Lisková/Bratislava 8. augusta (TASR) - Ústredná postava slovenskej politiky počas prvej Československej republiky, predseda Dočasnej slovenskej vlády v novembri 1918 a prvý splnomocnený minister pre správu Slovenska, lekár, verejný činiteľ, pedagóg, publicista, spisovateľ, národovec i prívrženec Tomáša Garriquea Masaryka Vavro Šrobár sa narodil pred 145 rokmi 9. augusta 1867 v Liskovej okres Ružomberok v pokrokovej katolíckej richtárskej rodine.

Obviňovaný z panslavizmu
Jeho stredoškolské gymnaziálne roky v Banskej Bystrici a Levoči boli poznačené prenasledovaním zo strany maďarských úradov, ktoré ho obviňovali z panslavizmu a stredoškolské štúdium ukončil na gymnáziu v českom Přerove. V Prahe vyštudoval v roku 1898 Lekársku fakultu Karlovej univerzity. Zoznámil sa tam v spolku Detvan s viacerými slovenskými študentmi a po ďalšom ročnom dopĺňaní si odborných vedomostí v českej metropole, nastúpil ako praktický lekár do Ružomberka. V roku 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave a v roku 1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora.

"Boj o nový život"
Po roku 1898 spolu s Pavlom Blahom vydávali časopis Hlas, v ktorom formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie - hlasistov. Predložili program ako pozdvihnúť slovenský ľud z poroby a biedy, ktorý Šrobár presadzoval. Jeho články a štúdie z tohto obdobia vyšli knižne v roku 1920 pod názvom Boj o nový život. V roku 1906 kandidoval do uhorského snemu.

Foto: TASR/Ladislav Roller

Väznený v Cegléde
Na oslavách 1. mája v Liptovskom Mikuláši v roku 1918 v hlavnom prejave žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, volebné právo, 8 hodinový pracovný čas. Zhromaždenie prvý krát verejne vyjadrilo vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Za to Šrobára v auguste 1918 zatkli a do polovice októbra toho roka väznili v maďarskom meste Cegléde. Napriek tomu jeho politická aktivita kulminovala v posledných mesiacoch vojny, zasadzoval sa na medzinárodnej úrovni za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho útvaru. V októbri 1918 sa stal členom predsedníctva Národného výboru československého a koncom tohto mesiaca, okrem iných, aj on podpísal manifest Národného výboru Lide československý, ktorý obom národom oznamoval, že po vzniku nového československého štátu majú svoju vládu, svoju samostatnosť a nezávislosť, svoju Československú republiku. Z poverenia Národného výboru československého sa stal predsedom Dočasnej vlády pre Slovensko, ktorá však trvala len od 4. do 14. novembra 1918.

Minister zdravotníctva i školstva
Obhajca českých a slovenských záujmov Vavro Šrobár bol potom v rokoch 1918-1920 ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorého úlohou bolo zabezpečiť politické a administratívne právne začlenenie Slovenska do novej republiky. V tejto funkcii v januári 1919 rozpustil Slovenskú národnú radu (SNR). Súčasne bol aj ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, v rokoch 1921-1922 ministrom školstva a národnej osvety, v rokoch 1922-1937 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1918-1925 a 1945-1950 bol poslancom Národného zhromaždenia. Politicky sa angažoval v Agrárnej strane, Demokratickej strane a v roku 1946 založil novú slovenskú politickú stranu s názvom Strana slobody.

Bol predsedom povstaleckej SNR
Počas 2. svetovej vojny organizoval Vavro Šrobár protifašistický odboj, počas Slovenského národného povstania (SNP) bol jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR) spolu s Karolom Šmidkem. V rokoch 1945-1946 pôsobil ako minister financií a od roku 1948 bol ministrom pre zjednotenie zákonov v komunistickej vláde Klementa Gottwalda.

Vavro Šrobár zomrel 6. decembra 1950 v českom Olomouci, pochovaný je v Bratislave. Bol držiteľom mnohých vyznamenaní, okrem iných mu v roku 1945 udelili Rad SNP, v roku 1969 vyznamenanie Rad republiky in memoriam.