Kutaisi/Bratislava 31. januára (TASR) - Na medzinárodnej scéne sa gruzínsky režisér Tengiz Abuladze výrazne presadil filmom Pokánie, poslednou snímkou voľne koncipovanej filmovej trilógie, ktorú tvoria aj filmy Prosba a Strom prianí.

Od narodenia režiséra a scenáristu Tengiza Abuladzeho, ktorého filmy patria medzi zásadné diela gruzínskej kinematografie, uplynie v stredu 31. januára 100 rokov.

Tengiz Abuladze sa narodil 31. januára 1924 v gruzínskom meste Kutaisi, v období, keď bolo Gruzínsko súčasťou dnes už bývalého Sovietskeho zväzu. V roku 1946 ukončil štúdium na Rustaveliho divadelnom inštitúte v Tbilisi a v roku 1953 réžiu na moskovskom Všezväzovom štátnom filmovom ústave (VGIK) v triede režiséra, scenáristu a teoretika Sergeja Jutkeviča.

Počas štúdia so spolužiakom Revazom Čcheidzeom, neskorším tiež slávnym gruzínskym filmovým režisérom, nakrútili diplomovú prácu o gruzínskom hudobníkovi s názvom Dmitrij Arakšvili a niekoľko krátkometrážnych filmov pre deti. Ich najznámejším spoločným dielom je poetický hraný film Somárik (1955), ktorý získal na medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Cannes v roku 1956 prvú cenu v kategórii krátkych filmov.

Medzinárodné uznanie dosiahol Abuladze aj svojím prvým samostatným filmom Cudzie deti z roku 1959, ktorý ocenili na festivaloch v Helsinkách, Londýne či v talianskom Porret-Terme. Zaujal aj druhým filmom Babička a ja (1963) odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny na gruzínskom vidieku a tiež po vojne, kedy sa dej presunie do Tbilisi. V roku 1972 nakrútil aj snímku Náhrdelník pre moju milú.

Slávnu voľne koncipovanú filmovú trilógiu, na ktorej sa podieľal aj ako scenárista, odštartoval snímkou Prosba z roku 1967 inšpirovanou básnickou tvorbou gruzínskeho básnika Važu Pšavela.

Originálnou Abuladzeho filmovou poetikou sa vyznačuje aj druhý film trilógie Strom prianí (1972), ktorý sa odohráva v jednej z gruzínskych dedín, kam príde mladá Marita, ktorej krása výrazne rozvíri život obyvateľov dediny.

Najznámejším a najúspešnejším filmom trilógie je snímka Pokánie (1987), v ktorej sa najvýraznejšie prejavil Abuladzeho režisérky naturel. Vo filme spojil fantastické s reálnym, fikciu s historickými faktami, pričom na filmové plátno preniesol všetky "choroby" totalitných režimov. Snímka je však alegóriu hlavne na stalinizmus a jeho kruté dedičstvo.

V osobe démonického antihrdinu a starostu Varlama ožívajú predstavitelia rozličných totalitných režimov - nosí cviker ako Berija, fúzy ako Hitler, vzdialene pripomína Mussoliniho a používa argumenty ako Stalin. Protikladom je postava maliara, zosobňujúca mravné hodnotové presvedčenie a tvorivú silu.

Za film Pokánie ocenili Abuladzeho v roku 1987 na MFF v Cannes Zvláštnou cenou poroty, Cenou Fipresci či Cenou ekumenickej poroty. Cenu nórskej kritiky a Cenu Andreas si v tom istom roku odniesol aj z Medzinárodného filmového festivalu konanom v nórskom Haugesunde.

Originálny gruzínsky filmový tvorca Tengiz Abuladze zomrel po ťažkej chorobe 6. marca 1994 v Tbilisi.