Vo filme a v televíznych seriáloch vytvorila okolo 70 postáv, ktoré – hoci išlo o prevažne menšie roly– vyznačovali sa Vronskej presvedčivým a originálnym hereckým rukopisom.
Autor TASR
Bratislava 13. decembra (TASR) - Herečka Oľga Vronská bola členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND) a bratislavskej Novej scény. Diváci si ju však pamätajú z množstva filmov a televíznych inscenácii. V nedeľu 13. decembra uplynulo od jej narodenia 100 rokov.
Oľga Vronská, vlastným menom Oľga Wagnerová, sa narodila 13. decembra 1920 v Levoči. V roku 1941 absolvovala štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a potom nastúpila do Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Vytvárala tu postavy mladých hrdiniek, ktoré v jej stvárnení prerástli rámec naiviek a nadobudli kontúry zložitejších plastických charakterov.
Keď v roku 1946 vzniklo v Bratislave nové divadlo s názvom Nová scéna, ktorého úlohou bolo rozšíriť žánrovú i štýlovú pestrosť a rozvinúť rôznorodé formy divadelného prejavu pre širšie ľudové vrstvy, odišli do neho aj niektorí členovia SND. Jednou z týchto herečiek bola aj Oľga Vronská. Na scéne tohto divadla pôsobila až do odchodu do dôchodku v roku 1981. Na Novej scéne sa jej herectvo, inklinujúce k tónom trpkej tragiky uplatňovalo rovnako v činohre ako aj v hudobných komédiách.
Vo filme a v televíznych seriáloch vytvorila okolo 70 postáv, ktoré – hoci išlo o prevažne menšie roly– vyznačovali sa Vronskej presvedčivým a originálnym hereckým rukopisom.
Oľga Vronská debutovala v roku 1949 epizódnou úlohou v titule Katka slovenského režiséra Jána Kadára – ktorý v dvojici s Elmarom Klosom vytvoril zásadné diela československej kinematografie vrátane oscarovej snímky Obchod na korze. Po epizódnej úlohe v snímke Paľa Bielika Lazy sa pohli (1952) hrala Vronská v na svoju dobu odvážnej a nadčasovej filmovej satire Čert nespí, ktorú nakrútili František Žáček a Peter Solan v roku 1956.
Nasledovali divácky obľúbená tipovacia veselohra Šťastie príde v nedeľu (Ján Lacko, 1958), v tom istom roku tiež film Statočný zlodej podľa známeho príbehu o Jožkovi Púčikovi od Ivana Stodolu a Ivana Bukovčana. O rok neskôr si Vronská zahrala domovníčku v prvej pôvodnej slovenskej detektívke Muž, ktorý sa nevrátil (Peter Solan, 1959).
Vronská sa objavila aj vo futbalovej komédii Skalní v ofsajde (Ján Lacko, 1960). Zahrala si v poviedkovom filme Petra Solana Tvár v okne (1964), ktorý predznamenal nástup novej vlny v slovenskej kinematografii. Andrej Lettrich obsadil Vronskú do svojich detektívnych príbehov Smrť prichádza v daždi (1965) a Volanie démonov (1967). Hereckú príležitosť jej ponúkol aj Juraj Jakubisko vo filme Zbehovia a pútnici (1968).
V roku 1973 ju režisér Jozef Zachar obsadil do snímky Očovské pastorále, zahrala si tiež v divácky obľúbenom filme Martina Ťapáka Sváko Ragan, či v menej známom filme Cnostný Metod z obdobia Slovenského štátu, ktorý nakrútil Ján Lacko v roku 1979. Svojrázne herectvo Oľgy Vronskej mohli diváci vidieť aj v obľúbenom filme Pásla kone na betóne režiséra Štefana Uhera (1982). Do jej filmografie patrí tiež Anička Jurkovičová, ktorú Ján Lacko nakrútil v roku 1983, či Tichá radosť Dušana Hanáka (1985).
Poslednými filmami, v ktorých sa Oľga Vronská objavila, sú Všetko čo mám rád a Orbis Pictus Martina Šulíka (1992, 1997), Rivers of Babylon (Vladimír Balco, 1998) a televízny film Martina Šulíka Zabíjačka (1998). Herečka sa objavila aj v seriáloch Moje kone vrané (1980) alebo Život bez konca (1982). Oľga Vronská zomrela 3. mája 2002 v Bratislave.
Zdroj: csfd.cz, tv-archiv.sk
Oľga Vronská, vlastným menom Oľga Wagnerová, sa narodila 13. decembra 1920 v Levoči. V roku 1941 absolvovala štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a potom nastúpila do Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Vytvárala tu postavy mladých hrdiniek, ktoré v jej stvárnení prerástli rámec naiviek a nadobudli kontúry zložitejších plastických charakterov.
Keď v roku 1946 vzniklo v Bratislave nové divadlo s názvom Nová scéna, ktorého úlohou bolo rozšíriť žánrovú i štýlovú pestrosť a rozvinúť rôznorodé formy divadelného prejavu pre širšie ľudové vrstvy, odišli do neho aj niektorí členovia SND. Jednou z týchto herečiek bola aj Oľga Vronská. Na scéne tohto divadla pôsobila až do odchodu do dôchodku v roku 1981. Na Novej scéne sa jej herectvo, inklinujúce k tónom trpkej tragiky uplatňovalo rovnako v činohre ako aj v hudobných komédiách.
Vo filme a v televíznych seriáloch vytvorila okolo 70 postáv, ktoré – hoci išlo o prevažne menšie roly– vyznačovali sa Vronskej presvedčivým a originálnym hereckým rukopisom.
Oľga Vronská debutovala v roku 1949 epizódnou úlohou v titule Katka slovenského režiséra Jána Kadára – ktorý v dvojici s Elmarom Klosom vytvoril zásadné diela československej kinematografie vrátane oscarovej snímky Obchod na korze. Po epizódnej úlohe v snímke Paľa Bielika Lazy sa pohli (1952) hrala Vronská v na svoju dobu odvážnej a nadčasovej filmovej satire Čert nespí, ktorú nakrútili František Žáček a Peter Solan v roku 1956.
Nasledovali divácky obľúbená tipovacia veselohra Šťastie príde v nedeľu (Ján Lacko, 1958), v tom istom roku tiež film Statočný zlodej podľa známeho príbehu o Jožkovi Púčikovi od Ivana Stodolu a Ivana Bukovčana. O rok neskôr si Vronská zahrala domovníčku v prvej pôvodnej slovenskej detektívke Muž, ktorý sa nevrátil (Peter Solan, 1959).
Vronská sa objavila aj vo futbalovej komédii Skalní v ofsajde (Ján Lacko, 1960). Zahrala si v poviedkovom filme Petra Solana Tvár v okne (1964), ktorý predznamenal nástup novej vlny v slovenskej kinematografii. Andrej Lettrich obsadil Vronskú do svojich detektívnych príbehov Smrť prichádza v daždi (1965) a Volanie démonov (1967). Hereckú príležitosť jej ponúkol aj Juraj Jakubisko vo filme Zbehovia a pútnici (1968).
V roku 1973 ju režisér Jozef Zachar obsadil do snímky Očovské pastorále, zahrala si tiež v divácky obľúbenom filme Martina Ťapáka Sváko Ragan, či v menej známom filme Cnostný Metod z obdobia Slovenského štátu, ktorý nakrútil Ján Lacko v roku 1979. Svojrázne herectvo Oľgy Vronskej mohli diváci vidieť aj v obľúbenom filme Pásla kone na betóne režiséra Štefana Uhera (1982). Do jej filmografie patrí tiež Anička Jurkovičová, ktorú Ján Lacko nakrútil v roku 1983, či Tichá radosť Dušana Hanáka (1985).
Poslednými filmami, v ktorých sa Oľga Vronská objavila, sú Všetko čo mám rád a Orbis Pictus Martina Šulíka (1992, 1997), Rivers of Babylon (Vladimír Balco, 1998) a televízny film Martina Šulíka Zabíjačka (1998). Herečka sa objavila aj v seriáloch Moje kone vrané (1980) alebo Život bez konca (1982). Oľga Vronská zomrela 3. mája 2002 v Bratislave.
Zdroj: csfd.cz, tv-archiv.sk