Lübeck 20. októbra (TASR) – Odporca nacizmu, ktorý ako prvý nemecký politik prosil o odpustenie za fašistické zločiny, starosta Západného Berlína, nemecký minister zahraničných vecí a spolkový kancelár – taká je stručná vizitka Willyho Brandta, nositeľa Nobelovej ceny za mier. V stredu 20. októbra uplynie 50 rokov odvtedy, kedy si jeden z najvýznamnejších politikov 20. storočia prebral toto prestížne ocenenie v poradí ako druhý nemecký štátnik.

„Willy Brandt je úzko spájaný s fázou západonemeckej takzvanej 'novej východnej politiky', ktorá v sebe zahŕňala zlepšenie vzťahov Bonnu so Sovietskym zväzom a celým východným blokom, a to najmä počas Brandtovho obdobia vo funkcii ministra zahraničných vecí a spolkového kancelára," napísal vo svojej knihe Rivali a partneri studenej éry historik Slavomír Michálek.

Willy Brandt, pôvodným menom Herbert Ernst Karl Frahm, sa narodil 18. decembra 1913 v meste Lübeck. Ešte počas štúdia na gymnáziu sa stal v 16-tich rokoch členom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Po troch rokoch prestúpil do radov ľavicovejšej Socialistickej strany pracujúcich Nemecka (SAPD), do SPD sa opäť vrátil v roku 1944.

Po nástupe fašistov k moci si zmenil meno na Willy Brandt a pred prenasledovaním utiekol do Nórska, odkiaľ pokračoval v boji proti Hitlerovej diktatúre. Keď obsadili nacisti Nórsko, utiekol v roku 1940 do Švédska. V tomto období sa vzdal nemeckého občianstva a získal nórsky pas. Pôsobil ako novinár, spisovateľ a socialistický aktivista.

Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil do Nemecka a v roku 1948 získal opäť nemecké štátne občianstvo. Jeho politický vzostup pokračoval v rámci berlínskej SPD, v roku 1957 bol zvolený za starostu Západného Berlína.

Koncom roku 1966 sa stal Willy Brandt ministrom zahraničných vecí a vicekancelárom v kabinete kresťanského demokrata Kurta Georga Kiesingera. Po voľbách do Bundestagu v roku 1969 došlo v Nemecku k zmene moci a Willy Brandt bol zvolený za prvého sociálnodemokratického spolkového kancelára (1969-1974). Z postu kancelára odstúpil 6. mája 1974 potom, keď jeden z jeho osobných asistentov Günter Guillaum bol odhalený ako východonemecký špión.

Willy Brandt, politik zmierenia západu s východom, presadzoval novú východnú politiku prostredníctvom zbližovania. Veril, že malými, postupnými krokmi dokáže viac než tvrdým, kritickým postojom. Uvedomoval si, že kľúčovým postojom k nemeckej otázke je postoj Moskvy.

Sovietsko-nemecká zmluva podpísaná v Katarínskej sále Kremľa 12. augusta 1970 znamenala prelom. Garantovala všetky dovtedajšie hranice v Európe s dôrazom na hranice Nemeckej demokratickej republiky a Poľska a obidve strany sa v nej zaviazali, že nepoužijú mocenské prostriedky vedúce k zmene hraníc.

Aj keď táto zmluva bola podstatne dôležitejšia, oveľa viac pozornosti si vo svetovej tlači získala návšteva Willyho Brandta v Poľsku. Pred pomníkom povstania vo varšavskom gete pokľakol 7. decembra 1970 a prosil o odpustenie. Bol to práve ten okamih, keď gesto vypovie viac než slová. Tento záber obletel celý svet.

Za svoju snahu o dobré vzťahy so susednými štátmi a prínos k politickému uvoľneniu napätia v Európe dostal Willy Brandt pred polstoročím – 20. októbra 1971 – Nobelovu cenu za mier. Pred ním ju ako jediný nemecký štátnik získal iba Gustav Stresemann.

Willy Brandt, politik, ktorý bojoval proti dvom totalitným režimom - fašizmu a stalinizmu, ale ako nemecký kancelár hľadal zmier s Východom, aby zažehnal rozdelenie Nemecka i Európy, zomrel 8. októbra 1992. Po páde berlínskeho múru a komunistického režimu vo Východnom Nemecku vyhlásil: „Čo patrí k sebe, nech je spolu."