Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Po havárii v Černobyle bola väčším problémom neinformovanosť, než radiácia.
Autor Tablet.TV
Bratislava 30. apríla (Tablet.TV) - Informovanosť verejnosti po černobylskej havárii mala byť väčšia. V relácii Pohľad na oblohu na TABLET.TV to povedala Terézia Melicherová, odborníčka na meranie rádioaktivity z odboru Meteorologické siete v Slovenskom hydrometeorologickom ústave (SHMÚ). „Moji vtedajší kolegovia namerali určité hodnoty, bolo možné s nimi ísť na verejnosť, vysvetliť, čo je veľa, čo je málo, či treba robiť opatrenia. A to sa nestalo a preto mali ľudia pocit, že sú nesprávne, nedostatočne a zle informovaní.“
Havária sa stala 26. apríla 1986 a komunistický režim vo vtedajšom Sovietskom zväze o nej spočiatku neinformoval domáce obyvateľstvo ani svetovú verejnosť.
Cez Slovensko prešli kontaminované vzdušné masy v troch vlnách – od severovýchodu v noci z 29. na 30. apríla, z juhovýchodu 3. a 4. mája a z rovnakého smeru potom aj tretia vlna 7. a 8. mája 1986. Celkový prídavok žiarenia bol na úrovni 15 percent oproti priemeru a rovnal sa približne dávke, ktorú človek získa povedzme pri lekárskom vyšetrení.
„Tu v miestnosti by sme mohli namerať žiarenie 120 nanosievertov (nSv) za hodinu, ale pri lete lietadlom by to bolo 4500. Maximálne hodnoty po Černobyle v spomínanej ostravskej oblasti boli na úrovni 1200 až 1300 nSv za hodinu, teda ešte menej, než v lietadle,“ uviedla Terézia Melicherová.
Kontaminácia po černobylskej havárii potom do veľkej miery závisela od počasia. „Keď mrak prechádzal a došlo k búrkam alebo väčším zrážkam, toto územie dostalo vyššiu dávku rádioaktivity, pretože mrak bol do tohto priestoru ´vymytý´. Na území Československa bolo takouto oblasťou Sliezsko a oblasť Ostravy, pretože tam boli v čase prechodu mraku búrky.“
Práve pre dážď bolo viac kontaminované susedné Rakúsko, než Slovensko a preto prijímalo aj prísnejšie a rozsiahlejšie opatrenia. „Ľuďom z toho vychádzalo, že u nás niekto niečo zanedbal, že v Rakúsku sa niečo urobilo a u nás sa nespravilo nič. Naše opatrenia však boli adekvátne kontaminácii nášho územia. Boli zrážky na horách, kde sa pásli ovce, tie produkujú mlieko a z neho sa vyrába bryndza. Urobili sa teda opatrenia, aby neboli kontaminované potraviny. Ale zvyšok Slovenska nebol tak zasiahnutý, aby bol dôvod na také opatrenia ako v Rakúsku,“ dodala Terézia Melicherová.
„Samozrejme, že sa napríklad oslavy 1. mája 1986 nemuseli konať. Nemuseli ísť ľudia do ulíc, keby im to niekto bol povedal. Ale nie preto, že by sa im niečo stalo, ale skôr z psychologického hľadiska. Boli by spokojnejší, že pre ich ochranu niekto niečo spravil,“ doplnila odborníčka.
Nie je však dôvod, aby mali ľudia po rokoch obavy z toho, že by sa účasť v prvomájovom sprievode odrazila na ich zdraví.
Hodnoty radiácie z roku 1963 boli rádovo, teda asi desaťnásobne vyššie, než černobylské maximum na území Slovenska. Táto radiácia bola dôsledkom nadzemných skúšok jadrových zbraní, ktoré sa vykonávali počas 50. a začiatkom 60. rokov, než boli zastavené na základe medzinárodného dohovoru.
„Dnes sa pýtame na deti, ktoré boli postihnuté žiarením a máme tým na mysli tie černobylské. A ja sa pýtam, čo deti z roku 1963? Ľudia, ktorí prežívali detstvo v tomto čase, dnes môžu byť zdraví alebo aj nezdraví. A ak majú zdravotné problémy, určite ich nespájajú s tým, že boli ako deti vystavení naozaj vysokým dávkam globálneho žiarenia, ktoré pochádzalo zo skúšok zbraní. Sú na to štúdie, ktoré dokazujú, že tieto skúšky mali zdravotný dopad na obyvateľstvo sveta. A to bol aj dôvod, prečo sa začala rádioaktivita merať. Takže ak už chceme mať z niečoho strach, mali by sme sa báť o deti, ktoré boli v prvomájovom sprievode v roku 1963, alebo 62, alebo 1960,“ povedala Terézia Melicherová.
Kým Černobyľ spôsobil radiáciu na úrovni cca desatiny oproti jadrovým testom, havária vo Fukušime v roku 2011 bola desatinou Černobyľu, aj keď mala takisto najvyšší, 7. stupeň závažnosti. „Po havárii vo Fukušime, keď už v zverejňovaní informácií nik nebránil, bojovala som zasa s tým, ako ľuďom vrátiť späť vieru v to, že môžu ísť na ulicu a žiť svoj bežný život. Lebo fukušimská elektráreň je od nás veľmi ďaleko a to, čo k nám cez vzduchové masy prišlo, bolo zanedbateľné, no ľudia boli veľmi vydesení a volali nám, že sa boja,“ popísala Terézia Melicherová svoju bezprostrednú skúsenosť.
Najčastejšie nehody v súčasnosti nie sú havárie veľkého rozsahu, ako bol Černobyľ alebo Fukušima, ale skôr individuálne prípady, keď niekto ukradne zariadenie alebo prístroj, ktorý obsahuje rádioaktívnu látku a nesprávne s ňou manipuluje, pričom môže poškodiť vlastné zdravie, alebo ohroziť ostatných.
Najväčšiu hrozbu pre obyvateľov Slovenska pokiaľ ide o radiáciu predstavuje rádioaktívny radón, ktorý je súčasťou nášho prostredia. Jeho nebezpečenstvo sa však podceňuje. „Najviac sa nás ľudia pýtajú na Černobyľ, potom na jadrové elektrárne, niektorí by sa pýtali aj na jadrové pokusy, zopár by sa opýtalo na medicínske vyšetrenia, ale na radón sa napríklad počas dňa otvorených dverí prídu spýtať traja z tisícky ľudí,“ povedala odborníčka.
V rozpadovom rade pradávnych stavebných materiálov Zeme je radón prvou látkou, ktorá je plynná, vystupuje teda na povrch a ďalej sa rozpadáva na dcérske produkty, ktoré sa takisto rozpadajú a žiaria. Tieto prvky človek vdychuje spolu s aerosolovými časticami, ktoré sa potom zachytia v pľúcach a naďalej ožarujú svoje okolie, teda ľudský organizmus, čo je veľmi nebezpečné.
Radón sa do základov a do pivníc domov dostáva z okolitej pôdy v oblastiach, kde sa vyskytuje. Až na dvoch tretinách územia Slovenska je stredný až vyšší stupeň radónového rizika.
„V týchto oblastiach by sme pri stavbe domu mali nutne vedieť, v akom stave je náš stavebný pozemok a podľa toho by sme sa mali správať. Hrozba sa týka najmä nových domov, ktoré sú dôkladne izolované, aby mali dobré energetické vlastnosti. V takýchto domoch dokážeme vyrábať väčšie koncentrácie rádioaktívnych izotopov, než v starých s deravými oknami. A namiesto prípustnej koncentrácie rádioaktívnych izotopov 100 až 300 becquerelov dokážu ´vyrobiť´ koncentráciu 6000 Bq, čo už zdravé rozhodne nie je,“ povedala v relácii Pohľad na oblohu odborníčka na meranie rádioaktivity Terézia Melicherová zo SHMÚ.
Havária sa stala 26. apríla 1986 a komunistický režim vo vtedajšom Sovietskom zväze o nej spočiatku neinformoval domáce obyvateľstvo ani svetovú verejnosť.
Cez Slovensko prešli kontaminované vzdušné masy v troch vlnách – od severovýchodu v noci z 29. na 30. apríla, z juhovýchodu 3. a 4. mája a z rovnakého smeru potom aj tretia vlna 7. a 8. mája 1986. Celkový prídavok žiarenia bol na úrovni 15 percent oproti priemeru a rovnal sa približne dávke, ktorú človek získa povedzme pri lekárskom vyšetrení.
„Tu v miestnosti by sme mohli namerať žiarenie 120 nanosievertov (nSv) za hodinu, ale pri lete lietadlom by to bolo 4500. Maximálne hodnoty po Černobyle v spomínanej ostravskej oblasti boli na úrovni 1200 až 1300 nSv za hodinu, teda ešte menej, než v lietadle,“ uviedla Terézia Melicherová.
Prečo boli Rakúšania opatrnejší?
Kontaminácia po černobylskej havárii potom do veľkej miery závisela od počasia. „Keď mrak prechádzal a došlo k búrkam alebo väčším zrážkam, toto územie dostalo vyššiu dávku rádioaktivity, pretože mrak bol do tohto priestoru ´vymytý´. Na území Československa bolo takouto oblasťou Sliezsko a oblasť Ostravy, pretože tam boli v čase prechodu mraku búrky.“
Práve pre dážď bolo viac kontaminované susedné Rakúsko, než Slovensko a preto prijímalo aj prísnejšie a rozsiahlejšie opatrenia. „Ľuďom z toho vychádzalo, že u nás niekto niečo zanedbal, že v Rakúsku sa niečo urobilo a u nás sa nespravilo nič. Naše opatrenia však boli adekvátne kontaminácii nášho územia. Boli zrážky na horách, kde sa pásli ovce, tie produkujú mlieko a z neho sa vyrába bryndza. Urobili sa teda opatrenia, aby neboli kontaminované potraviny. Ale zvyšok Slovenska nebol tak zasiahnutý, aby bol dôvod na také opatrenia ako v Rakúsku,“ dodala Terézia Melicherová.
„Samozrejme, že sa napríklad oslavy 1. mája 1986 nemuseli konať. Nemuseli ísť ľudia do ulíc, keby im to niekto bol povedal. Ale nie preto, že by sa im niečo stalo, ale skôr z psychologického hľadiska. Boli by spokojnejší, že pre ich ochranu niekto niečo spravil,“ doplnila odborníčka.
Nie je však dôvod, aby mali ľudia po rokoch obavy z toho, že by sa účasť v prvomájovom sprievode odrazila na ich zdraví.
Jadrové pokusy boli desaťkrát väčšou hrozbou
Hodnoty radiácie z roku 1963 boli rádovo, teda asi desaťnásobne vyššie, než černobylské maximum na území Slovenska. Táto radiácia bola dôsledkom nadzemných skúšok jadrových zbraní, ktoré sa vykonávali počas 50. a začiatkom 60. rokov, než boli zastavené na základe medzinárodného dohovoru.
„Dnes sa pýtame na deti, ktoré boli postihnuté žiarením a máme tým na mysli tie černobylské. A ja sa pýtam, čo deti z roku 1963? Ľudia, ktorí prežívali detstvo v tomto čase, dnes môžu byť zdraví alebo aj nezdraví. A ak majú zdravotné problémy, určite ich nespájajú s tým, že boli ako deti vystavení naozaj vysokým dávkam globálneho žiarenia, ktoré pochádzalo zo skúšok zbraní. Sú na to štúdie, ktoré dokazujú, že tieto skúšky mali zdravotný dopad na obyvateľstvo sveta. A to bol aj dôvod, prečo sa začala rádioaktivita merať. Takže ak už chceme mať z niečoho strach, mali by sme sa báť o deti, ktoré boli v prvomájovom sprievode v roku 1963, alebo 62, alebo 1960,“ povedala Terézia Melicherová.
Kým Černobyľ spôsobil radiáciu na úrovni cca desatiny oproti jadrovým testom, havária vo Fukušime v roku 2011 bola desatinou Černobyľu, aj keď mala takisto najvyšší, 7. stupeň závažnosti. „Po havárii vo Fukušime, keď už v zverejňovaní informácií nik nebránil, bojovala som zasa s tým, ako ľuďom vrátiť späť vieru v to, že môžu ísť na ulicu a žiť svoj bežný život. Lebo fukušimská elektráreň je od nás veľmi ďaleko a to, čo k nám cez vzduchové masy prišlo, bolo zanedbateľné, no ľudia boli veľmi vydesení a volali nám, že sa boja,“ popísala Terézia Melicherová svoju bezprostrednú skúsenosť.
Najčastejšie nehody v súčasnosti nie sú havárie veľkého rozsahu, ako bol Černobyľ alebo Fukušima, ale skôr individuálne prípady, keď niekto ukradne zariadenie alebo prístroj, ktorý obsahuje rádioaktívnu látku a nesprávne s ňou manipuluje, pričom môže poškodiť vlastné zdravie, alebo ohroziť ostatných.
Žiariče sú v našich vlastných pivniciach
Najväčšiu hrozbu pre obyvateľov Slovenska pokiaľ ide o radiáciu predstavuje rádioaktívny radón, ktorý je súčasťou nášho prostredia. Jeho nebezpečenstvo sa však podceňuje. „Najviac sa nás ľudia pýtajú na Černobyľ, potom na jadrové elektrárne, niektorí by sa pýtali aj na jadrové pokusy, zopár by sa opýtalo na medicínske vyšetrenia, ale na radón sa napríklad počas dňa otvorených dverí prídu spýtať traja z tisícky ľudí,“ povedala odborníčka.
V rozpadovom rade pradávnych stavebných materiálov Zeme je radón prvou látkou, ktorá je plynná, vystupuje teda na povrch a ďalej sa rozpadáva na dcérske produkty, ktoré sa takisto rozpadajú a žiaria. Tieto prvky človek vdychuje spolu s aerosolovými časticami, ktoré sa potom zachytia v pľúcach a naďalej ožarujú svoje okolie, teda ľudský organizmus, čo je veľmi nebezpečné.
Radón sa do základov a do pivníc domov dostáva z okolitej pôdy v oblastiach, kde sa vyskytuje. Až na dvoch tretinách územia Slovenska je stredný až vyšší stupeň radónového rizika.
„V týchto oblastiach by sme pri stavbe domu mali nutne vedieť, v akom stave je náš stavebný pozemok a podľa toho by sme sa mali správať. Hrozba sa týka najmä nových domov, ktoré sú dôkladne izolované, aby mali dobré energetické vlastnosti. V takýchto domoch dokážeme vyrábať väčšie koncentrácie rádioaktívnych izotopov, než v starých s deravými oknami. A namiesto prípustnej koncentrácie rádioaktívnych izotopov 100 až 300 becquerelov dokážu ´vyrobiť´ koncentráciu 6000 Bq, čo už zdravé rozhodne nie je,“ povedala v relácii Pohľad na oblohu odborníčka na meranie rádioaktivity Terézia Melicherová zo SHMÚ.
