Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pavol Haspra podľahol vážnej chorobe 27. marca 2004 v Bratislave vo veku 74 rokov.
Autor TASR
Bratislava 8. decembra (TASR) - S činohrou Slovenského národného divadla (SND) prežil Pavol Haspra vzostup v 60. rokoch 20. storočia, ale i tlak normalizácie a uvoľnenie v závere 80. rokov. Rovnako aj porevolučné tápanie i snahu nájsť divadlu miesto v nových spoločenských podmienkach.
Divadelný, filmový a televízny režisér Pavol Haspra, od narodenia ktorého uplynie v nedeľu 8. decembra 90 rokov, má po režisérovi Jankovi Borodáčovi na svojom konte vari najviac prvých uvedení nových slovenských hier v SND. Popritom bol jedným z tých, ktorí na naše javiská uviedli aj výkvet súdobej svetovej drámy. Stal sa prvým európskym režisérom, ktorý dostal právo naštudovať kontinentálnu premiéru hry Arthura Millera Po páde (sezóna 1964/1965).
Pavol Haspra sa narodil 8. decembra 1929 v Topoľčiankach. Po maturite na miestnom gymnáziu Janka Kráľa pôsobil rok v rodnej obci ako učiteľ (1949-1950). Hoci od mladosti vynikal v športe, cielene šiel za svojim snom – stať sa režisérom.
Pavol Haspra patril k prvým absolventom špecializovaného štúdia divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1955), kde ho pedagogicky viedol profesor Jozef Budský. V roku 1954, ešte pred absolvovaním štúdia, nastúpil do Krajového divadla v Nitre (Neskôr Divadlo Andreja Bagara).
Vo veľmi krátkom čase súbor priviedol medzi najambicióznejšie divadelné kolektívy. Spomedzi vtedajších početných československých uvedení Karvašových diel Polnočná omša a Antigona a tí druhí vynikli práve Hasprove nitrianske naštudovania. Dodnes patria k najpozoruhodnejším inscenačným činom slovenskej karvašovskej dramaturgie.
V Nitre pôsobil Pavol Haspra v rokoch 1954 až 1962 a to nielen ako režisér, ale od roku 1955 i v pozícii umeleckého šéfa.
Ohlas vynikajúcich nitrianskych úspechov priviedol Pavla Haspru v roku 1962 do činohry SND, kde pôsobil celý svoj profesionálny umelecký život.
V súpise najvýznamnejších hier pod jeho režijným vedením na našej prvej divadelnej scéne dominujú predstavenia Arthur Miller: Po páde, Edward Albee: Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (1964-1965), F. M. Dostojevskij: Idiot (1966), Arthur Miller: Cena (1968-1969), Friedrich Dürrenmatt: Kráľ Ján (1969-1970), F. M. Dostojevskij: Zločin a trest (1970-1971), Pierre Corneille: Cid (1970), William Shakespeare: Kráľ Lear, Peter Kováčik: Krčma Pod zeleným stromom (1975-1976), Jordan Radičkov: Pokus o lietanie (1979-1980), J. G. Tajovský: Ženský zákon (1996-1997), Dale Wasserman: Prelet nad kukučím hniezdom (1997-1998), Tennessee Williams: Mačka na horúcej plechovej streche (2001). Jeho poslednou réžiou bola hra Toma Stopparda, anglického autora, pôvodne Tomáša Strausslera zo Zlína - Konečne slobodní (2003).
Dlhoročný člen Činohry SND, herec Dušan Tarageľ si na Pavla Haspru v Revue dramatických umení zaspomínal: "Divadelný dravec, búrlivák, muž superaktívny, uzlík nervov, muž takmer bezodnej energie nás privádzal pri skúškach niekedy až do zúrivosti a veľakrát nás dostával do stavu, keď sme v tranze konali proti nemu, schválne nezmyselne, a občas dementne, odovzdane, niekedy až nepríčetne a neraz práve v týchto našich afektoch začal skoro detinsky vo vytržení kričať: 'To je ono, Dušan, to je presne to, čo som od teba chcel.' Na skúške hral na javisku s nami. Niekedy aj 6 či 7 postáv súčasne."
Ako televízny režisér nakrútil Pavol Haspra takmer 30 inscenácií a filmov, medzi nimi Ženský zákon (1967), Portrét Doriana Graya (1969), Cid (1973), Psy (1975), Druhá láska (1977), Mandragora (1979). Rovnako aj psychologický film Výlet do mladosti (1983). Nasledovali Solúnski bratia (1988), Slečna od Maxima (1988) alebo Všetci ľudia budú bratia (1996).
Manžel dlhoročnej členky Činohry SND, herečky Sone Valentovej, s ktorou prežil 38 rokov, získal veľa významných ocenení: Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov za réžiu Kováčikovej hry Krčma Pod zeleným stromom (1977), titul zaslúžilý umelec (1984), Výročnú cenu Literárneho fondu za réžiu Bukovčanovej hry Kým kohút nezaspieva (1994), Cenu ministra kultúry SR za celoživotné zásluhy o rozvoj divadelnej a televíznej tvorby (2004), Výročnú cenu Literárneho fondu in memoriam za celoživotnú tvorbu (2004) a Pribinov kríž I. triedy in memoriam (2005).
Dcéry Pavla Haspru a Sone Valentovej išli v šľapajach rodičov. Staršia Natália sľubnú kariéru herečky prerušila, mladšia Katarína vkročila na umeleckú dráhu úspešným účinkovaním v muzikáloch.
Pavol Haspra podľahol vážnej chorobe 27. marca 2004 v Bratislave vo veku 74 rokov.
Divadelný, filmový a televízny režisér Pavol Haspra, od narodenia ktorého uplynie v nedeľu 8. decembra 90 rokov, má po režisérovi Jankovi Borodáčovi na svojom konte vari najviac prvých uvedení nových slovenských hier v SND. Popritom bol jedným z tých, ktorí na naše javiská uviedli aj výkvet súdobej svetovej drámy. Stal sa prvým európskym režisérom, ktorý dostal právo naštudovať kontinentálnu premiéru hry Arthura Millera Po páde (sezóna 1964/1965).
Pavol Haspra sa narodil 8. decembra 1929 v Topoľčiankach. Po maturite na miestnom gymnáziu Janka Kráľa pôsobil rok v rodnej obci ako učiteľ (1949-1950). Hoci od mladosti vynikal v športe, cielene šiel za svojim snom – stať sa režisérom.
Pavol Haspra patril k prvým absolventom špecializovaného štúdia divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1955), kde ho pedagogicky viedol profesor Jozef Budský. V roku 1954, ešte pred absolvovaním štúdia, nastúpil do Krajového divadla v Nitre (Neskôr Divadlo Andreja Bagara).
Vo veľmi krátkom čase súbor priviedol medzi najambicióznejšie divadelné kolektívy. Spomedzi vtedajších početných československých uvedení Karvašových diel Polnočná omša a Antigona a tí druhí vynikli práve Hasprove nitrianske naštudovania. Dodnes patria k najpozoruhodnejším inscenačným činom slovenskej karvašovskej dramaturgie.
V Nitre pôsobil Pavol Haspra v rokoch 1954 až 1962 a to nielen ako režisér, ale od roku 1955 i v pozícii umeleckého šéfa.
Ohlas vynikajúcich nitrianskych úspechov priviedol Pavla Haspru v roku 1962 do činohry SND, kde pôsobil celý svoj profesionálny umelecký život.
V súpise najvýznamnejších hier pod jeho režijným vedením na našej prvej divadelnej scéne dominujú predstavenia Arthur Miller: Po páde, Edward Albee: Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (1964-1965), F. M. Dostojevskij: Idiot (1966), Arthur Miller: Cena (1968-1969), Friedrich Dürrenmatt: Kráľ Ján (1969-1970), F. M. Dostojevskij: Zločin a trest (1970-1971), Pierre Corneille: Cid (1970), William Shakespeare: Kráľ Lear, Peter Kováčik: Krčma Pod zeleným stromom (1975-1976), Jordan Radičkov: Pokus o lietanie (1979-1980), J. G. Tajovský: Ženský zákon (1996-1997), Dale Wasserman: Prelet nad kukučím hniezdom (1997-1998), Tennessee Williams: Mačka na horúcej plechovej streche (2001). Jeho poslednou réžiou bola hra Toma Stopparda, anglického autora, pôvodne Tomáša Strausslera zo Zlína - Konečne slobodní (2003).
Dlhoročný člen Činohry SND, herec Dušan Tarageľ si na Pavla Haspru v Revue dramatických umení zaspomínal: "Divadelný dravec, búrlivák, muž superaktívny, uzlík nervov, muž takmer bezodnej energie nás privádzal pri skúškach niekedy až do zúrivosti a veľakrát nás dostával do stavu, keď sme v tranze konali proti nemu, schválne nezmyselne, a občas dementne, odovzdane, niekedy až nepríčetne a neraz práve v týchto našich afektoch začal skoro detinsky vo vytržení kričať: 'To je ono, Dušan, to je presne to, čo som od teba chcel.' Na skúške hral na javisku s nami. Niekedy aj 6 či 7 postáv súčasne."
Ako televízny režisér nakrútil Pavol Haspra takmer 30 inscenácií a filmov, medzi nimi Ženský zákon (1967), Portrét Doriana Graya (1969), Cid (1973), Psy (1975), Druhá láska (1977), Mandragora (1979). Rovnako aj psychologický film Výlet do mladosti (1983). Nasledovali Solúnski bratia (1988), Slečna od Maxima (1988) alebo Všetci ľudia budú bratia (1996).
Manžel dlhoročnej členky Činohry SND, herečky Sone Valentovej, s ktorou prežil 38 rokov, získal veľa významných ocenení: Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov za réžiu Kováčikovej hry Krčma Pod zeleným stromom (1977), titul zaslúžilý umelec (1984), Výročnú cenu Literárneho fondu za réžiu Bukovčanovej hry Kým kohút nezaspieva (1994), Cenu ministra kultúry SR za celoživotné zásluhy o rozvoj divadelnej a televíznej tvorby (2004), Výročnú cenu Literárneho fondu in memoriam za celoživotnú tvorbu (2004) a Pribinov kríž I. triedy in memoriam (2005).
Dcéry Pavla Haspru a Sone Valentovej išli v šľapajach rodičov. Staršia Natália sľubnú kariéru herečky prerušila, mladšia Katarína vkročila na umeleckú dráhu úspešným účinkovaním v muzikáloch.
Pavol Haspra podľahol vážnej chorobe 27. marca 2004 v Bratislave vo veku 74 rokov.
