Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Sordi nakrútil takmer 200 filmov a ako povedal, obetoval im veľmi veľa súkromia - napríklad sa nikdy neoženil.
Autor TASR
Rím/Bratislava 15. júna (TASR) - Na pohrebe talianskeho herca a režiséra Alberta Sordiho sa v Ríme zhromaždilo vyše milióna ľudí. Talianske hlavné mesto zažilo len jeden pohreb, na ktorom bolo smútiacich ešte viac – keď o dva roky neskôr zomrel pápež Ján Pavol II. Aj to svedčí o obrovskej popularite umelca, ktorý svojim herectvom dokázal vystihnúť tvár talianskeho človeka i talianskej spoločnosti.
"Filmovanie sa stalo zmyslom môjho života. Robím to pre potešenie ľudí, nie preto, aby som dokazoval svoje schopnosti," uviedol Sordi v roku 1996, keď bol čestným hosťom festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Zúčastnil sa tu na premietaní filmu Posledný Nestorov beh, na ktorom sa podieľal ako scenárista, režisér a ako hlavný predstaviteľ. Na Moste slávy mu osadili tabuľku s jeho menom.
Sordi nakrútil takmer 200 filmov a ako povedal, obetoval im veľmi veľa súkromia - napríklad sa nikdy neoženil. V pondelok 15. júna uplynie od narodenia Alberta Sordiho sto rokov.
Alberto Sordi sa narodil 15. júna 1920 v Ríme. Herectvo študoval na milánskej Akadémii dramatického umenia, ale neveľmi úspešne – veľkou prekážkou bol jeho výrazný rímsky prízvuk, ktorý sa však neskôr stal, paradoxne, jeho prednosťou. Vrátil sa do Ríma a jeho herecké začiatky sa spájajú s dabingom. Vo veku 19 rokov napríklad daboval amerického komika Olivera Hardyho.
Hoci stál pred kamerou už v roku 1937 v historickom filme Pád Kartága, väčšiu úlohu získal v roku 1942 vo vojnovom príbehu Traja piloti (I Tre Aquillotti). Vo filme Biely šejk (1952) spolupracoval Sordi s legendárnym Federicom Fellinim, ktorý ho hneď v nasledujúcom roku obsadil aj do svojej snímky Darmošľapi. Sordiho tiež preslávil film Američan v Ríme (1954), postavu kňaza stvárnil vo filmovej podobe Hemingwayovho románu Zbohom zbraniam (1957).
V roku 1959 mu priniesla popularitu komédia Maria Monicelliho Veľká vojna, ktorá získala na Filmovom festivale v Benátkach cenu Zlatého leva a osobitné uznanie si vyslúžil aj samotný Sordi. Nasledovala séria úspešných filmov – vojnová snímka Všetci domov! (1960), komédia Kriminálnici (1960), či detektívka V službách mafie (1962). Vittorio de Sica zveril Sordimu hlavnú rolu v dráme Boom (1963), V roku 1968 si Sordi zahral v snímke Africké dobrodružstvá Ettore Scolu či v známom poviedkovom filme On a Ona (1968).
Aj slovenskí diváci si spomenú na drámu Zatkutý na hraniciach (1971). Obchodníka so zbraňami stvárnil Alberto Sordi vo filme Kým sa bojuje, je tu nádej (1974). K vrcholom jeho hereckej dráhy patria filmy Cesta Rím-Neapol neprejazdná a Viem, že vieš, že viem (1982), kde hral Sordi po boku populárnej Moniky Vittiovej a snímku aj režíroval. Dokopy sa ako režisér podpísal pod sedemnásť filmov.
Alberto Sordi zomrel na infarkt 25. februára 2003 v Ríme. Počas svojej kariéry bol deväť razy nominovaný na Striebornú stuhu a päťkrát toto ocenenie talianskych filmových novinárov aj získal. Na americký zlatý glóbus bol nominovaný trikrát a získal ho v roku 1964 za film Il Diavolo. K tomu treba prirátať cenu Donatellovho Davida, ktorú dostal Sordi 11-krát, Zvláštnu cenu poroty na MFF v Moskve za celoživotné dielo (1983) a Zvláštneho Zlatého leva na MFF v Benátkach v roku 1995. Bol hosťom mnohých filmových festivalov a podujatí, napísal tiež knihu Dejiny jedného Taliana.
Zdroj: csfd.cz
"Filmovanie sa stalo zmyslom môjho života. Robím to pre potešenie ľudí, nie preto, aby som dokazoval svoje schopnosti," uviedol Sordi v roku 1996, keď bol čestným hosťom festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Zúčastnil sa tu na premietaní filmu Posledný Nestorov beh, na ktorom sa podieľal ako scenárista, režisér a ako hlavný predstaviteľ. Na Moste slávy mu osadili tabuľku s jeho menom.
Sordi nakrútil takmer 200 filmov a ako povedal, obetoval im veľmi veľa súkromia - napríklad sa nikdy neoženil. V pondelok 15. júna uplynie od narodenia Alberta Sordiho sto rokov.
Alberto Sordi sa narodil 15. júna 1920 v Ríme. Herectvo študoval na milánskej Akadémii dramatického umenia, ale neveľmi úspešne – veľkou prekážkou bol jeho výrazný rímsky prízvuk, ktorý sa však neskôr stal, paradoxne, jeho prednosťou. Vrátil sa do Ríma a jeho herecké začiatky sa spájajú s dabingom. Vo veku 19 rokov napríklad daboval amerického komika Olivera Hardyho.
Hoci stál pred kamerou už v roku 1937 v historickom filme Pád Kartága, väčšiu úlohu získal v roku 1942 vo vojnovom príbehu Traja piloti (I Tre Aquillotti). Vo filme Biely šejk (1952) spolupracoval Sordi s legendárnym Federicom Fellinim, ktorý ho hneď v nasledujúcom roku obsadil aj do svojej snímky Darmošľapi. Sordiho tiež preslávil film Američan v Ríme (1954), postavu kňaza stvárnil vo filmovej podobe Hemingwayovho románu Zbohom zbraniam (1957).
V roku 1959 mu priniesla popularitu komédia Maria Monicelliho Veľká vojna, ktorá získala na Filmovom festivale v Benátkach cenu Zlatého leva a osobitné uznanie si vyslúžil aj samotný Sordi. Nasledovala séria úspešných filmov – vojnová snímka Všetci domov! (1960), komédia Kriminálnici (1960), či detektívka V službách mafie (1962). Vittorio de Sica zveril Sordimu hlavnú rolu v dráme Boom (1963), V roku 1968 si Sordi zahral v snímke Africké dobrodružstvá Ettore Scolu či v známom poviedkovom filme On a Ona (1968).
Aj slovenskí diváci si spomenú na drámu Zatkutý na hraniciach (1971). Obchodníka so zbraňami stvárnil Alberto Sordi vo filme Kým sa bojuje, je tu nádej (1974). K vrcholom jeho hereckej dráhy patria filmy Cesta Rím-Neapol neprejazdná a Viem, že vieš, že viem (1982), kde hral Sordi po boku populárnej Moniky Vittiovej a snímku aj režíroval. Dokopy sa ako režisér podpísal pod sedemnásť filmov.
Alberto Sordi zomrel na infarkt 25. februára 2003 v Ríme. Počas svojej kariéry bol deväť razy nominovaný na Striebornú stuhu a päťkrát toto ocenenie talianskych filmových novinárov aj získal. Na americký zlatý glóbus bol nominovaný trikrát a získal ho v roku 1964 za film Il Diavolo. K tomu treba prirátať cenu Donatellovho Davida, ktorú dostal Sordi 11-krát, Zvláštnu cenu poroty na MFF v Moskve za celoživotné dielo (1983) a Zvláštneho Zlatého leva na MFF v Benátkach v roku 1995. Bol hosťom mnohých filmových festivalov a podujatí, napísal tiež knihu Dejiny jedného Taliana.
Zdroj: csfd.cz
