Bratislava 9. novembra (TASR) – V najbližších dňoch pribudne na slovenskom a českom knižnom trhu najväčší atlas húb na svete. Je to rozsiahle encyklopedické dielo, ktoré v jednom zväzku prináša podrobný opis a farebné fotografie 3230 druhov a odrôd húb, rastúcich na Slovensku, v Čechách aj v ďalších európskych štátoch. Všetkých fotografií je v ňom 4170, lebo premenlivé huby sú predstavené na viacerých snímkach. Dielo vychádza pod názvom Ottova encyklopédia húb. Jej autorom je slovenský mykológ a spisovateľ Ladislav Hagara (1944). Je autorom alebo spoluautorom 36 knižných vydaní o našich hubách. Niektoré z nich vyšli aj v češtine, francúzštine, nemčine, holandčine a maďarčine. Od roku 1996 je predsedom Spoločnosti na výskum húb. Tridsaťpäť rokov skúma, mapuje a herbárovo aj fotograficky dokumentuje výskyt húb na Slovensku a v Čechách. V súvislosti s novou publikáciou poskytol TASR rozhovor v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ako sa z novinára a spisovateľa môže stať popredný odborník na huby? Čo tomu predchádzalo?-



Vyrastal som v Novákoch a tam som už od detstva pod patronátom mojej mamy spoznával základné i niektoré netradičné druhy húb. V roku 1974, keď som vydal svoju zbierku poviedok, bol som ešte stále len vášnivým hľadačom konzumných húb. Zlom nastal v roku 1980. Vtedy som začal fotografovať, mikroskopovať a určovať celú škálu húb, ktoré sa vyskytovali nielen v širokom okolí Martina, kde som vtedy žil, ale aj v iných častiach Slovenska. Všetky nálezy som odborne dokumentoval v herbárovej zbierke, ktorá okrem usušených plodníc obsahuje aj údaje o mieste a čase výskytu či biotope nájdených húb. Súbežne s tým som sa venoval aj prozaickej tvorbe. V 80. rokoch som vydal nielen svoj prvý Atlas húb, ale aj romány Arzén, Slnovrat, Blíženci a Uzly. Zdá sa, že časovo náročná práca pri mapovaní výskytu a rozšírenia húb ma nielen že nevyčerpávala, ale naopak – nabíjala ma energiou a vytrvalosťou, ktoré som potreboval pri prozaickej tvorbe. A nielen pri nej. Mal som a dodnes mám ešte jednu pracovnú vášeň – už vyše 40 rokov sa venujem biografickému a onomastickému štúdiu rodného kraja. Jeho zavŕšením by mala byť rozsiahla práca Hornonitrianske rody a osobnosti. Budú v nej tisíce mien. Aj v mojom herbári sa už zhromaždilo viac než 20.000 položiek húb.

Foto: TASR/Pavol Remiaš

-Herbárové položky sú hlavným a spoľahlivým vedeckým dokladom o výskyte jednotlivých druhov húb. Podľa nich sa objektívne posudzuje druhové bohatstvo húb v jednotlivých krajinách. Slovensko údajne patrí medzi hubové veľmoci. Je to tak?-



V Európe sa skutočne zaraďujeme medzi tie krajiny, v ktorých rastie najviac druhov húb. Vďačíme za to veľmi priaznivým prírodným podmienkam, najmä pestrému geologickému podložiu, prítomnosti širokej škály pôdnych a klimatických typov, zastúpeniu všetkých výškových stupňov od nížin po vysokohorské pásmo, viac ako 40-% zalesnenosti územia a veľkým plochám trávnatých plôch, ktoré sú po lesoch druhým hlavným biotopom húb. Bezmála štvrtinu nášho územia zaberajú národné parky a chránené krajinné oblasti. Aj to významne napomáha diverzitu húb. Výskumu rozšírenia húb sa venujú mykofloristi. Aj ja sa zaoberám najmä týmto odborom mykológie, teda mykofloristikou. Začiatky mykofloristického výskumu Slovenska siahajú do roku 1770, keď Giovanni Scopoli, profesor na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, uverejnil zoznam húb, ktoré našiel v okolí svojho pôsobiska. Mykoflóru bratislavského okolia roku 1791 publikoval lekár Štefan Lumnitzer. Významnými mykofloristami 19. storočia u nás boli Štefan Endlicher, Fridrich Hažlinský, Karol Kalchbrenner a Andrej Kmeť. Ja nadväzujem hlavne na A. Kmeťa, ktorý na základe vlastných zberov vybudoval rozsiahly herbár húb pochádzajúcich zo Štiavnických vrchov.



-Dá sa povedať, že mykoflóra Slovenska je už dobre preskúmaná?-



Z územia Slovenska už máme hodnoverne doložené tisíce druhov makroskopických, čiže voľným okom viditeľných húb. Oveľa väčší je počet mikroskopických húb. Oprávnene sa predpokladá, že u nás rastie ešte niekoľko tisíc ďalších, dosiaľ nenájdených alebo nespoznaných druhov húb. Na mape našej malej krajiny je ešte stále mnoho bielych miest, väčších či menších oblastí, z ktorých sa do herbárových zbierok dosiaľ nedostali žiadne huby. Žiaľ, profesionálnych mykológov je na Slovensku veľmi málo a ani jeden z nich nemá na starosti výlučne, či aspoň na štvrť úväzku mykofloristický výskum. V niektorých regiónoch však pôsobia zdatní amatérski mykológovia, ktorí budujú aj herbáre húb a pomáhajú rozširovať poznatky o našej mykoflóre. Usudzujem, že prejde ešte nemálo desaťročí, kým sa bude môcť povedať, že sme objavili a v herbároch doložili už aspoň tri štvrtiny z tých druhov húb, ktoré sa u nás skutočne vyskytujú.

Foto: TASR/Pavol Remiaš

-Vaším vrcholným a možno povedať aj celoživotným dielom z odboru mykológie bude akiste veľká encyklopédia húb spomenutá v úvode nášho rozhovoru. Ako vznikol nápad zostaviť takýto atlas?-



Už v 80. rokoch minulého storočia som s českým mykológom Janom Kuthanom vypracoval projekt rozsiahleho atlasového diela o hubách rastúcich na území Československa. Svojimi fotografiami mali doň prispieť všetci naši mykofloristi, profesionálni aj amatérski. To bolo základným predpokladom čo najväčšej komplexnosti diela. Realizáciu tohto projektu som ponúkol Vydavateľstvu Príroda. Žiaľ, odmietli ho. Vtedy aj neskôr slovenskí vydavatelia prijímali a realizovali len menšie populárne atlasy s opismi a vyobrazením sto, dvesto, nanajvýš tristo druhov húb. Tam skoro nič neriskovali, aj keď sa v tých knihách väčšinou opakovali len tie isté, najbežnejšie druhy húb. Až začiatkom roka 2010 sa našiel vydavateľ ochotný vydať encyklopedické dielo zahrnujúce niekoľko tisíc druhov húb, ktorý mi zmluvne potvrdil, že v ňom môžem umiestniť viac než štyritisíc fotografií. Bolo to pražské Ottovo nakladatelství. Po 4,5 roku každodennej práce som dielo autorsky spracoval. Opísal som v ňom 3230 druhov a odrôd húb, ktoré som predstavil na 4170 farebných fotografiách. Autorom všetkých textov a 2282 fotografií som ja, zvyšných 1888 snímok pochádza od 104 iných fotografov Česka, Slovenska a niektorých iných európskych krajín. Nezvyčajne veľký rozsah a formát knihy (1152 strán s rozmermi 235x297 mm) umožnil reprodukovať mnoho druhov húb v životnej veľkosti.



-Je pravda, že ide o najväčší atlas húb nielen na Slovensku a Čechách, ale aj na svete?-



Doteraz najväčším atlasom húb na svete bol Veľký atlas húb, ktorý vyšiel v roku 2005 i 2010. Jeho tvorcami sú okrem mňa českí mykológovia Vladimír Antonín a Jiří Baier. Je v ňom 1440 fotografií. Táto nová encyklopédia húb je takmer trojnásobne väčšia.



-A to ste autorsky stihli za tri a pol roka...-



Od podpísania autorskej zmluvy do vyskladnenia diela ubehlo bezmála päť rokov. Pôvodne mala encyklopédia vyjsť v dvoch zväzkoch. Rukopis prvého zväzku spolu s fotografiami som dokončil a odovzdal 10. 12. 2010 a rukopis druhého zväzku 15. 7. 2013. V druhej polovici roka som so skeneristom Vratkom Tóthom pracoval na farebných korektúrach oskenovaných diapozitívov aj digitálnych fotografií a od jesene 2013 do polovice leta som s grafikom Milanom Šindlerom spolupracoval na výrezoch fotografií a korektúrach zalomeného textu slovenskej aj českej verzie encyklopédie. V skutočnosti sa práca na tomto – vašimi slovami životnom – diele datuje už od roku 1980, keď som svojou Yashicou začal fotografovať huby. Dielo takéhoto rozsahu sa nedá pripraviť bez mnohých rokov terénnej a mikroskopickej práce. Nejde len o zhromažďovanie fotografií nových a nových druhov húb, ale aj o sústavné štúdium nových a novších poznatkov o hubách. Mykológia v ostatných 10–15 rokoch prechádza prudkým vývojom a budovaním nového systému húb založeného na genetických základoch. Nie je jednoduché ustrážiť a vstrebať všetky dôležité zmeny v systematike a nomenklatúre húb. Dosť sa ich udialo aj počas tvorby encyklopédie či počas ročných korektúr. V encyklopédii sú huby zaradené do čeľadí a rodov na základe najnovších vedeckých poznatkov odvodených nie z vonkajšej podobnosti, ale z genetickej príbuznosti.



-Vy sa prednostne zaoberáte mykofloristikou, teda výskumom rozšírenia húb na našom území. Istotne máte v obľube určité skupiny húb a iným sa aj z časových dôvodov môžete venovať len okrajovo. Vaša encyklopédia však musí poskytovať obraz o celej ríši vyšších húb. Ako ste to vyvažovali?-



Mojou ambíciou bolo čo najkomplexnejšie predstaviť aj také skupiny húb, ktoré dosiaľ neboli a nie sú v strede môjho záujmu. Preto som spolupracoval so skupinou konzultantov, ktorí sa špecializujú na štúdium takých húb. Pri výbere fotografií som uprednostnil buď snímky, ktoré sami zhotovili, alebo snímky takých nálezov, ktoré títo špecialisti určovali iným fotografom. Mená týchto konzultantov uvádzam v úvode knihy.



-Všetci mykológovia túžia po takzvaných prvonálezoch. Sú to také druhy húb, ktoré pred nimi v danej krajine ešte nikto nenašiel. Predpokladám, že aj vo vašej encyklopédii sú také prvonálezy.-



Zo Slovenska sú ich tam stovky, najviac zo skupiny kôrnatcovitých čiže korticioidných húb. Sám sa už 20 rokov prednostne zameriavam na túto skupinu húb. Pred rokom 1900 ich tu zbieral iba Andrej Kmeť a v 20. storočí príležitostne aj českí mykológovia, najmä Albert Pilát a Zdeněk Pouzar. Sú to veľmi rozšírené, ale pre nezainteresovaných zväčša neviditeľné huby. Spravidla totiž rastú na spodnej strane spadnutých kmeňov či konárov. Ukážu sa až po otočení dreva. Majú podobu tenkých povlakov rozliatych pod dreve alebo kôre. V prírode tieto nenápadné huby konajú gigantickú prácu – rozkladajú odumretú drevnú hmotu, menia ju na živiny, doslova upratujú lesy, pričom robia priestor a pripravujú živiny pre nové generácie drevín a iných rastlín. Jednou vetou – zabezpečujú kolobeh živín v prírode. Z týchto dôvodov, ale aj z úcty k mykofloristovi Andrejovi Kmeťovi, ktorý vybudoval rozsiahlu zbierku drevokazných húb, pokračujem i ja v mapovaní výskytu týchto húb. Z tejto skupiny som zdokumentoval množstvo druhov, ktoré na území Slovenska ešte neboli nájdené a poväčšine nemali ani slovenské meno. Samozrejme, z vyše 3200 druhov húb zastúpených v encyklopédii má každá i slovenské meno. Sú tam však stovky druhov, ktoré slovenské meno nemali, a preto som ho musel utvoriť. Kniha teda dotvára a podstatne rozširuje aj doterajšie slovenské názvoslovie húb.





-Kniha má odborný charakter, ale opisy jednotlivých húb sú nerozvláčne, skôr úsporné, pritom veľmi výstižné, dobre zrozumiteľné aj bežným hubárom a sprevádzané verným farebným vyobrazením opísaných húb. Čím môže zaujať a obohatiť konzumných hubárov?-



Sú ľudia, ktorí z opatrnosti alebo iných dôvodov zbierajú len úzky sortiment húb. Viac je tých, v ktorých aj iné huby prebúdzajú zvedavosť. Niekedy pre krásu plodníc, inokedy preto, lebo by chceli vedieť, či sú jedlé a chutné. V bežných atlasoch sa to väčšinou ani nedá zistiť. Je však vysoko pravdepodobné, že ak si niekto prinesie domov aj desať-dvadsať druhov neznámych húb, nie je medzi nim taký, ktorý by nebol zobrazený a opísaný v encyklopédii predstavujúcej tisícky druhov. V posledných desaťročiach sa znásobili počty hubárov, ktorí popri tradičných druhoch začali spoznávať, zbierať a konzumovať aj menej známe druhy húb. Tí vždy uvítajú príležitosť rozšíriť si zberovú škálu o ďalšie druhy.





-Ale sú aj iné kategórie milovníkov húb. Na slovenskej webovej stránke Nahuby sa prezentujú stovky fotografov všetkých vekových kategórií, ktorí sa o huby zaujímajú ako o prírodný klenot. Do internetovej siete dodali desaťtisíce fotografií húb, ktorými vlastne propagujú aj krásy našej prírody. Niektorí sú motivovaní hlavne túžbou objaviť, aké huby rastú v ich kraji, a predstaviť to širokej verejnosti.-



Áno, je to tak. Dosť dobre poznám portál Nahuby. Z jeho galérie som vybral do mojej encyklopédie fotografie viacerých autorov, predovšetkým slovenské prvonálezy húb alebo aj veľmi pôsobivé fotografie bežných druhov húb. Dúfam a želám si, aby sa medzi týmito fotografmi-mykofloristami našlo niekoľko talentovaných a vytrvalých, ktorí by sa zamerali aj na drevokazné huby, hlavne na tie kôrnatcovité, rozliate. Aj tie majú vysoký estetický potenciál, predovšetkým v detailných a viacnásobne zväčšených snímkach. A majú aj veľkú vnútornú krásu, pozorovateľnú len cez objektív mikroskopu. Tieto huby sú pre mykológa vzrušujúce aj tým, že ich identita sa dá v 90 % prípadov odhaliť až pod mikroskopom. Potenciálne každý nález kôrnatcovitej huby môže byť prvonálezom pre určitý región a tu a tam aj prvonálezom pre celé Slovensko. Tieto huby sú vďačným objektom výskumu aj preto, lebo ich možno nájsť v každom lese, rastú takmer po celý rok a na brehoch potokov či iných vlhkých miestach sa vyskytujú aj za suchého počasia, keď nieto iných húb.



-Čo poradíte tým, ktorí by sa chceli amatérsky venovať štúdiu húb a napríklad mapovať rozšírenie húb v určitom regióne?-



Kto sa chce hlbšie venovať štúdiu húb, musí mať trvalý prístup k odborným informáciám, najmä k mykologickej literatúre a k prameňom voľne dostupným na webových sieťach. Druhým nevyhnutným predpokladom napredovania je výkonný mikroskop, podľa možnosti s imerzným objektívom, prípadné s okulárovou kamerou, ktorá prináša obraz z mikroskopu do počítača, kde umožňuje jeho komfortné štúdium, trvalé ukladanie a rýchle meranie rozmerov mikroskopovaných častí preparátov. Aj skúsení mykológovia bez mikroskopovania vedia správne určiť len okolo päťsto druhov húb. Ostatné druhy sa dajú určiť až po mikroskopickej obhliadke. Treťou podmienkou napredovania je budovanie herbára húb. V usušených plodniciach húb sa ich mikroznaky zachovávajú aj sto rokov a tieto úsušky (exsikáty) sú vlastne najdôležitejším vedeckým dokladom o výskyte huby na tom mieste, ktoré je deklarované na herbárovej obálke. Je vhodné ukladať si v počítači aj fotografie sviežich plodníc zaraďovaných do herbára. Trvá roky, kým adept získa dostatok vedomostí a skúseností na určovanie húb, ale vzrušenie a radosť z objaviteľskej práce sa vekom neoslabuje a je tou pravou odmenou za vynaloženú námahu.

Foto: TASR/Pavol Remiaš