Bratislava 5. apríla (Teraz.sk) - Výrazné zjasnenie nebeského objektu pozorované na Zemi v roku 1670 nebol výbuch hviezdy, ale zrážka dvoch hviezd.

Nové údaje o tomto jave získalo viacero ďalekohľadov. Ukázali, že nešlo o novu, termonukleárny výbuch na zložke dvojhviezdy, ako sa myslelo od identifikácie pozostatkov pred vyše 30 rokmi. Bolo to čosi ešte oveľa vzácnejšie: Zvlášť búrlivá hviezdna kolízia.

Taký je záver medzinárodnej šestice astronómov na čele s Tomaszom Kamińskim z European Southern Observatory v Santiagu (Čile) a Max-Planck-Institut für Radioastronomie v Bonne (Nemecko). Popri spomenutých krajinách pôsobia v Poľsku a USA. Výsledky uverejnili predbežne v prestížnom týždenníku Nature.

Očami velikánov

Jav z roku 1670 sa dal na oblohe ľahko sledovať voľným okom. Opísali ho viacerí veľkí astronómovia 17. storočia. Najviac nemecko-poľský Johannes Hevelius (1611-1685), slávny kartograf Mesiaca, a taliansko-francúzsky Giovanni Domenico Cassini (1625-1712), objaviteľ Veľkej červenej škvrny na Jupiteri a Saturnových mesiacov i delenia jeho prstencov.

Foto: Royal Society

Hevelius hovoril o jave ako o nova sub capite Cygni, to znamená, nová hviezda pod hlavou súhvezdia Labute. Keď sa začiatkom 80. rokov minulého storočia podarilo objaviť na mieste výbuchu hmlovinu, považovala sa za najstaršiu zaznamenanú novu a najslabšie svietiace pozostatky takého výbuchu. Lenže: „Čím viac sa tento objekt skúmal, tým menej vyzeral ako bežná nova, ba ako hocaký druh hviezdneho výbuchu,“ povedal Tomasz Kamiński.

Jav sa premietal na oblohe do súhvezdia Líštičky (Vulpecula, skrátene Vul), blízko hranice so súhvezdím Labute (Cygnus). Preto ho označili ako Nova Vul 1670. Dva roky menil jasnosť, potom zmizol. Objavil sa však ešte dvakrát, kým definitívne unikol z dohľadu.

Také správanie nevyhovuje dnešnému vysvetleniu nov ako termonukleárnych výbuchov na povrchu veľmi hustej zložky dvojhviezdy. Nova Vul 1670 preto zostávala záhadou.

Dlhovlnný pohľad

„Príslušné miesto oblohy sme preskúmali v oblastiach submilimetrových a rádiových vlnových dĺžok. Ukázalo sa, že zvyšky sú ponorené v chladnom plyne, ktorý obsahuje mnoho molekúl a má veľmi nezvyčajné chemické zloženie,“ povedal Tomasz Kamiński.

Popri spomenutej apartúre APEX s kolegami použil aparatúru SMA a rádioteleskop v Effelsbergu pri Bonne.

Foto: ESO, IAU, and Sky & Telescope

APEX (Atacama Pathfinder Experiment) sa nachádza na pozorovacej stanici European Southern Observatory (ESO, Európske južné observatórium) Llano de Chajnantor v púšti severočílskeho regiónu Antofagasta. Anténu s priemerom 12 metrov tvorí 264 hliníkových panelov. Sústavu SMA (Submillimeter Array) tvorí osem antén s priemerom šesť metrov na havajskom observatóriu Mauna Kea. Rádioteleskop v Effelsbergu má plne pohyblivú anténu s priemerom 100 metrov a patrí k najväčším na svete.

Skombinované údaje zo všetkých prístrojov vedcom umožnili určiť chemické zloženie hmloviny na mieste Novy Vul 1670. Navyše zmerali pomery rôznych izotopov viacerých prvkov. Získali tým vierohodný základ pre stanovenie pôvodu predmetného materiálu.

Čo to bolo?

Ukázalo sa, že hoci hmlovina skutočne veľmi slabo svieti, keďže má nízku teplotu, jej hmotnosť je priveľká na to, aby ju vytvoril materiál vyvrhnutý z povrchu hustej hviezdy pri výbuchu novy. Tomuto výbuchu nezodpovedajú ani namerané pomery izotopov.

Foto: ESO/T. Kamiński

Keď to teda nebola nova, čo sa tam vlastne stalo? Tomasz Kamiński s kolegami navrhol ešte exotickejšie vysvetlenie: zrážku dvoch hviezd. Prejavilo sa to väčším žiarivým výkonom ako pri nove, ale menším ako pri supernove. (Supernova je tiež termonukleárny výbuch ako nova, avšak nie na povrchu, ale v jadre hviezdy, ktorú buď úplne roztrhá, alebo z nej zostane iba superhustá neutrónová hviezda respektíve – pri hmotnejších hviezdach – čierna diera.)

Astronómovia takú udalosť nazývajú červený tranzient (prechodný jav). Je mimoriadne vzácna. Splývajúce hviezdy pri nej vyvrhnú materiál zo svojho vnútra do okolia. Zostane iba slabo svietiaci zvyšok ponorený v chladnom obale, obsahujúcom veľa molekúl rôznych plynov a častice prachu. To všetko sa takmer úplne zhoduje s opisom Novy Vul 1670.

„Tento druh objavu človeka poteší najviac, niečo úplne neočakávané,“ uzavrel člen skupiny Karl Menten z Max-Planck-Institut für Radioastronomie v Bonne.

Zdroje: Nature advance z 23.5. 2015; Komuniké European Southern Observatory z 23.3. 2015