Bratislava 18. marca (TASR) - Zažila entuziazmus v spravodajstve Slovenskej televízie (STV) po páde mečiarizmu, ale aj prácu v neúspešnej súkromnej televízii VTV a napokon "pozitívny stres" v úspešnej spravodajskej televízii.

"Tým, že spravodajstvo TA3 je kontinuálne, že sa snaží aktualizovať všetky informácie v čo najvyššej možnej miere, človek nemá veľa času zbytočne špekulovať nad materiálom. Lebo niekedy, keď nad materiálom príliš dlho špekulujete, napokon ho prekombinujete tak, že mu už rozumiete len vy sami a nikto iný," povedala v exkluzívnom rozhovore pre TASR reportérka a moderátorka TA3 Ľuba Oravová.

A aký bol jej prvý dojem z minuloročnej (2011) návštevy spravodajskej legendy Larryho Kinga na Slovensku? "Malý, zhrbený pán s naozaj dobrým, zvučným hlasom. A bol strašne unavený. Cesta trvala niekoľko hodín... Takže išiel hneď spať," konštatuje Oravová.





-Verejnosti ste sa stali známou ako tvár spravodajstva STV koncom deväťdesiatych rokov. Bola to vaša prvá televízia?-



Ja som skončila katedru žurnalistiky. Už počas štúdia som pracovala v prvej súkromnej televízii VTV, kde som prekladala z angličtiny agentúrne správy. Postupne som sa dostala až do spravodajstva.





-Ako sa dá postupne dostať do spravodajstva?-



Vtedajší vedúci vydania si v rannom magazíne, kde som vtedy pracovala, vytypovali mladých ľudí. Dali mi šancu skúsiť si vlastnú reportáž.

Foto: TASR/Pavel Neubauer

-Akú?-



Doteraz si to pamätám, prvú reportáž som robila 1. februára 1996 a bola to reportáž o dvojjazyčných vysvedčeniach. Za vlády Vladimíra Mečiara vznikol problém, že nebolo možné, aby v školách s vyučovacím jazykom maďarským dostávali vysvedčenia aj vo svojom rodnom jazyku. Boli z toho veľké protesty, ja som išla mapovať, ako to vyzerá. Robila som v Šamoríne rozhovor s riaditeľom školy, bola som v Trnave na vtedajšom okresnom úrade. Odtiaľ som si, zababušená vo veľkej vetrovke, robila prvý stand - up. Mala som dosť trému. Potom som to zostrihala a na báze tohto šotu mi vedúci vydania povedali, že by som to mohla skúsiť v spravodajstve.





-Prvý strih ste si robili sama podľa toho, ako to robili ostatní, alebo pomohol technik?-



Teoretické základy som mala už zo školy, aj keď nie v nejakej širokej miere. Čo sa týka techniky, ale čiastočne aj obrazovej skladby, strihač, samozrejme, pomohol.





-VTV sa časom dostala do finančných problémov, ktoré ju nakoniec pochovali... Ako ste pokračovali vy?-



Zhruba po roku a pol vo VTV som odišla robiť do agentúry SITA, tam som pobudla až do volieb v roku 1998. Po zmene vládnej garnitúry, keď nastúpila prvá vláda Mikuláša Dzurindu, som dostala ponuku od Petra Turčíka, ktorý robil v STV zástupcu šéfredaktora, aby som sa zúčastnila konkurzu do STV. Ten som aj absolvovala koncom decembra 1998. Od januára alebo februára som potom nastúpila do STV.





-Dalo by sa povedať, že vašu šancu priniesli výrazné personálne zmeny v STV po páde mečiarizmu?-



Áno.





-Koľko ste mali vtedy rokov?-



Dvadsaťštyri.





-V STV vtedy začínala aj Zlatica Puškárová, do Markízy neskôr odišla zhodou okolností kvôli konfliktu s Petrom Turčíkom. Kto všetko tam vtedy s vami robil?-



So Zlaticou som sa poznala ešte z agentúry, v STV sme sa potom znova stretli. Robila tam vtedy aj dnešná poslankyňa KDH Jana Žitňanská, Braňo Dobšinský, teraz je v SRo, Zuzana Wienk, Elena Linczéniová, Jano Petrovič... Ostali tam aj niektorí pôvodní ľudia, ktorí tam robili ešte za Mečiara.





-Aká tam bola v deväťdesiatych rokoch atmosféra?-



V začiatkoch to bol najmä entuziazmus. Trošku ale narážal na slabé technické zázemie Slovenskej televízie. Technická prevaha konkurencie bola evidentná, nastávali komplikácie čo sa týka techniky kamier, strihacích štúdií, atď.





-Na druhej strane čo sa týka sledovanosti, boli to zlaté časy spravodajstva STV...-



Svojim spôsobom áno. Entuziazmus bol veľký a generácia, ktorá vtedy prišla do STV z iných, väčšinou súkromných médií, tomu dala nový "drajv". Prispievalo k tomu aj vedenie spravodajstva. V prvých rokoch bol šéfredaktorom Tibor Búza a čo sa týka televízie, bol výborný stmeľovací prvok, či už do vnútra redakcie, alebo navonok.





-Čím to je, že si STV vybudovala silnú generáciu spravodajcov, ktorí potom ako vo veľkom výpredaji takmer do nohy odišli do iných médií? Povedzme v BBC by bolo niečo podobné nepredstaviteľné...-



Entuziazmus po roku 1998 bol postavený aj na tom, že ľudia mohli pracovať bez cenzúry, nejakých príkazov, atď. Ale táto televízia je stále do väčšej alebo menšej miery naviazaná na politiku. Mňa najviac mrzeli časté výmeny vedenia redakcie, ktoré, samozrejme, súviseli s voľbami. Ak vás dlhodobo niekto vedie, predsa len sa o niečo lepšie robí, ako keď každú chvíľu príde nový človek a musíte si zvykať na nové pravidlá.





-Mnohí novinári končia ako poslanci, už sme dnes spomínali Janu Žitňanskú. Vy ste zvolili inú cestu, poslanca Braňa Oravu ste si vzali za manžela. Ako ste, už s novým priezviskom "Oravová", riešili konflikt záujmov?-



Vydala som sa v roku 2000, v tom čase som v Slovenskej televízii robila radovú redaktorku. Dovtedy som mala na starosti väčšinou veci občianskeho charakteru, niekedy aj politické. Vtedy som konflikt záujmov riešila tak, že som sa v spravodajstve sústredila na samosprávu. Oproti dnešnému stavu bola vtedy samospráva omnoho menej politická, naozaj to bolo o praktických otázkach typu poplatky za odpad a podobne. Komunálne témy som riešila dva roky, až kým manžel z politiky neodišiel.





-Ako ste sa stali tvárou TA3?-



To bolo v roku 2006. Úprimne povedané, ja som vtedy nejako výrazne nepociťovala potrebu zmeny. Ale prišla ponuka z TA3, počas letných prázdnin som mala možnosť rozhodnúť sa. S tým, že neskôr mi bola ponúknutá aj relácia Téma dňa. Zobrala som to tak, že je to šanca na profesionálny rast.





-V STV ste v tom čase už moderovali O päť minút dvanásť... V čom bola ponuka TA3 lepšia?-



O päť minút dvanásť sa vysielalo raz za týždeň a aj to som sa striedala s Braňom Závodským, alebo svojho času aj s Ivanom Jandom. Téma dňa bola každý deň, striedali sme sa s Petrom Bielikom. Povedala som si vtedy, že to bude náročné, ale budem mať možnosť rásť. Keď niečo robíte každodenne, skôr "vychytáte" svoje chyby, ako keď sa k moderovaniu dostanete raz za týždeň.





-Aký bol hlavný rozdiel medzi prácou vo verejnoprávnej a spravodajskej televízii? Čo vás najviac prekvapilo na novom pôsobisku?-



Technika, veľká operatívnosť štábov, strižní a taký ten v pozitívnom slova zmysle stres. Tým, že spravodajstvo TA3 je kontinuálne, že sa snaží aktualizovať všetky informácie v čo najvyššej možnej miere, človek nemá veľa času zbytočne špekulovať nad materiálom. Lebo niekedy, keď nad materiálom príliš dlho špekulujete, napokon ho prekombinujete tak, že mu už rozumiete len vy sami a nikto iný. Človek bol nútený reagovať aktuálne a tým sa odbúraval ten prílišný "vhľad" do témy.





-Vedeli by ste uviesť príklad na príliš prekombinovanú správu?-



Spomínam si, budem hovoriť len sama za seba, raz, v STV sme riešili kauzu okolo strany ANO. Jej poslanecký klub sa vtedy rozpadol. Mala som čas, vymyslím si, štyri hodiny, lebo to išlo až do večerného spravodajstva o pol ôsmej večer. Vedela som, že asi hodinku budem potrebovať na zostrihanie. Z tých štyroch hodín som dve nad tým špekulovala, hľadala, snažila sa, a keď som to napísala, tak sa na mňa vedúca vydania pozrela a povedala: Ja tomu vôbec nerozumiem. To je pekný príklad toho, na čo, okrem iného, je veľmi dobrá funkcia vedúceho vydania. Teraz v TA3 si pri príprave správy robím odrážky: Toto je dôležité, toto je dôležité, aj toto je dôležité. A potom sa sama seba opýtam, čo z toho je najdôležitejšie. Keď si človek rýchlo urobí mustru, dokáže mať materiál hotový do hodiny.





-Rýchlosť je v spravodajstve náročný fenomén. Stalo sa vám niekedy, že vás zaskočila?-



Spomínam si na živé vstupy, v STV sme ich mali strašne málo. Možno, keď hrozil rozpad druhej Dzurindovej vlády kvôli ANO, vtedy to žilo a využíval sa prenosový voz, alebo v roku 2000, keď bol Rudolf Schuster v Innsbrucku. Keď som začala robiť živé vstupy v TA3, mala som veľkú trému. Tým, že to človek nemal natrénované, nemal s tým skúsenosti. Do TA3 som nastúpila v novembri 2006 a potom prišla veľká kauza, ktorá sa týkala Veľkého Slavkova. Vladimír Mečiar vs. Robert Fico. Pamätám, že som bola v sídle ĽS-HZDS. Boli sme viac – menej všade, na Úrade vlády, v parlamente, bolo toho vtedy strašne veľa. Ja som dostala za úlohu čakať na HZDS, či Vladimír Mečiar vyjde von a čo sa bude diať. Skutočne som sa až triasla od trémy. Potom udalosti nabrali rýchly spád. Na ĽS-HZDS prišiel Robert Fico, po ňom Ján Slota, potom odchádzali... Mala som pocit, že to v tých živých vstupoch nedokážem opísať. Vtedy som naozaj hodila dosky na zem a možno aj preto, že som sa nahnevala sama na seba a že to išlo tak rýchlo, som to zrazu "dala" z hlavy. Potom som dostala dobrý pocit, že áno, touto cestou sa dá ísť.





-Niekedy sa redaktorovi v živom vstupe stane, že stratí kontrolu nad vetou, ktorú hovorí. Veta sa potom predlžuje o stále nové vsuvky, zatiaľ čo redaktor sa zúfalo snaží dostať oblúkom aspoň späť na začiatok...-



Samozrejme, stáva sa to. Aj redaktor alebo moderátor je len človek a má svoje dni, kedy sa mu darí viac alebo menej. Závisí to aj od témy. Keď je zložitá, alebo sa v nej reportér príliš nevyzná, dokáže sa zamotať. Ale sú to aj typicky ľudské veci, môže byť napríklad unavený.





-Čo má redaktor robiť, keď sa ocitne v živom vstupe a jeho vlastný príhovor sa dobre nevyvíja? Na rozhodnutie má len sekundy...-



Ja sa v takom prípade snažím krátiť vety, hovoriť krátke vety. Alebo – niekedy je lepšie to nejako rozumne ukončiť a netrápiť seba a divákov.





-V diskusnej relácii môže byť slabým miestom hosť, ktorý nekomunikuje, alebo naopak sa pri reči nedá zastaviť. Napríklad kulturista Adam Cibula bol vo viacerých rozhovoroch tak neuveriteľne stručný, až dostával moderátora do úzkych. Čo urobíte, ak vám hosť v relácii odpovedá dvoj-trojslovnými vetami a potom mlčí?-



V politických diskusných reláciách, ktoré obvykle moderujem ja, býva problém opačný – hostia veľa hovoria, a niekedy aj o ničom. Česť výnimkám, nechcem to paušalizovať na všetkých.





-Kľúčovou úlohou pre politika najmä v predvolebnej diskusii je dostať do nej vopred pripravené odkazy, ktoré má so svojim tímom natrénované a sú súčasťou kampane. Problém je, že tieto informácie v každej ďalšej relácii opakuje, aby sa dostali k čo najširšiemu počtu divákov. Vy ale potrebujete, aby vo vašej relácii hovoril nové, prípadne aj prekvapivé veci, reagoval na aktuálnu situáciu a podobne. Vy napríklad chcete informovať divákov o postoji politika k nejakej aktuálnej kauze, on ale potrebuje prioritne zopakovať stanovisko strany k otázke nezamestnanosti. Ako toto napätie medzi politikom a moderátorom riešite? –



Spomínali ste nezamestnanosť. To bola popri kauzách typu Gorila top téma volieb, ktorú politické centrály a ich marketingové "hlavy" chceli vtláčať do diskusií. A povedzme si na rovinu, je to téma, ktorá trápi v podstate celé Slovensko. A moderátor vie, že pred voľbami majú centrály pripravené hlavné odkazy, ktoré musia politici v nejakej podobe opakovať stále dookola, lebo...





-...lebo opakovanie je matka múdrosti?-



Áno. Lebo takto sa to lepšie vtláča voličom do hlavy. Pamätám si, že som mala v diskusii Ján Figeľa s Robertom Ficom. Vedela som, čo približne bude hovoriť jedna aj druhá strana a pripravila som si niečo z minulosti. Výrok Roberta Fica na adresu nezamestnanosti v roku 2008, keď začala prepukať prvá vážna kríza. Vtedy povedal, že udrží zamestnanosť za každú cenu. Čo sa mu však nepodarilo, nárast nezamestnanosti bol enormný. Tým, že som mu ten synchrón pustila, nemohol poprieť, že takýto výrok povedal. Začal argumentovať tým, že v tom čase nemohol vedieť, aká silná bude kríza v roku 2009.





-Musel teda opustiť vopred pripravené stanoviská a improvizovať. Ako vlastne hodnotíte lídra Smeru-SD z tohto hľadiska? Je pohotový rečník, ktorý sa vie prispôsobiť nečakanej situácii?-



Ale áno, je veľmi dobrý rečník. Má to premyslené, má to hlavu a pätu a v konečnom dôsledku aj efekt, ktorý sa prejavil aj na výsledku parlamentných volieb.





-Súčasného predsedu KDH Jána Figeľa počas híringov v Európskom parlamente niektorí europoslanci kritizovali za veľkú všeobecnosť vyjadrení. Prejavuje sa to aj v diskusiách na TA3?-



Áno, ale aj na ňom vidieť, že na sebe pracuje. Že sa to zlepšuje a dokáže byť konkrétnejší.





-Prekvapilo vás pred voľbami vystúpenie niektorého diskutéra v reláciách, tým nemyslím len V politike, ale všeobecne?-



Prekvapil ma v Klube 3 Anton Marcinčin. Tým, že už nekandidoval do Národnej rady, vystupoval len sám za seba. On bol už predtým známy tým, že mal trochu odlišné názory od zvyšku KDH. Ak sme sa rozprávali o tom, že politici prezentujú pred voľbami v diskusných reláciách namiesto vlastných názorov odkazy, ktoré sú súčasťou kampane, tak Marcinčin podľa mňa jednoducho hovoril to, čo si myslel.





-TA3 v minulom roku do istej miery prekročila rámec, v ktorom fungovala predtým. Začala viac investovať do vlastnej reklamy, pribudli nové relácie iného ako spravodajského typu. Patria podľa vás do spravodajskej televízie napríklad programy zábavného typu?-



Mne to neprekáža. Dokonca aj CNN máva napríklad pred voľbami rôzne vtipné relácie, kedy sa porovnávajú humorné výroky politikov, "pravda alebo nepravda" a podobne. Patrí to do televízie, samozrejme v rozumnej miere, aby tým netrpel základný princíp spravodajstva.





-TA3 pozvala na Slovensko legendu spravodajskej televízie CNN Larryho Kinga... Aký prvý dojem na vás urobil?-



Bol to môj sen raz v živote ho stretnúť. Mala som možnosť čítať aj jeho niektoré jeho knihy. A prvý dojem? Bol to taký malý pán...





-...bol príliš malý na takú legendu?-



Malý, zhrbený pán s naozaj dobrým, zvučným hlasom. A bol strašne unavený. Cesta trvala niekoľko hodín... Takže išiel hneď spať. A druhý dojem, na druhý deň, už bol iný. Mali sme možnosť sa s ním rozprávať. Hovorí veľmi jednoduché a jasné vety. Až som si uvedomila, že ja to niekedy naozaj zbytočne komplikujem.





-Aj ja som si všimol, že sa nesnaží filozofovať, ale vyjadruje sa veľmi zrozumiteľne. Ak chcel, aby jeho šou rozumeli milióny Američanov, asi to inak ani robiť nemohol. A vôbec sa neobáva využívať humor...-



Keď odchádzal, rozprával nám rôzne vtipné historky, napríklad o nakrúcaní s Barbrou Streisand. Spomínal, že mala pred rozhovorom veľké množstvo požiadaviek. Hovoril, že už bol unavený, lebo mali začať o tretej, bolo už takmer päť hodín a nemali urobenú ani jednu klapku. A vtedy Barbru Streisand pre zmenu nahnevala farba kvetov, ktoré chcela mať iné. Keďže bola voči personálu dosť razantná, Larry King si povedal, že aj on začne hrať jej hru. "Zdvihol som aj ja hlas a začal som kričať na kolegov, že kto sem dal kvety tejto farby. Okamžite vymeniť!," spomínal King. A ona sa vraj otočila k nemu a povedala: "Veď nebuď na nich až taký zlý..." A potom sa mohol začať rozhovor. Je to do istej miery aj psychológia. On sám tvrdil, že novinárčina nie je len o zbieraní faktov, ale aj o psychológii.





-V prípade moderovania to platí určite. Zažili ste napríklad situáciu, keď sa politik rozhodol vymeniť si úlohu s moderátorom a namiesto odpovedí začal klásť otázky moderátorovi? Ako takéto situácie citlivo riešiť?-



Poviem možno iný príklad, ale nebudem menovať politika. Stalo sa mi, že politik vôbec nereagoval na otázky a húdol si proste svoje. Niekedy sa to v takom prípade končí tak, že politik začne moderátora prekrikovať, pôsobia potom obidvaja ako také babky na trhu. Zvyšujú hlas, nevyzerá to dobre. Stáva sa to, ináč, aj teraz, aj keď už nie tak často ako v minulosti.





-Ak taká situácia trvá dlho, naozaj nepridáva moderátorovi, ale ani politikovi. Zvlášť ak sa snaží prekrikovať ženu na poste moderátora. Ale ako ste riešili tento konkrétny prípad?-



Tento politik rozprával stále dookola to isté, nechcela som ho prekrikovať, ale nemala som šancu zastaviť ho nejako inak. Tak som ho kopla pod stolom. Samozrejme, len tak jemne, aby sa spamätal. A naozaj, prestal.





-Aké sú momentálne vaše méty?-



Teším sa na Veľkú noc, ideme s mamou aj s manželom do Vatikánu. Je to mamin sen...





-To asi obidve utečiete korbáčom, vo Vatikáne sa zrejme nepoužívajú...-



To veru nie (smiech). A čo sa týka profesionálnej kariéry... Veľká výzva, zaujímavá aj pre mňa, bude situácia na politickej scéne. Vieme, že máme vládu jednej strany. Doteraz sme ako novinári boli zvyknutí na koalície. Takže končia Koaličné rady. Ale zasa na druhej strane podľa mňa sa to, čo sa týka politických diskusií, nezmení. Nemyslím si, že bude nuda, alebo že sa bude Robert Fico ako jediný líder vládnej strany diskusiám so súpermi vyhýbať. Môže to byť o to zaujímavejšie, že opozícia podľa mňa bude aktívna, bude sa snažiť upozorňovať na chyby vlády.