Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Planétka Farout, ktorú objavili v Centre pre malé planétky Smithsonovho astrofyzikálneho observatória, sa momentálne nachádza od Zeme asi 120-krát ďalej než Slnko od Zeme.
Autor TASR
Mys Canaveral 18. decembra (TASR) - Vedci objavili zatiaľ najvzdialenejší objekt Slnečnej sústavy, a túto planétku nazvali Farout (vzdialená).
Planétka Farout, ktorú objavili v Centre pre malé planétky Smithsonovho astrofyzikálneho observatória, sa momentálne nachádza od Zeme asi 120 astronomických jednotiek (AU), teda 120-krát ďalej než Slnko od Zeme.
Vzhľadom na nízku rýchlosť, ktorou sa planétka pohybuje, bude trvať niekoľko rokov, kým sa vyráta jej dráha a zistí sa, či je rovnako zakrivená ako dráhy iných vzdialených planétok.
Zdroje: NASA.gov, iDNES.cz
Planétka Farout, ktorú objavili v Centre pre malé planétky Smithsonovho astrofyzikálneho observatória, sa momentálne nachádza od Zeme asi 120 astronomických jednotiek (AU), teda 120-krát ďalej než Slnko od Zeme.
Vzhľadom na nízku rýchlosť, ktorou sa planétka pohybuje, bude trvať niekoľko rokov, kým sa vyráta jej dráha a zistí sa, či je rovnako zakrivená ako dráhy iných vzdialených planétok.
TASR prináša stručný prehľad planét a planétok Slnečnej sústavy od najbližších po najvzdialenejšie:
Slnečná sústava obsahuje osem planét – podľa vzdialenosti od Slnka sú to Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.
Medzi obežnou dráhou Marsu a Jupitera sa nachádza Pásmo asteroidov, kde sa nachádzajú malé telesá rozmanitej veľkosti. Najväčšie z nich, Ceres, sa dá označiť za trpasličiu planétu. Obieha okolo Slnka vo vzdialenosti 380,5 milióna až 446,8 milióna kilometrov a dosahuje priemer 950 km. Ide o najväčšiu planétku, ktorá sa dá pozorovať ďalekohľadom. Aj preto bol Ceres objavený už 1. januára 1801. V páse asteroidov sa však nachádzajú aj objekty s veľkosťou niekoľko kilometrov či metrov, alebo veľké len ako zrnká prachu.
K ôsmim planétam sa donedávna radilo aj Pluto objavené 18. februára 1930. Štatút planéty mu odňali v roku 2006. Na zasadnutí Medzinárodnej astronomickej únie 24. augusta 2006 v Prahe sa totiž zmenila definícia planét a trpasličích planét. Pluto s priemerom 2370 km sa zaradilo medzi trpasličie planéty (resp. planétky) a pridelili mu číslo 134340.
Obieha po veľmi excentrickej dráhe; jeho vzdialenosť od Slnka kolíše od 4,437 do 7,376 miliardy kilometrov (30–50 astronomických jednotiek - AU, kde astronomická jednotka predstavuje priemernú vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou, teda zhruba 150 miliónov kilometrov). Dráha Pluta sa križuje s obežnou dráhou Neptúna. Napríklad v rokoch 1979-99 bolo Pluto k Slnku bližšie než Neptún.
Planétka Pluto sa tak zaraďuje medzi tzv. transneptunické telesá (objekty), alebo tiež objekty tzv. Kuiperovho pásu. Ide o oblasť Slnečnej sústavy vzdialenú od Slnka 30-50 AU, v ktorej sa nachádzajú menšie planétky, ale aj väčšie s priemerom viac než 1000 kilometrov, a takisto odtiaľto pochádzajú aj niektoré kométy. Dosiaľ je známych vyše 1000 objektov z oblasti Kuiperovho pásu.
Medzi tieto telesá patrí napríklad Cháron, objavený 22. júna 1978 a považovaný tiež za najväčší mesiac planétky Pluto. Voči nej je však na satelit neobvykle veľký. S priemerom 1208 km dosahuje cca polovicu veľkosti Pluta, a preto sa hovorí aj o "dvojplanétke" Pluto a Cháron.
Ďalšími trpasličími planétami Kuiperovho pásu sú 136199 Eris s priemerom 1163 km, planétka objavená 31. marca 2003, a 136108 Haumea, objavená 28. decembra 2004, ktorá je zvláštna podlhovastým tvarom s rozmermi 1000x1960 km. Planétku 136472 Makemake s veľkosťou 1430 km objavili 31. marca 2005.
A napokon medzi najvzdialenejšie pozorované planétky patrí 90377 Sedna, objavená 14. novembra 2003, s odhadovanou veľkosťou 1180-1800 km a s mimoriadne excentrickou dráhou 76 - 936 AU. Vďaka nej vedci neboli jednotní v otázke, či možno Sednu zaradiť medzi spomínané transneptunické telesá.
Ďalším vzdialeným transneptunickým telesom je aj Biden 2012 VP113, objavený 5. novembra 2012, obiehajúci okolo Slnka vo vzdialenosti 80 – 434 AU a s odhadovanou veľkosťou 450 km.
Len nedávno, 2. októbra 2018 objavili astronómovia planétku Goblin 2015 TG387 s priemerom 300 km. Obieha okolo Slnka po abnormálne predĺženej elipse. Najbližšie k Slnku je vzdialená 65 AU, no najďalej od Slnka je vo vzdialenosti 2300 AU a jeden obeh okolo našej stálice jej tak trvá 40.000 rokov.
Za okraj Slnečnej sústavy, resp. heliosféry, sa považuje heliopauza, miesto, kde sa tlak slnečného vetra vyrovnáva s tlakom okolitých hviezd. Na jednej strane Slnečnej sústavy leží táto hranica vo vzdialenosti 90-100 AU od Slnka, na druhej strane je pretiahnutá oveľa ďalej. Práve na hranici medzi Slnečnou sústavou a otvoreným vesmírom sa nachádzajú sondy Voyager. Sonda Voyager 1 sa aktuálne nachádza vo vzdialenosti 144 AU od Slnka, sonda Voyager 2 vo vzdialenosti cca 120 AU.
Na okraji Slnečnej sústavy (podľa odhadov 2000 - 200.000 AU) sa nachádza tzv. Oortov oblak, pozostávajúci z cca 1 bilióna drobných častíc. Odtiaľto pochádza väčšina jadier komét. Do oblaku však zasahujú aj extrémne zakrivené dráhy niektorých spomínaných planétok – Sedna či Goblin.
Niektorí vedci sa domnievajú, že existuje aj tzv. deviata planéta Slnečnej sústavy, asi desaťkrát ťažšia než Zem a s excentrickou obežnou dráhou okolo Slnka od 280 do 1000 Astronomických jednotiek. Dôkazy o existencii tejto planéty sú však len nepriame a niektorí vedci, medzi nimi aj český astronóm Jiří Grygar, o jej existencií pochybujú.
Slnečná sústava obsahuje osem planét – podľa vzdialenosti od Slnka sú to Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.
Medzi obežnou dráhou Marsu a Jupitera sa nachádza Pásmo asteroidov, kde sa nachádzajú malé telesá rozmanitej veľkosti. Najväčšie z nich, Ceres, sa dá označiť za trpasličiu planétu. Obieha okolo Slnka vo vzdialenosti 380,5 milióna až 446,8 milióna kilometrov a dosahuje priemer 950 km. Ide o najväčšiu planétku, ktorá sa dá pozorovať ďalekohľadom. Aj preto bol Ceres objavený už 1. januára 1801. V páse asteroidov sa však nachádzajú aj objekty s veľkosťou niekoľko kilometrov či metrov, alebo veľké len ako zrnká prachu.
K ôsmim planétam sa donedávna radilo aj Pluto objavené 18. februára 1930. Štatút planéty mu odňali v roku 2006. Na zasadnutí Medzinárodnej astronomickej únie 24. augusta 2006 v Prahe sa totiž zmenila definícia planét a trpasličích planét. Pluto s priemerom 2370 km sa zaradilo medzi trpasličie planéty (resp. planétky) a pridelili mu číslo 134340.
Obieha po veľmi excentrickej dráhe; jeho vzdialenosť od Slnka kolíše od 4,437 do 7,376 miliardy kilometrov (30–50 astronomických jednotiek - AU, kde astronomická jednotka predstavuje priemernú vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou, teda zhruba 150 miliónov kilometrov). Dráha Pluta sa križuje s obežnou dráhou Neptúna. Napríklad v rokoch 1979-99 bolo Pluto k Slnku bližšie než Neptún.
Planétka Pluto sa tak zaraďuje medzi tzv. transneptunické telesá (objekty), alebo tiež objekty tzv. Kuiperovho pásu. Ide o oblasť Slnečnej sústavy vzdialenú od Slnka 30-50 AU, v ktorej sa nachádzajú menšie planétky, ale aj väčšie s priemerom viac než 1000 kilometrov, a takisto odtiaľto pochádzajú aj niektoré kométy. Dosiaľ je známych vyše 1000 objektov z oblasti Kuiperovho pásu.
Medzi tieto telesá patrí napríklad Cháron, objavený 22. júna 1978 a považovaný tiež za najväčší mesiac planétky Pluto. Voči nej je však na satelit neobvykle veľký. S priemerom 1208 km dosahuje cca polovicu veľkosti Pluta, a preto sa hovorí aj o "dvojplanétke" Pluto a Cháron.
Ďalšími trpasličími planétami Kuiperovho pásu sú 136199 Eris s priemerom 1163 km, planétka objavená 31. marca 2003, a 136108 Haumea, objavená 28. decembra 2004, ktorá je zvláštna podlhovastým tvarom s rozmermi 1000x1960 km. Planétku 136472 Makemake s veľkosťou 1430 km objavili 31. marca 2005.
A napokon medzi najvzdialenejšie pozorované planétky patrí 90377 Sedna, objavená 14. novembra 2003, s odhadovanou veľkosťou 1180-1800 km a s mimoriadne excentrickou dráhou 76 - 936 AU. Vďaka nej vedci neboli jednotní v otázke, či možno Sednu zaradiť medzi spomínané transneptunické telesá.
Ďalším vzdialeným transneptunickým telesom je aj Biden 2012 VP113, objavený 5. novembra 2012, obiehajúci okolo Slnka vo vzdialenosti 80 – 434 AU a s odhadovanou veľkosťou 450 km.
Len nedávno, 2. októbra 2018 objavili astronómovia planétku Goblin 2015 TG387 s priemerom 300 km. Obieha okolo Slnka po abnormálne predĺženej elipse. Najbližšie k Slnku je vzdialená 65 AU, no najďalej od Slnka je vo vzdialenosti 2300 AU a jeden obeh okolo našej stálice jej tak trvá 40.000 rokov.
Za okraj Slnečnej sústavy, resp. heliosféry, sa považuje heliopauza, miesto, kde sa tlak slnečného vetra vyrovnáva s tlakom okolitých hviezd. Na jednej strane Slnečnej sústavy leží táto hranica vo vzdialenosti 90-100 AU od Slnka, na druhej strane je pretiahnutá oveľa ďalej. Práve na hranici medzi Slnečnou sústavou a otvoreným vesmírom sa nachádzajú sondy Voyager. Sonda Voyager 1 sa aktuálne nachádza vo vzdialenosti 144 AU od Slnka, sonda Voyager 2 vo vzdialenosti cca 120 AU.
Na okraji Slnečnej sústavy (podľa odhadov 2000 - 200.000 AU) sa nachádza tzv. Oortov oblak, pozostávajúci z cca 1 bilióna drobných častíc. Odtiaľto pochádza väčšina jadier komét. Do oblaku však zasahujú aj extrémne zakrivené dráhy niektorých spomínaných planétok – Sedna či Goblin.
Niektorí vedci sa domnievajú, že existuje aj tzv. deviata planéta Slnečnej sústavy, asi desaťkrát ťažšia než Zem a s excentrickou obežnou dráhou okolo Slnka od 280 do 1000 Astronomických jednotiek. Dôkazy o existencii tejto planéty sú však len nepriame a niektorí vedci, medzi nimi aj český astronóm Jiří Grygar, o jej existencií pochybujú.
Zdroje: NASA.gov, iDNES.cz
