Zdolať Dhaulágirí (8167 metrov nad morom) severozápadným hrebeňom ako prvým na svete sa expedícii síce nepodarilo, svoje snaženie však ešte neuzavreli.
Autor TASR
Poprad 11. júna (TASR) – Najúspešnejší slovenský horolezec Peter Hámor sa nedávno takmer po troch mesiacoch vrátil domov z ďalšej expedície v Himalájach, na ktorej s ním boli rumunskí kolegovia Horia Colibasanu a Marius Gane. Zdolať Dhaulágirí (8167 metrov nad morom) severozápadným hrebeňom ako prvým na svete sa im síce nepodarilo, svoje snaženie však ešte neuzavreli. „Moje tohtoročné himalájske dobrodružstvo sa definitívne skončilo. Všetko, na čo som sa v posledných dňoch veľmi tešil, si teraz naplno užívam. Teším sa z každého dňa a mám radosť aj zo zdanlivo nepodstatných maličkostí - príjemný stav mysle vyčistenej horami,“ skonštatoval Hámor, ktorý sa zároveň poďakoval za podporu všetkým, ktorí trojici držali pri prvovýstupe palce.
Horolezcov napokon zradilo počasie a museli sa po tom, čo zdolali azda najťažšiu časť cesty, vrátiť späť. Po aklimatizácii, ktorú ako obyčajne absolvovali v okolí Manaslu a Mont Everestu, v polovici apríla postavili základný tábor na ľadovci pod severozápadným hrebeňom Dhaulágirí. „Boli tam absolútny pokoj a samota, v Himalájach čoraz vzácnejšia, a nádherný hrebeň, ktorý je aj takmer po 70 rokoch horolezeckej histórie v nepálskych Himalájach stále neprelezený,“ zhodnotil Hámor.
Myšlienku pokúsiť sa preliezť poslednú logickú líniu na vrchol jednej z najkrajších hôr Himalájí nosil v hlave od roku 2009, keď ju uvidel po prvý raz. „Je to nádherný priamy hrebeň začínajúci sa takmer 1,5-kilometrovou skalnou bariérou zakončenou hrozivo vyzerajúcim visutým ľadovcom. Práve tento múr bol doteraz neprekonateľnou prekážkou a dôvodom, prečo je severozápadný hrebeň stále neprelezený. Po troch týždňoch hľadania čo najbezpečnejšej trasy a lezenia, aké som doteraz v Himalájach ešte nezažil, sa nám nakoniec podarilo dostať sa na samotný hrebeň vo výške takmer 6000 metrov,“ priblížil Hámor s tým, že cesta sa pred nimi často až zázračne otvárala a čím boli vyššie, tým bola logickejšia a ľahšia.
To, čo bolo najväčším otáznikom a čoho sa horolezci najviac obávali, mali zrazu za sebou a ich radosť bola naozaj veľká. „Terén na hrebeni bol už oveľa miernejší a my sme boli presvedčení o tom, že nás už nič nemôže zastaviť. Potrebovali sme ,iba' pár dní dobrého počasia, aby sme našu cestu ukončili tak, ako sa patrí, na vrchole. A tu nás šťastie, ktoré sme mali doteraz, definitívne opustilo,“ skonštatoval slovenský horolezec. Silný vietor fúkajúci na Dhaulágirí takmer nepretržite bol podľa neho na exponovanom hrebeni naozaj nepríjemný a nebezpečný, a ani na tretí pokus ich na vrchol „nepustil“. Veľa nádeje na zlepšenie počasia nedávali ani predpovede, ktoré pre trojicu aj tento rok pripravoval portugalský meteorológ a paraglidista Vitor Baia. Práve preto sa rozhodli expedíciu ukončiť.
„V tomto prípade ,ukončiť' možno nie je to správne slovo, pretože všetci traja sa chceme na ,náš' hrebeň čo najskôr vrátiť, a tak by bolo možno lepšie povedať, že sme sa rozhodli naše snaženie sa o dokončenie tohto prvovýstupu na istý čas prerušiť. Chuť do lezenia máme rovnakú, ak nie ešte väčšiu, tím sa osvedčil a teraz už vieme presne, čo nás čaká. Zostáva len prežiť pár mesiacov, ktoré nás delia od ďalšej expedície, a môžeme opäť vyraziť,“ uzatvára Hámor.
Horolezcov napokon zradilo počasie a museli sa po tom, čo zdolali azda najťažšiu časť cesty, vrátiť späť. Po aklimatizácii, ktorú ako obyčajne absolvovali v okolí Manaslu a Mont Everestu, v polovici apríla postavili základný tábor na ľadovci pod severozápadným hrebeňom Dhaulágirí. „Boli tam absolútny pokoj a samota, v Himalájach čoraz vzácnejšia, a nádherný hrebeň, ktorý je aj takmer po 70 rokoch horolezeckej histórie v nepálskych Himalájach stále neprelezený,“ zhodnotil Hámor.
Myšlienku pokúsiť sa preliezť poslednú logickú líniu na vrchol jednej z najkrajších hôr Himalájí nosil v hlave od roku 2009, keď ju uvidel po prvý raz. „Je to nádherný priamy hrebeň začínajúci sa takmer 1,5-kilometrovou skalnou bariérou zakončenou hrozivo vyzerajúcim visutým ľadovcom. Práve tento múr bol doteraz neprekonateľnou prekážkou a dôvodom, prečo je severozápadný hrebeň stále neprelezený. Po troch týždňoch hľadania čo najbezpečnejšej trasy a lezenia, aké som doteraz v Himalájach ešte nezažil, sa nám nakoniec podarilo dostať sa na samotný hrebeň vo výške takmer 6000 metrov,“ priblížil Hámor s tým, že cesta sa pred nimi často až zázračne otvárala a čím boli vyššie, tým bola logickejšia a ľahšia.
To, čo bolo najväčším otáznikom a čoho sa horolezci najviac obávali, mali zrazu za sebou a ich radosť bola naozaj veľká. „Terén na hrebeni bol už oveľa miernejší a my sme boli presvedčení o tom, že nás už nič nemôže zastaviť. Potrebovali sme ,iba' pár dní dobrého počasia, aby sme našu cestu ukončili tak, ako sa patrí, na vrchole. A tu nás šťastie, ktoré sme mali doteraz, definitívne opustilo,“ skonštatoval slovenský horolezec. Silný vietor fúkajúci na Dhaulágirí takmer nepretržite bol podľa neho na exponovanom hrebeni naozaj nepríjemný a nebezpečný, a ani na tretí pokus ich na vrchol „nepustil“. Veľa nádeje na zlepšenie počasia nedávali ani predpovede, ktoré pre trojicu aj tento rok pripravoval portugalský meteorológ a paraglidista Vitor Baia. Práve preto sa rozhodli expedíciu ukončiť.
„V tomto prípade ,ukončiť' možno nie je to správne slovo, pretože všetci traja sa chceme na ,náš' hrebeň čo najskôr vrátiť, a tak by bolo možno lepšie povedať, že sme sa rozhodli naše snaženie sa o dokončenie tohto prvovýstupu na istý čas prerušiť. Chuť do lezenia máme rovnakú, ak nie ešte väčšiu, tím sa osvedčil a teraz už vieme presne, čo nás čaká. Zostáva len prežiť pár mesiacov, ktoré nás delia od ďalšej expedície, a môžeme opäť vyraziť,“ uzatvára Hámor.