Kaysersberg 14. januára (TASR) – Vo svojom diele Etika úcty k životu napísal: "Nesmieme nikdy otupieť. V pravde žijeme iba vtedy, ak konflikty prežívame stále hlbšie. Spokojné svedomie je diablov vynález." Podľa protestantského teológa, filozofa, filantropa a lekára Alberta Schweitzera, nositeľa Nobelovej ceny za mier (1952), spočíva etika v naliehavom prežívaní potreby mať ku každému životu rovnakú úctu ako ku svojmu vlastnému. Od jeho narodenia uplynie v utorok 14. januára 145 rokov.

Albert Schweitzer sa narodil 14. januára 1875 v Kaysersbergu v Hornom Alsasku, ktoré v tej dobe patrilo Nemecku. O toto územie malo však veľký záujem aj Francúzsko. Rodná Schweitzerova obec je dnes súčasnosťou Francúzska a nachádza sa v departemente Haut-Rhin. Budúci svetoznámy lekár a teológ tak vyrastal a študoval v dvojjazyčnom prostredí. Ovládal francúzštinu aj nemčinu.

Pochádzal zo silnej protestantskej a hudobne založenej rodiny. Jeho otec bol evanjelický farár a matka bola dcérou evanjelického kňaza. Od piatich rokov hrával na klavíri a od ôsmich na organe.

V desiatich rokoch začal navštevovať gymnázium v Muhlhausene. Po maturite v roku 1893 sa zapísal na dve fakulty Štrasburskej univerzity – na filozofickú a teologickú. Filozofiu a teológiu študoval aj na univerzitách v Berlíne a v Paríži.

Po štúdiách teológie a filozofie sa stal kazateľom v chráme sv. Mikuláša v Štrasburgu. V rokoch 1902-1905 bol v tomto meste docentom teológie na miestnej univerzite. Zároveň pokračoval aj v štúdiu organovej hudby v Štrasburgu a v Paríži, kam pravidelne dochádzal. Pred prvou svetovou vojnou považovali Alberta Schweitzera za znalca a výborného interpreta organových diel Johanna Sebastiana Bacha.

Už ako mladý teológ publikoval dielo Pátranie po historickom Ježišovi (1906), vďaka ktorému si získal dobrú reputáciu vo vedecko-teologických kruhoch. V knihe interpretoval život Ježiša vo svetle Ježišových eschatologických presvedčení. Dobré meno Albertovi Schweitzerovi priniesli aj teologické štúdie obohatené o lekársky pohľad do danej tematiky, ktorých výsledkami boli práce Psychiatrická štúdia Ježiša (1911) a Mysticizmus apoštola Pavla (1930).

Keď mal tridsať rokov, začal študovať medicínu, aby si splnil sen z mladosti byť užitočný blížnym. V roku 1912 sa oženila a už o rok neskôr odišiel s manželkou Helenou Bresslauovou do afrického mesta Lambaréné v Gabone, ktoré bolo v tom čase francúzskou kolóniou. Práve tu postavil prevažne z vlastných prostriedkov nemocnicu, v ktorej liečil domorodé obyvateľstvo. Peniaze na lieky si zarábal aj klavírnymi koncertmi v Európe.

"Musíme sa predovšetkým postarať, aby ľudia boli zdraví, až potom k nim možno prichádzať s Božím Slovom", hovoril Albert Schweitzer. Veľmi dobre videl, ako ho tí ľudia potrebujú. Boli v zajatí povier, čarodejníctva, fetišizmu. Ako prekážku misie vnímal rozdelenie kresťanskej cirkvi. Všetky cirkvi by mali podľa neho vystupovať v mene Kristovom, bez toho, aby si konkurovali.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Schweitzera spolu s manželkou internovali z Afriky do Francúzska. Manželia najprv pôsobili vo francúzskej škole Garaison v obci Monléon-Magnoac a v roku 1918 ich presťahovali do Saint-Rémy-de-Provence, kde pracovali ako lekári. Tu Albert Schweitzer napísal aj svoje slávne dielo Kultúra a Etika (1923). V roku 1968 mu ešte vyšla kniha Ľudia v pralese.

V roku 1924 sa opäť vrátil do Afriky a zaslúžil sa o šírenie zdravotníckej osvety a prevencie v tejto oblasti. Patril k veľkým odporcom fašizmu a po druhej svetovej vojne sa aj napriek vysokému veku zasadzoval o riešenie svetových problémov. V roku 1957 sa napríklad stala známou jeho "Výzva k ľudskosti" adresovaná vládam, aby zastavili pokusné výbuchy jadrových zbraní.

Významný lekár, filozof, teológ a humanista Albert Schweitzer zomrel ako 90-ročný, v Lambaréné, kde je aj pochovaný.