Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa.
Autor TASR
Kobeliarovo/Bratislava 27. júna (TASR) – TASR prináša v rámci spravodajského seriálu krátke profily osobností, ktoré sa významnou mierou zaslúžili o pozdvihnutie, rozvoj a kodifikáciu spisovného jazyka Slovákov. Do ich radov patrí básnik, etnograf, jazykovedec a zakladateľ modernej slavistiky Pavol Jozef Šafárik.
Narodil sa 13. mája 1795 v Kobeliarove. Študoval na gymnáziu v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a neskôr v Jene v Nemecku. V roku 1819 sa na príhovor vplyvných priateľov už ako 24-ročný stal riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade (Srbsko).
V roku 1833 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil ako redaktor časopisu Světozor, potom ako cenzor a redaktor časopisu českého múzea Musejník. V roku 1848 sa stal riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite.
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národno-obrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov.
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu Tatranská múza s lyrou slovanskou, odborné spisy Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie, Písně světské lidu slovenského v Uhřích, Slovanské starožitnosti, Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů, Památky hlaholského písemnictví.
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik pokúsil o samovraždu. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok 26. júna 1861 v Prahe.
Narodil sa 13. mája 1795 v Kobeliarove. Študoval na gymnáziu v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a neskôr v Jene v Nemecku. V roku 1819 sa na príhovor vplyvných priateľov už ako 24-ročný stal riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade (Srbsko).
V roku 1833 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil ako redaktor časopisu Světozor, potom ako cenzor a redaktor časopisu českého múzea Musejník. V roku 1848 sa stal riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite.
Šafárik sa usiloval o zblíženie českej a slovenskej kultúry, pričom rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národno-obrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov.
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu Tatranská múza s lyrou slovanskou, odborné spisy Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie, Písně světské lidu slovenského v Uhřích, Slovanské starožitnosti, Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů, Památky hlaholského písemnictví.
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik pokúsil o samovraždu. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok 26. júna 1861 v Prahe.
