Ústretové rokovania medzi predstaviteľmi NATO a Ruskou federáciou sa začali začiatkom 90. rokov minulého storočia po rozpade Sovietskeho zväzu a nástupu Borisa Jeľcina na post prezidenta Ruska.
Paríž 27. mája (TASR) - Medzi míľniky budovania korektných vzťahov medzi Severoatlantickou alianciu (NATO) a Ruskou federáciou patrí podpísanie Ustanovujúceho aktu o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti.
Od jeho podpisu uplynie v piatok 27. mája 25 rokov.
Ústretové rokovania medzi predstaviteľmi NATO a Ruskou federáciou sa začali začiatkom 90. rokov minulého storočia po rozpade Sovietskeho zväzu a nástupu Borisa Jeľcina na post prezidenta Ruska. Dokonca sa nevylučoval ani vstup Ruska do NATO. Boris Jeľcin s totiž vyjadril, že vstup do NATO je dlhodobým politickým cieľom Ruska.
K tomu však nedošlo, ale Rusko sa pod Jeľcinovým vedením pripojilo v roku 1994 k aliančnému programu Partnerstvo za mier, ktorého hlavným cieľom je spolupráca medzi NATO a nečlenskými krajinami. Už pri spolupráci v Bosne v roku 1995 sa javilo, že by model programu Partnerstva za mier mohol byť pri budovaní spolupráce medzi Ruskom a NATO funkčný. Kým spojenci zo Severoatlantickej aliancie využívali letecké kapacity, Rusko zaslalo pozemné jednotky do medzinárodnej mierovej misie.
Snahy v budovaní korektných vzťahov sa zintenzívnili v máji 1997. Po rokovaniach sa 14. mája generálny tajomník NATO Javier Solana a ruský minister zahraničných vecí Jevgenij Primakov zhodli na finálnej podobe Ustanovujúceho aktu o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti Rusko – NATO. O dva dni neskôr podobu aktu schválila aj Severoatlantická rada.
Na archívnej snímke Javier Solana.Foto: TASR/AP Photo
Všetko vyvrcholilo 27. mája 1997 v Paríži, keď v Elyzejskom paláci počas summitu NATO – Rusko podpísal Boris Jeľcin spoločne s generálnym tajomníkom NATO a hlavami členských štátov Aliancie akt o spolupráci a bezpečnosti. Na jeho základe sa Rusko z nepriateľa NATO zmenilo na spojenca.
Zriadila sa Stála spoločná rada NATO – Rusko, ktorá Moskve umožňovala zapájať sa do rozhodovania Aliancie. Podpisom aktu Rusko napríklad dosiahlo, že NATO nerozmiestni jadrové zbrane na územiach nových členských štátov. Akt však nezahŕňal zastavenie rozširovania Aliancie. Už v roku 1999 sa totiž novými členmi NATO stali Česko, Maďarsko a Poľsko.
K upevneniu vzťahov medzi Ruskom a NATO došlo aj v roku 2002 v Ríme, kde na základe Rímskej deklarácie vznikla Rada NATO – Rusko, ktorá nahradila Stálu spoločnú radu NATO – Rusko. Na summite sa Rusko a NATO dohodli na koordinovanom postupe v boji proti terorizme, na vojenskej spoluprác či na spolupráci v Afganistane. Rusko napríklad povolilo Spojeným štátom v súvislosti s operáciami v Afganistane prelety v strednej Ázii a dodalo kapacity na tréning afganských protidrogových jednotiek.
Záväzky vyplývajúce z májového aktu z roku 1997 potvrdili Rusko a členské krajiny NATO aj na summite v Lisabone v roku 2010. O rok neskôr sa uskutočnilo prvé spoločné cvičenie ponoriek a tiež cvičenie stíhačiek Aliancie a Ruska pod názvom Ostražité nebo (Vigilant Skies 2011).
Ustanovujúci akt podpísaný v Paríži v roku 1997 je však politická zmluva, a nie právne záväzný dokument. Svoj význam či váhu stratil v roku 2014 po ruskej anexii Krymu na Ukrajine. Tá výrazne naštrbila budovanie dobrých vzťahov. Vojenská invázia na Ukrajinu, ktorú Rusko spustilo 24. februára 2022, definitívne ukončila prehlbovanie spolupráce medzi Moskvou a NATO.
