Trenčín/Bratislava 22. marca (TASR) - Polyhistor, polytechnik, učiteľ, kartograf, zememerač, vojenský odborník a znalec baníctva Samuel Mikovíni zomrel pred 265 rokmi 23. marca 1750 na ceste z Trenčína do Banskej Štiavnice. Bol jednou z najvýznamnejších osobností Európy 18. storočia.

O narodení Mikovíniho vieme veľmi málo, predpokladá sa, že sa narodil približne medzi rokmi 1686 až 1700 v rodine evanjelického kňaza v Cinobani v Uhorsku. Odborné vzdelanie nadobudol v dnešnom Nemecku. Vyučil sa najskôr za rytca v Norimbergu. V rokoch 1721-1722 študoval matematické vedy na univerzite v Altdorfe, kartografické a zememeračské vzdelanie získal v Jene, kde roku 1723 dostal ako prvý Slovák titul inžiniera. Už v tomto období sa začal venovať grafickej umeleckej tvorbe - v Norimbergu mu vyšiel ilustrovaný sprievodca mestom.

Počas 10-ročného pôsobenia vo funkcii inžiniera Bratislavskej župy (1723-1733) Samuel Mikovíni viedol regulačné práce na Žitnom ostrove a v povodí Váhu a melioračné práce v oblasti Malých Karpát a Podunajskej nížiny. Zaoberal sa tiež astronómiou v observatóriu, ktoré si zariadil vo vlastnom dome na dnešnej Laurinskej ulici v Bratislave.

Jeho spolupráca s polyhistorom a encyklopedistom Matejom Belom sa začala vypracovaním máp a obrazových príloh do Belovho rozsiahleho diela o Uhorsku Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska, 1723) a vyvrcholila spracovaním mapových podkladov pre sériu monografií o uhorských stoliciach Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku, 1735), nad ktorou držal ochrannú ruku sám cisár Karol VI. Po smrti cisára vyšiel ešte štvrtý zväzok z plánovaných siedmich v roku 1742. V týchto štyroch zväzkoch je opísaných asi 70 percent územia dnešného Slovenska a celkovo 10 zo 48 uhorských stolíc.

Z rozhodnutia cisára sa Mikovíni 22. júna 1735 stal riaditeľom banskej školy v Banskej Štiavnici (prvej banskej školy v Uhorsku, ktorú sám založil). Z poverenia Dvorskej komory vymeriaval a zakresľoval územia Uhorského kráľovstva, zúčastňoval sa na rozhodovaní o razení banských diel, stavbe banských strojov, skladov, pecí, hút, vodných diel (v roku 1744 bolo podľa Mikovíniho plánov vybudované Hodrušské dolné jazero a jazero Rozgrund), ciest, mostov a zariadení na splavovanie dreva. Podľa jeho architektonického návrhu postavili v roku 1744 banskoštiavnickú Kalváriu - najimpozantnejšiu barokovú kalváriu v strednej Európe) a kupolu nad panským kúpeľom v Sklených Tepliciach. Roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne.

Vypracoval si vlastnú kartografickú metódu, zdokonalil meračské metódy. Venoval sa opevňovacím prácam na sliezskych hraniciach (1744). Zaoberal sa aj teoretickou matematikou (pozoruhodné sú jeho matematické úvahy na tému kvadratúry kruhu) a archeológiou.

Samuel Mikovíni zomrel 23. marca 1750 cestou z Trenčína do Banskej Štiavnice. Podľahol prechladnutiu, ktoré ho postihlo na vymeriavacích prácach pri Váhu. Pre rozsah a genialitu diela, ktoré Mikovíni vytvoril, ho dodnes v Banskej Štiavnici nazývajú slovenský Leonardo da Vinci.

Priblížiť Samuela Mikovíniho môže publikácia Anna Regina (2006) od spisovateľky Rút Lichnerovej. O Samuelovi Mikovínim sa píše aj v knihe Vzdelaní príbuzní (2013) autora Vladimíra Leksu-Pichaniča, jej obsahom sú príbehy našich vedcov, ktorí pre ľudstvo počas niekoľkých storočí všeličo vyskúmali, objavili a vynašli.

Od roku 2013 udeľuje minister školstva v Slovenskej republike Cenu Samuela Mikovíniho za mimoriadny prínos v oblasti vedy a techniky. Udeľuje sa v troch kategóriách - Veľká medaila Samuela Mikovíniho za celoživotné dielo v oblasti vedy a techniky  - Malá medaila Samuela Mikovíniho za prínosy v oblasti vedy a techniky v zahraničí - Pamätný list ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR udeľovaný mladým pracovníkom výskumu a vývoja do 35 rokov.