Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pačuta tvrdí, že vyučovanie aj za počítačom nemusí byť statické. Od prvej vlny sa preškolilo mnoho učiteľov na online pohybové aktivity, ktoré nie sú určené len vyslovene učiteľom telesnej výchovy.
Autor TASR
Bratislava 2. apríla (TASR) - Na to, aby sa deti viac hýbali, by sme im mali ísť príkladom. Uviedol to pre TASR vyštudovaný učiteľ telesnej výchovy a jeden zo zakladateľov Outdoor Institute Slavomír Pačuta s tým, že deti treba vedieť aj nadchnúť pre veci.
"Fungujú, samozrejme, odmeny či princíp súťaženia, o ktorom sa v poslednej dobe toľko hovorí, či je ten správny. V kolektívoch však funguje aj v online podobe," uviedol. Podľa jeho názoru by mala škola u žiaka vytvárať chuť byť lepším, ako je on sám a porovnávanie s kolektívom nechať na druhom mieste. "Keď žiak bez pohybového talentu na sebe pracuje a zlepší sa o 100 percent, nevidím dôvod nepovzbudiť ho lepšou známkou, na akú podľa tabuliek má. Vonkajšia motivácia je však ako karamelový cukrík, má skvelú chuť, no postupne sa zmenšuje, až sa úplne stratí," uviedol. Vnútorné presvedčenie je podľa neho nekončiaca sa zásoba energie a cesta, po ktorej by ich mali dospelí ľudia viesť k zdravému životnému štýlu.
Pačuta tvrdí, že vyučovanie aj za počítačom nemusí byť statické. Od prvej vlny sa preškolilo mnoho učiteľov na online pohybové aktivity, ktoré nie sú určené len vyslovene učiteľom telesnej výchovy. "V tomto smere však musíme pochopiť, že ťaháme za jeden povraz a nedostatok pohybu nie je len problémom telocvikárov. Mnohým z nich situácia vôbec nedovoľuje učiť ani online a nehovorím o právnom pohľade na zodpovednosť za žiaka, ktorému by zadali robiť aktivitu," uviedol.
Vyučený telocvikár je zástancom holistického prístupu k vzdelávaniu. "Vďaka tomu ku mne prišli dva výroky: 1. Poznaj sám seba, 2. Ničoho príliš. Treba pochopiť, že človek je celistvá bytosť. Ak ma bolí noha, tak to zákonite ovplyvní celého mňa. Nedá sa to oddeliť. A tak to je aj s duševným či fyzickým zdravím," povedal Pačuta s tým, že sa vzájomne dopĺňajú. Podľa neho je možno táto doba ako stvorená na to, aby sa ľudia konečne viac venovali sebe a prišli na to, čo a kedy im robí dobre. "Ak mám príliš veľa času pred obrazovkou, tak sa do rovnováhy dostanem práve fyzickou aktivitou a naopak. Ak v práci pracujem fyzicky, moja psychohygiena by mala byť postavená na aktivitách zameraných viac na psychickú časť," dodal.
"Fungujú, samozrejme, odmeny či princíp súťaženia, o ktorom sa v poslednej dobe toľko hovorí, či je ten správny. V kolektívoch však funguje aj v online podobe," uviedol. Podľa jeho názoru by mala škola u žiaka vytvárať chuť byť lepším, ako je on sám a porovnávanie s kolektívom nechať na druhom mieste. "Keď žiak bez pohybového talentu na sebe pracuje a zlepší sa o 100 percent, nevidím dôvod nepovzbudiť ho lepšou známkou, na akú podľa tabuliek má. Vonkajšia motivácia je však ako karamelový cukrík, má skvelú chuť, no postupne sa zmenšuje, až sa úplne stratí," uviedol. Vnútorné presvedčenie je podľa neho nekončiaca sa zásoba energie a cesta, po ktorej by ich mali dospelí ľudia viesť k zdravému životnému štýlu.
Pačuta tvrdí, že vyučovanie aj za počítačom nemusí byť statické. Od prvej vlny sa preškolilo mnoho učiteľov na online pohybové aktivity, ktoré nie sú určené len vyslovene učiteľom telesnej výchovy. "V tomto smere však musíme pochopiť, že ťaháme za jeden povraz a nedostatok pohybu nie je len problémom telocvikárov. Mnohým z nich situácia vôbec nedovoľuje učiť ani online a nehovorím o právnom pohľade na zodpovednosť za žiaka, ktorému by zadali robiť aktivitu," uviedol.
Vyučený telocvikár je zástancom holistického prístupu k vzdelávaniu. "Vďaka tomu ku mne prišli dva výroky: 1. Poznaj sám seba, 2. Ničoho príliš. Treba pochopiť, že človek je celistvá bytosť. Ak ma bolí noha, tak to zákonite ovplyvní celého mňa. Nedá sa to oddeliť. A tak to je aj s duševným či fyzickým zdravím," povedal Pačuta s tým, že sa vzájomne dopĺňajú. Podľa neho je možno táto doba ako stvorená na to, aby sa ľudia konečne viac venovali sebe a prišli na to, čo a kedy im robí dobre. "Ak mám príliš veľa času pred obrazovkou, tak sa do rovnováhy dostanem práve fyzickou aktivitou a naopak. Ak v práci pracujem fyzicky, moja psychohygiena by mala byť postavená na aktivitách zameraných viac na psychickú časť," dodal.
