Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Bezdôvodné odmietnutie výzvy na súboj automaticky znamenalo, najmä u dôstojníkov armády, stratu cti, povedal historik z Vojenského historického ústavu Peter Chorvát.
Autor TASR
Bratislava 31. októbra (TASR) – Mánia osobných súbojov, dobovo nazývaných aj džentlmenské záležitosti, predstavovala špecifický spôsob riešenia vzájomných sporov a prostriedok obrany cti v habsburskej monarchii. Kým v posledných rokoch pred prvou svetovou vojnou mali všeobecne klesajúcu tendenciu, ešte v poslednej tretine 19. storočia im holdovali aj obyvatelia Prešporku, teda dnešnej Bratislavy. Pre TASR to uviedol historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.
Ako priblížil, súboje boli podľa platných civilných zákonov v Uhorsku trestným činom. "Ak pri nich nedošlo k ťažkému zraneniu alebo smrti, boli súdmi hodnotené mierne a to v rozsudkoch viacerých krajských súdov na Slovensku sa obvykle uvádza trest niekoľko dní väzenia a zaplatenie súdnych trov. Súboje boli totiž v spoločnosti zakorenené do takej miery, že ich aktérmi boli aj osoby, ktoré samy zo svojej pozície mali dohliadať na verejnú bezpečnosť ako napríklad úradníci župnej správy, mestskí policajní kapitáni atď.," vysvetlil historik.
Bezdôvodné odmietnutie výzvy na súboj automaticky znamenalo, najmä u dôstojníkov armády, stratu cti. Napríklad v roku 1897 sa v šermiarni kadetskej školy v Prešporku neďaleko hlavnej železničnej stanice odohral súboj na šable medzi čalúnnikom Augustom Gebauerom a grófom Ivanom Draskovichom. "Gróf predtým remeselníka obvinil z krádeže šperkov vo svojej domácnosti a hoci sa pravý páchateľ medzitým našiel, šľachtic sa za svoje skrivodlivé obvinenie neospravedlnil. Čalúnnik reagoval výzvou na súboj, o ktorej sa s ním gróf sprvoti ani nechcel baviť, poukazujúc na rozdielnosť spoločenských vrstiev (mezaliancia). Keď však grófovu manželku odmietol vo svojom obchode obslúžiť brat spomenutého remeselníka, šľachtic v reakcii na to sám požiadal o satisfakciu formou súboja," priblížil TASR Chorvát.
Počas tohto súboja duelanti utrpeli zranenia na hlave. Súboj vyvolal v spoločnosti živú diskusiu. Následne došlo k druhému súboju medzi sokmi. Tentoraz sa jasným víťazom stal gróf. Tým bola vec ukončená.
Ako ďalej uviedol Chorvát, v literatúre je pomerne často uvádzané, že Prešporok sa stával cieľom duelantov z Viedne. Pritom nad týmito činmi privierala oči aj mestská polícia. "Potvrdením atraktivity mesta pre duelantov – cudzincov bolo, keď 13. augusta 1911 došlo v malej tanečnej sále podniku Bellevue (dnes Sokolovňa) k súboju medzi grófmi Adalbertom Sternbergom a Jozefom Károlyim. Dohodnuté podmienky tohto súboja určovali použitie ťažkých jazdeckých šablí, absenciu bandáží a záväzok bojovať do úplného vyčerpania. V prudkom zápase došlo k zraneniu oboch duelantov. Prítomní lekári, vidiac nebezpečné zranenie Károlyiho na hlave, ho vyzvali, aby odstúpil od ďalšieho boja. Keďže to odmietol, súboj napokon ukončili oni sami,“ objasnil historik.
Mnoho zo súbojov malo aj charakter dobre zinscenovaného divadla, kde sa nepreliala ani kvapka krvi, pretože aktéri si uvedomovali, že majú v rukách smrtiace zbrane - pištole alebo šable. "Zásady súboja v tej dobe regulovali viaceré príručky. Platilo napríklad, že brat nesmel vyzvať na súboj brata, svokor zaťa atď. Formálne sa výzva doručovala napríklad poštou prostredníctvom listu," dodal Chorvát.
Ako priblížil, súboje boli podľa platných civilných zákonov v Uhorsku trestným činom. "Ak pri nich nedošlo k ťažkému zraneniu alebo smrti, boli súdmi hodnotené mierne a to v rozsudkoch viacerých krajských súdov na Slovensku sa obvykle uvádza trest niekoľko dní väzenia a zaplatenie súdnych trov. Súboje boli totiž v spoločnosti zakorenené do takej miery, že ich aktérmi boli aj osoby, ktoré samy zo svojej pozície mali dohliadať na verejnú bezpečnosť ako napríklad úradníci župnej správy, mestskí policajní kapitáni atď.," vysvetlil historik.
Bezdôvodné odmietnutie výzvy na súboj automaticky znamenalo, najmä u dôstojníkov armády, stratu cti. Napríklad v roku 1897 sa v šermiarni kadetskej školy v Prešporku neďaleko hlavnej železničnej stanice odohral súboj na šable medzi čalúnnikom Augustom Gebauerom a grófom Ivanom Draskovichom. "Gróf predtým remeselníka obvinil z krádeže šperkov vo svojej domácnosti a hoci sa pravý páchateľ medzitým našiel, šľachtic sa za svoje skrivodlivé obvinenie neospravedlnil. Čalúnnik reagoval výzvou na súboj, o ktorej sa s ním gróf sprvoti ani nechcel baviť, poukazujúc na rozdielnosť spoločenských vrstiev (mezaliancia). Keď však grófovu manželku odmietol vo svojom obchode obslúžiť brat spomenutého remeselníka, šľachtic v reakcii na to sám požiadal o satisfakciu formou súboja," priblížil TASR Chorvát.
Počas tohto súboja duelanti utrpeli zranenia na hlave. Súboj vyvolal v spoločnosti živú diskusiu. Následne došlo k druhému súboju medzi sokmi. Tentoraz sa jasným víťazom stal gróf. Tým bola vec ukončená.
Ako ďalej uviedol Chorvát, v literatúre je pomerne často uvádzané, že Prešporok sa stával cieľom duelantov z Viedne. Pritom nad týmito činmi privierala oči aj mestská polícia. "Potvrdením atraktivity mesta pre duelantov – cudzincov bolo, keď 13. augusta 1911 došlo v malej tanečnej sále podniku Bellevue (dnes Sokolovňa) k súboju medzi grófmi Adalbertom Sternbergom a Jozefom Károlyim. Dohodnuté podmienky tohto súboja určovali použitie ťažkých jazdeckých šablí, absenciu bandáží a záväzok bojovať do úplného vyčerpania. V prudkom zápase došlo k zraneniu oboch duelantov. Prítomní lekári, vidiac nebezpečné zranenie Károlyiho na hlave, ho vyzvali, aby odstúpil od ďalšieho boja. Keďže to odmietol, súboj napokon ukončili oni sami,“ objasnil historik.
Mnoho zo súbojov malo aj charakter dobre zinscenovaného divadla, kde sa nepreliala ani kvapka krvi, pretože aktéri si uvedomovali, že majú v rukách smrtiace zbrane - pištole alebo šable. "Zásady súboja v tej dobe regulovali viaceré príručky. Platilo napríklad, že brat nesmel vyzvať na súboj brata, svokor zaťa atď. Formálne sa výzva doručovala napríklad poštou prostredníctvom listu," dodal Chorvát.
