Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V roku 1945 vymenovali Rudolfa Viesta im memoriam do hodnosti armádneho generála.
Autor TASR
Revúca/Bratislava 24. septembra (TASR) – Rudolf Viest, významný vojak a politik, bol jediným Slovákom, ktorý počas prvej Československej republiky dosiahol hodnosť generála. Stal sa kľúčovou osobnosťou protifašistického odboja počas druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania. Vo štvrtok 24. septembra uplynie 130 rokov od narodenia armádneho generála Rudolfa Viesta.
Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. Po smrti otca v roku 1905 sa rodina presťahovala do Budapešti, kde Viest v roku 1909 absolvoval Vyššiu priemyselnú školu.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil 1. augusta 1914 na výkon vojenskej služby v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front. V novembri 1914 sa v Krakove dostal do zajatia. V auguste 1915 sa po zotavení prihlásil na front. Na vlastnú žiadosť ho preložili do Ruska, kde sa do roku 1920 spolupodieľal na organizácii československých vojenských jednotiek.
V roku 1920 sa vrátil späť do vlasti. Od januára 1921 bol vojakom z povolania v čs. armáde. V rokoch 1920-1921 študoval na Vysokej škole válečnej v Prahe. Neskôr ukončil kurz leteckého pozorovateľa. V roku 1931 absolvoval kurz pre vyšších veliteľov na Vysokej škole válečnej v Prahe.
Pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti a vo Varšave. Po skončení vojenskej misie pracoval vo vysokých veliteľských funkciách na území Slovenska. Dosiahol hodnosť generála – od roku 1933 bol brigádnym generálom, v roku 1938 ho povýšili do hodnosti divízneho generála.
Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky v roku 1939 bol Rudolf Viest príslušníkom slovenskej armády. Patril ku skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim odbojom i československou exilovou vládou v Londýne. Hneď 14. marca 1939 podpísal s ďalšími čs. legionármi prehlásenie, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného tzv. Slovenského štátu.
Koncom augusta 1939 odišiel služobne do Maďarska, odkiaľ sa už nevrátil. Cez Juhosláviu utiekol do Francúzska, kde sa podieľal na formovaní československých jednotiek a stal sa veliteľom tvoriaceho sa exilového vojska. V tom čase ho Vojenský súd v Bratislave odsúdil na smrť za dezerciu.
Po okupácii Francúzska sa exilové jednotky postupne presunuli do Spojeného kráľovstva. V Londýne sa Viest kontaktoval s československým prezidentom Edvardom Benešom.
V druhej polovici augusta 1944 odletel Viest s československou vládnou delegáciou z Londýna do Moskvy. V tom čase vypuklo Slovenské národné povstanie. Po utvorení 1. československej armády na Slovensku ho na návrh ministra národnej obrany vymenovali 6. septembra 1944 za jej veliteľa. Na povstaleckom území sa usiloval o zastavenie postupu nacistických jednotiek.
Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz: „Boj za slobodu Československa sa nekončí, bude pokračovať v horách."
Viest spolu s generálom Jánom Golianom prišli 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec. Ako uvádza portál Múzea SNP, netušili, že celú oblasť mali Nemci dopredu zmapovanú a obkľúčenú. Na druhý deň ich spoločne s niektorými príslušníkmi Vysokoškolského strážneho oddielu zajali nemecké jednotky v dome Jozefíny Rybárovej.
Viesta a Goliana odviedli najskôr do Banskej Bystrice, potom do Bratislavy na výsluch, kde ich osobne vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS Höffle. „I v týchto ťažkých situáciách sa chovali obidvaja generáli statočne. Pri výsluchoch často opakovali, že veria v porážku fašizmu," uviedol portál muzeumsnp.sk.
Neskôr ich previezli do Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to ich odsúdili na trest smrti. Presné miesto ich likvidácie na jar 1945 doteraz nie je známe. Niektoré zdroje uvádzajú ako pravdepodobné miesto, kde Viesta zabili, koncentračný tábor Flossenburg.
V roku 1945 vymenovali Rudolfa Viesta im memoriam do hodnosti armádneho generála. Prezident SR Michal Kováč mu v auguste 1995 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy im memoriam. Na rodnom dome v Revúcej mu v roku 2007 odhalili pamätnú bustu.
Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. Po smrti otca v roku 1905 sa rodina presťahovala do Budapešti, kde Viest v roku 1909 absolvoval Vyššiu priemyselnú školu.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil 1. augusta 1914 na výkon vojenskej služby v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front. V novembri 1914 sa v Krakove dostal do zajatia. V auguste 1915 sa po zotavení prihlásil na front. Na vlastnú žiadosť ho preložili do Ruska, kde sa do roku 1920 spolupodieľal na organizácii československých vojenských jednotiek.
V roku 1920 sa vrátil späť do vlasti. Od januára 1921 bol vojakom z povolania v čs. armáde. V rokoch 1920-1921 študoval na Vysokej škole válečnej v Prahe. Neskôr ukončil kurz leteckého pozorovateľa. V roku 1931 absolvoval kurz pre vyšších veliteľov na Vysokej škole válečnej v Prahe.
Pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti a vo Varšave. Po skončení vojenskej misie pracoval vo vysokých veliteľských funkciách na území Slovenska. Dosiahol hodnosť generála – od roku 1933 bol brigádnym generálom, v roku 1938 ho povýšili do hodnosti divízneho generála.
Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky v roku 1939 bol Rudolf Viest príslušníkom slovenskej armády. Patril ku skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim odbojom i československou exilovou vládou v Londýne. Hneď 14. marca 1939 podpísal s ďalšími čs. legionármi prehlásenie, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného tzv. Slovenského štátu.
Koncom augusta 1939 odišiel služobne do Maďarska, odkiaľ sa už nevrátil. Cez Juhosláviu utiekol do Francúzska, kde sa podieľal na formovaní československých jednotiek a stal sa veliteľom tvoriaceho sa exilového vojska. V tom čase ho Vojenský súd v Bratislave odsúdil na smrť za dezerciu.
Po okupácii Francúzska sa exilové jednotky postupne presunuli do Spojeného kráľovstva. V Londýne sa Viest kontaktoval s československým prezidentom Edvardom Benešom.
V druhej polovici augusta 1944 odletel Viest s československou vládnou delegáciou z Londýna do Moskvy. V tom čase vypuklo Slovenské národné povstanie. Po utvorení 1. československej armády na Slovensku ho na návrh ministra národnej obrany vymenovali 6. septembra 1944 za jej veliteľa. Na povstaleckom území sa usiloval o zastavenie postupu nacistických jednotiek.
Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz: „Boj za slobodu Československa sa nekončí, bude pokračovať v horách."
Viest spolu s generálom Jánom Golianom prišli 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec. Ako uvádza portál Múzea SNP, netušili, že celú oblasť mali Nemci dopredu zmapovanú a obkľúčenú. Na druhý deň ich spoločne s niektorými príslušníkmi Vysokoškolského strážneho oddielu zajali nemecké jednotky v dome Jozefíny Rybárovej.
Viesta a Goliana odviedli najskôr do Banskej Bystrice, potom do Bratislavy na výsluch, kde ich osobne vypočúval vrchný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS Höffle. „I v týchto ťažkých situáciách sa chovali obidvaja generáli statočne. Pri výsluchoch často opakovali, že veria v porážku fašizmu," uviedol portál muzeumsnp.sk.
Neskôr ich previezli do Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to ich odsúdili na trest smrti. Presné miesto ich likvidácie na jar 1945 doteraz nie je známe. Niektoré zdroje uvádzajú ako pravdepodobné miesto, kde Viesta zabili, koncentračný tábor Flossenburg.
V roku 1945 vymenovali Rudolfa Viesta im memoriam do hodnosti armádneho generála. Prezident SR Michal Kováč mu v auguste 1995 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy im memoriam. Na rodnom dome v Revúcej mu v roku 2007 odhalili pamätnú bustu.
