Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V Sarajeve 28. júna 1914 spáchali atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este.
Autor TASR
Sarajevo/Versailles/Bratislava 28. júna (TASR) – Pred 105 rokmi padli v hlavnom meste Bosny a Hercegoviny osudné výstrely, ktoré zmenili svet. V Sarajeve 28. júna 1914 spáchali atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este.
Aj keď tento atentát nebol príčinou, ale iba zámienkou na rozpútanie prvej svetovej vojny znamenal zánik tak habsburskej monarchie, ako aj dovtedajšej podoby sveta.
K 28. júnu sa viaže ešte jedna významná udalosť. Pred 100 rokmi, teda 28. júna 1919, podpísali na zámku vo Versailles pri Paríži Versaillskú mierovú zmluvu, ktorá formálne ukončila prvú svetovú vojnu a položila základy vzniku Spoločnosti národov.
Prvá svetová vojna vypukla ako dôsledok narastajúcich sporov európskych mocností, ktoré spočívali najmä v rozširovaní vplyvu v kolóniách, ale aj na Starom kontinente. Príčinou vojny boli teda geopolitické tendencie, a to najmä v réžii Nemecka, ale aj Francúzska, Spojeného kráľovstva, Rakúsko-Uhorska a Ruska.
Vhodná zámienka na rozpútanie vojny sa naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne a Hercegovine veľké vojenské cvičenie. Tamojší obyvatelia sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku, pričom ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa navyše konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d'Este, ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády sa prišiel pozrieť na záver cvičenia aj so svojou manželkou. Napriek varovaniam, že jeho život by mohol byť v meste ohrozený, navštívil Sarajevo.
Arcivojvoda a jeho manželka Žofia Chotková dorazili do Sarajeva vlakom a zo stanice sa vydali s kolónou automobilov na sarajevskú radnicu. Cestou zaútočil prvý z atentátnikov, ktorý na ich auto hodil bombu. Tá sa však odrazila od strechy, vybuchla pod druhým autom a zranila následníkovho pobočníka. Kolóna po chvíli pokračovala v ceste po zmenenej trase. Nikto to ale nepovedal českému šoférovi následníkovho auta Leopoldovi Lojkovi, ktorý zabočil na pôvodnú trasu. "Zastavil som auto, prehodil riadenie na spätný chod a chcel ísť späť. Náhle vyskočil z koridoru, ktorý tvorilo sarajevské obyvateľstvo, akýsi mladý chlapec, oprel sa o záložnú pneumatiku stojaceho auta a vystrelil dve rany," povedal po atentáte Lojka, ktorý bol do konca života presvedčený, že smrti následníka trónu a jeho manželky mohol zabrániť.
Atentátnika, srbského separatistu Gavrila Principa, zadržali na mieste činu. Keďže v čase atentátu nebol podľa rakúskeho práva plnoletý (nemal 20 rokov), nemohol dostať trest smrti. Odsúdený bol na maximálny trest — 20 rokov väzenia v pevnosti Terezín, kde 28. apríla 1918 aj zomrel na tuberkulózu.
Vláda vo Viedni videla za atentátom srbské sprisahanie. Povzbudená podporou Nemecka dala Srbsku ultimátum, o ktorom vopred vedela, že nemôže byť prijaté. Po vyhýbavej odpovedi vyhlásilo Rakúsko mobilizáciu a vzápätí aj 28. júla 1918 vojnu Srbsku. Začal sa najkrvavejší konflikt v dejinách, ktorý si počas štyroch rokov vyžiadal životy desať miliónov vojakov a približne sedem miliónov civilistov. Prvá svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918, presne o 11.00 h po tom, čo rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú dohodu.
Prvá svetová vojna, v tom čase známa ako Veľká vojna, výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozklad Nemeckého cisárstva, zánik Rakúsko-Uhorska i cárskeho Ruska. Víťazné mocnosti uzavreli s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Ako prvá bola 28. júna 1919 podpísaná Versaillská mierová zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 10. januára 1920 a formálne ukončila prvú svetovú vojnu.
Mierová konferencia sa začala 18. januára 1919 v zrkadlovej sieni Versaillského paláca pri Paríži. V tej istej zrkadlovej sieni zažilo Francúzsko 18. januára 1871 potupu, pretože v nej bolo po prehratej francúzsko-pruskej vojne vyhlásené Nemecké cisárstvo. Preto francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau v roku 1919 presadil, aby mierové rokovania prebiehali práve na tom istom mieste. Považoval to totiž za satisfakciu.
Pre Nemcov bola Versaillská zmluva šokom a jej podmienky sa im zdali príliš ťaživé a ponižujúce. Požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny a aby zaplatilo značné vojnové reparácie — splácať muselo 132 miliárd mariek. Nemecko stratilo časť svojho územia i všetky svoje kolónie v Afrike a nemecká armáda bola obmedzená na 100.000 mužov.
Versaillská mierová zmluva položila zároveň základy vzniku Spoločnosti národov, čo bol hlavný cieľ amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Po návrate domov ho však čakala životná prehra — americký Senát mierovú zmluvu neratifikoval. Československú delegáciu viedol na mierových rokovaniach vo Versailles predseda vlády Karel Kramář, ale skutočnou vedúcou osobnosťou delegácie bol minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý sa stal podpredsedom Spoločnosti národov a dohodol aj hranice nového štátu na juhu Slovenska.
Spoločnosť národov mala slúžiť ako arbitrážny sudca medzi národmi a predísť tak vzniku vojen. Bola prvou organizáciou, ktorá sa usilovala spojiť európske štáty s ostatnými krajinami sveta na základe systému kolektívnej bezpečnosti.
Aj keď tento atentát nebol príčinou, ale iba zámienkou na rozpútanie prvej svetovej vojny znamenal zánik tak habsburskej monarchie, ako aj dovtedajšej podoby sveta.
K 28. júnu sa viaže ešte jedna významná udalosť. Pred 100 rokmi, teda 28. júna 1919, podpísali na zámku vo Versailles pri Paríži Versaillskú mierovú zmluvu, ktorá formálne ukončila prvú svetovú vojnu a položila základy vzniku Spoločnosti národov.
Prvá svetová vojna vypukla ako dôsledok narastajúcich sporov európskych mocností, ktoré spočívali najmä v rozširovaní vplyvu v kolóniách, ale aj na Starom kontinente. Príčinou vojny boli teda geopolitické tendencie, a to najmä v réžii Nemecka, ale aj Francúzska, Spojeného kráľovstva, Rakúsko-Uhorska a Ruska.
Vhodná zámienka na rozpútanie vojny sa naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne a Hercegovine veľké vojenské cvičenie. Tamojší obyvatelia sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku, pričom ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa navyše konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d'Este, ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády sa prišiel pozrieť na záver cvičenia aj so svojou manželkou. Napriek varovaniam, že jeho život by mohol byť v meste ohrozený, navštívil Sarajevo.
Arcivojvoda a jeho manželka Žofia Chotková dorazili do Sarajeva vlakom a zo stanice sa vydali s kolónou automobilov na sarajevskú radnicu. Cestou zaútočil prvý z atentátnikov, ktorý na ich auto hodil bombu. Tá sa však odrazila od strechy, vybuchla pod druhým autom a zranila následníkovho pobočníka. Kolóna po chvíli pokračovala v ceste po zmenenej trase. Nikto to ale nepovedal českému šoférovi následníkovho auta Leopoldovi Lojkovi, ktorý zabočil na pôvodnú trasu. "Zastavil som auto, prehodil riadenie na spätný chod a chcel ísť späť. Náhle vyskočil z koridoru, ktorý tvorilo sarajevské obyvateľstvo, akýsi mladý chlapec, oprel sa o záložnú pneumatiku stojaceho auta a vystrelil dve rany," povedal po atentáte Lojka, ktorý bol do konca života presvedčený, že smrti následníka trónu a jeho manželky mohol zabrániť.
Atentátnika, srbského separatistu Gavrila Principa, zadržali na mieste činu. Keďže v čase atentátu nebol podľa rakúskeho práva plnoletý (nemal 20 rokov), nemohol dostať trest smrti. Odsúdený bol na maximálny trest — 20 rokov väzenia v pevnosti Terezín, kde 28. apríla 1918 aj zomrel na tuberkulózu.
Vláda vo Viedni videla za atentátom srbské sprisahanie. Povzbudená podporou Nemecka dala Srbsku ultimátum, o ktorom vopred vedela, že nemôže byť prijaté. Po vyhýbavej odpovedi vyhlásilo Rakúsko mobilizáciu a vzápätí aj 28. júla 1918 vojnu Srbsku. Začal sa najkrvavejší konflikt v dejinách, ktorý si počas štyroch rokov vyžiadal životy desať miliónov vojakov a približne sedem miliónov civilistov. Prvá svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918, presne o 11.00 h po tom, čo rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú dohodu.
Prvá svetová vojna, v tom čase známa ako Veľká vojna, výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozklad Nemeckého cisárstva, zánik Rakúsko-Uhorska i cárskeho Ruska. Víťazné mocnosti uzavreli s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Ako prvá bola 28. júna 1919 podpísaná Versaillská mierová zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 10. januára 1920 a formálne ukončila prvú svetovú vojnu.
Mierová konferencia sa začala 18. januára 1919 v zrkadlovej sieni Versaillského paláca pri Paríži. V tej istej zrkadlovej sieni zažilo Francúzsko 18. januára 1871 potupu, pretože v nej bolo po prehratej francúzsko-pruskej vojne vyhlásené Nemecké cisárstvo. Preto francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau v roku 1919 presadil, aby mierové rokovania prebiehali práve na tom istom mieste. Považoval to totiž za satisfakciu.
Pre Nemcov bola Versaillská zmluva šokom a jej podmienky sa im zdali príliš ťaživé a ponižujúce. Požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny a aby zaplatilo značné vojnové reparácie — splácať muselo 132 miliárd mariek. Nemecko stratilo časť svojho územia i všetky svoje kolónie v Afrike a nemecká armáda bola obmedzená na 100.000 mužov.
Versaillská mierová zmluva položila zároveň základy vzniku Spoločnosti národov, čo bol hlavný cieľ amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Po návrate domov ho však čakala životná prehra — americký Senát mierovú zmluvu neratifikoval. Československú delegáciu viedol na mierových rokovaniach vo Versailles predseda vlády Karel Kramář, ale skutočnou vedúcou osobnosťou delegácie bol minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý sa stal podpredsedom Spoločnosti národov a dohodol aj hranice nového štátu na juhu Slovenska.
Spoločnosť národov mala slúžiť ako arbitrážny sudca medzi národmi a predísť tak vzniku vojen. Bola prvou organizáciou, ktorá sa usilovala spojiť európske štáty s ostatnými krajinami sveta na základe systému kolektívnej bezpečnosti.
