Bratislava 29. marca (TASR) - Bývalý československý prezident Václav Havel chcel dať väzňom možnosť, aby sa polepšili, ale mnohé veci sa podcenili. Zhodnotil to pre TASR na margo vzbury vo väzení v Leopoldove bývalý slovenský vyšetrovateľ Peter Vačok. Od vyvrcholenia najväčšej vzbury väzňov v dejinách českého a slovenského väzenstva, uplynulo v sobotu (28.3.) 30 rokov.

"Bol som poverený časťou vyšetrovania a dva týždne som viedol malú skupinu. Približne 100 až 120 väzňov bolo prevezených do Želiezoviec, ktorých sme museli vypočuť. Samozrejme, mali sme nejaké noty k otázkam. Výsluchy trvali zhruba dva týždne, a potom sme odovzdali výsledky z vypočúvania hlavnému tímu," zaspomínal si Vačok na vyšetrovanie zatknutých vzbúrencov.

"Bola to eufória po roku 1989, ktorá viedla k vzbure. Všetci sme sa všetkého a každého báli, báli sme sa budúcnosti," povedal. Každý sa podľa jeho slov bál o vlastnú existenciu a väzni vtedy boli veľa ľuďom ukradnutí.

"Teraz by sa dalo vytýkať veľa vecí, napríklad aj nebohému Václavovi Havlovi, ale ja toto jeho rozhodnutie na druhej strane chápem. On bol veľký demokrat, ktorý nastupoval do novej éry nielen v Československu, ale v celej Európe a chcel dať možnosť ľuďom, aby sa polepšili. Mnohé veci sa podcenili, alebo jednoducho povedané ľudia si to nevážili," uviedol Vačok.

Podľa jeho slov, väzni videli šancu, že zmenia svoj život vo väzení. "Tiež sa im nedá vyčítať, že išli do vzbury a hlavne keď videli, že celá republika je hore nohami. Vzbura bola produktom revolučnej doby. Väzni v tom čase boli jedna z hybných síl revolúcie, ale bohužiaľ, boli medzi nimi aj násilníci a iní zlí ľudia," dodal na záver.

Nespokojnosť neamnestovaných odsúdených vo väzení prerastala do čoraz agresívnejších prejavov. Skupina 217 väzňov sa 1. marca 1990 zabarikádovala v objekte väznice zvanej Hrad. Vyhlásili opätovnú hladovku a postupne sa k nim pridávali aj väzni z iných oddielov.   

Nepokoje a hnev väzňov vyvrcholili 28. marca 1990, keď zapálili strechu tzv. Hradu. Po šiestich hodinách vyjednávania zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek vtedajšieho federálneho ministerstva vnútra.

Zásah a potlačenie odporu militantných skupín si vyžiadal 29 zranených na strane väzňov a jedného mŕtveho. Materiálne škody na objektoch a zariadení leopoldovského NVÚ sa vyčíslili na viac ako 27 miliónov korún. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave v roku 1993 boli 60 účastníkom vzbury uložené viacročné tresty odňatia slobody.

V. Kuna: Vyšetrovanie vzbúrených väzňov bolo jedno z najťažších období

Najväčšej vzbure väzňov v dejinách českého a slovenského väzenstva v Leopoldove, od ktorej uplynulo v sobotu (28. 3.) 30 rokov, predchádzala amnestia bývalého prezidenta Václava Havla, keď sa vzbúrenci z radov trestancov domnievali, že na slobodu pôjdu všetci.

Na margo vzbury v Leopoldove to pre TASR uviedol bývalý vyšetrovateľ Václav Kuna. Vyšetrovateľa robil 20 rokov, a po leopoldovskej vzbure bol povereným vyšetrovateľom v rámci pracovnej skupiny, ktorá pozostávala približne z desiatich vyšetrovateľov.

"Amnestia sa dotkla takmer všetkých, ale nie všetci väzni išli hneď na slobodu a podľa svojich predstáv. Prvá vzbura bola už na začiatku januára 1990, ktorú vyvolali tí najmilitantnejší väzni, ale táto vzbura bola pomerne rýchlo potlačená, keďže bola malého rozsahu. Následne tých najagresívnejších väzňov porozmiestňovali po iných ústavoch v rámci Slovenska a medzi nimi bol napríklad aj Tibor Polgári, ktorý bol neskôr vodca skupiny, ktorá vyvraždila skupinu dozorcov koncom novembra 1991," pripomenul Kuna.

Ako ďalej uviedol, v čase vzbury "našťastie" už nebolo v Leopoldove umiestnených pôvodných 2500 väzňov, ale v marci 1990 sa tam nachádzalo približne 1000 trestancov. "Prvé demonštrácie začali už vo februári, čiže to nebola akcia zo dňa na deň. Demonštrácie sa postupne gradovali a podľa môjho názoru k zásahu došlo neskoro, a to v momente, keď sa už väzni zabarikádovali a na jednotlivých oddeleniach začali zapaľovať prevádzky. Keby k zákroku došlo hneď v zárodku, tak by to pravdepodobne inak dopadlo," vyslovil svoj názor Kuna.

"Po potlačení revolty bolo celkovo stíhaných viac ako 1500 osôb a za moju vyšetrovateľskú prax to bolo jedno z najťažších období. Stíhal som vtedy vyše 105 odsúdených za leopoldovskú vzburu a k tomu sa pridružovali aj iné trestné činy. Vzhľadom na štruktúru a mentalitu odsúdených to bolo veľmi náročné dokazovanie. Každý si to vykresľoval podľa svojho scenára," priblížil exvyšetrovateľ.

Podľa jeho slov tí najmilitantnejší väzni sa bránili tým, že za nimi chodili do väznice predstavitelia vtedajšej politiky ako napríklad Vladimír Mečiar, Ján Langoš, Richard Sacher, Ladislav Košťa, ktorí im sľubovali, že pôjdu domov. "Dokonca sa ich pýtali, že keď to tak nebude, či to môžu aj podpáliť, ale bolo im údajne odpovedané, že robte si čo chcete. A tak podľa výpovedí si robili čo chceli, zabarikádovali sa a takýmto spôsobom vznikla vzbura. Organizátorov tam bolo viac, potom tam boli militantní vzbúrenci a nakoniec ostatní, ktorí sa k nim popripájali," zhrnul záverom Kuna.