaka silnej podpore vetra rýchlo šíriť na okolité budovy. Navyše, počiatočné snahy zabrániť jeho šíreniu zbúraním pásu domov, aby sa tak vytvorila požiarna zábrana, boli značne neorganizované.
Výrazne k tomu prispel v počiatočnej fáze požiaru svojou nečinnosťou starosta Londýna Thomas Bloodworth, ktorý tragicky zlyhal. Keď ho zobudili podľa dobových záznamov vraj vyhlásil: "To môže uhasiť aj žena!" Starosta označený za jednu hlavných príčin obrovských škôd požiaru po roku - v októbri 1666 - na svojom poste skončil.
Veľký londýnsky požiar zničil viac ako 75 percent mesta, 13.200 domov, 44 sídiel cechov i továrenských hál a 87 kostolov. Na ruinu premenil aj pôvodnú stavbu majestátnej Katedrály svätého Pavla. Odhaduje sa, že o strechu nad hlavou prišlo od 70.000 do 80.000 obyvateľov mesta. V Londýne žilo tesne pred požiarom okolo 350.000 ľudí a bol jedným z najväčších miest v Európe.
Oficiálny počet obetí katastrofálneho požiaru nie je presne známy, pričom údaje sú značne rozdielne. Niektoré pramene uvádzajú počet mŕtvych v rozpätí od šesť po šestnásť. Sú však historici, ktorí tieto tvrdenia spochybňujú a tvrdia, že jednak prípadné obete chudobnejších obyvateľov mesta neboli zaznamenané alebo veľkosť i sila plameňov mohla spopolniť mnoho obetí a nezanechala nijaké rozpoznateľné stopy. Mestská stráž uviedla v správe kráľovi, že plamene si vyžiadali dokonca životy až viac ako 68.000 Londýnčanov.
Napriek obrovskému rozsahu požiaru, Londýn z tragédie nakoniec prosperoval. Po požiari bol prijatý veľkolepý plán výstavby mesta. Začala sa výstavba s úplne novými, bezpečnejšími materiálmi, väčšina ulíc sa postavila celkom odznova a v roku 1684 sa v nich zaviedlo verejné osvetlenie.
