Dréan/Bratislava 7. novembra (TASR) - Spisovateľ, dramatik, publicista a filozof Albert Camus získal Nobelovu cenu za literatúru ako 44-ročný, v roku 1957. Bol považovaný za existencialistického autora, aj keď on sám sa s týmto označením nestotožňoval. Jeho dielo ovplyvnilo celé ďalšie generácie spisovateľov. Od narodenia Alberta Camusa uplynie v stredu 7. novembra 105 rokov.

Albert Camus sa narodil 7. novembra 1913 v alžírskom mestečku Mondovi (dnes Dréan) do zmiešanej rodiny - matka bola pôvodom Španielka a otec Francúz. Otec v roku 1914 narukoval a bojoval v 1. svetovej vojne. Utrpel vážne zranenie, ktorému neskôr podľahol. Camusova matka bola takmer hluchá, nevedela čítať ani písať, pracovala ako slúžka. V detstve ovplyvnil Alberta Camusa strýko Gustave Acault, ktorý ho finančne podporoval a dal mu k dispozícii aj svoju knižnicu.

Už na základnej škole si nadaného žiaka všimol jeho učiteľ a presadil, aby Albert Camus získal štipendium. Vďaka nemu mohol študovať na lýceu napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov. Na škole začal hrať futbal a získal povesť dobrého brankára. Zároveň sa však začal zaujímať o filozofiu, oslovil ho predovšetkým Fridrich Nietzsche. V roku 1930 zistili Camusovi tuberkulózu. Napriek zdravotným aj finančným problémom ukončil štúdium filozofie a literatúry.

Už od mladosti sa venoval divadlu. V roku 1935 začal písať knihu esejí Rub a líce, ktorá vyšla o dva roky neskôr ako jeho prvotina.

Camus vstúpil v roku 1934 do komunistickej strany, po dvoch rokoch ju však opustil. V roku 1938 sa stal novinárom, pracoval ako šéfredaktor denníka Republikánske Alžírsko, vláda však noviny zakázala. Camus bol z Alžírska vyhostený a v roku 1940 sa presťahoval do Paríža, kde pokračoval v novinárskej aj spisovateľskej práci. Pôsobil ako lektor vo vydavateľstve Gallimard, viedol známy odbojársky časopis Combat (Boj).

V tomto čase vznikol prvý román Alberta Camusa Cudzinec (1942). Spoločne s ďalšími dielami Mýtus o Syzifovi, Nedorozumenie a Caligula je súčasťou tetralógie, ktorú autor pomenoval ako "Cyklus absurdity". Po 2. svetovej vojne, v roku 1947, vyšiel Camusov najznámejší román Mor, podobenstvo o boji človeka so zlom. Mnohí v tomto diele videli paralelu s nacistickým režimom a zápasom proti nemu. "V čase ideoloógií si musíme uvedomiť, ako sme na tom so zabíjaním," tvrdil Camus, podľa ktorého bolo skutočnou otázkou doby, aký postoj zaujať k násiliu či k evidentnému bezpráviu.

Albert Camus sa spriatelil so spisovateľom André Gidom a s filozofom Jeanom-Paulom Sartrom. S ním sa však neskôr názorovo rozišiel.

V roku 1956 vyvolal pozornosť Camusov pesimisticky ladený román Pád. Pôvodne mala byť táto próza súčasťou poviedkovej knihy Exil a kráľovstvo, napokon však vyšla samostatne. Aj toto dielo prispelo k tomu, že Albert Camus ako jeden z najmladších autorov získal v roku 1957 Nobelovu cenu za literatúru. Mal vtedy 44 rokov, iba britský spisovateľ Rudyard Kipling dostal pred ním toto vrcholné ocenenie ako 42-ročný.

Albert Camus sa vo svojich románoch, drámach a esejach zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie a hľadal cesty úniku či vzbury proti osudu. Hoci odmietal kolektívnu revolúciu, uznával revoltujúceho jednotlivca, ktorý sa môže vzoprieť utrpeniu a zlu. V tejto revolte človek sám seba presahuje a potvrdzuje svoju existenciu.

Často sa vyjadroval k politickým udalostiam, napríklad 8. augusta 1945 ako jeden z mála intelektuálov odsúdil v časopise Combat zhodenie americkej atómovej bomby na Hirošimu. Rovnako kritický bol k politike Sovietskeho zväzu. V roku 1953 odsúdil krvavé potlačenie povstania v Berlíne, a tiež násilný zásah sovietskej moci v Maďarsku počas revolučných udalostí v roku 1956.

Albert Camus zomrel 4. januára 1960 na následky autonehody vo francúzskom Villeblevine. Spolu s ním zahynul aj vydavateľ a jeho priateľ Michel Gallimard. Úmrtie spisovateľa neskôr sprevádzali dohady, že jeho haváriu mohla zinscenovať sovietska KGB. Hypotézu zverejnili v roku 2011 talianske noviny Corriere della Sera odvolávajúc sa na denníky českého publicistu Jana Zábranu. Dôvodom mala byť Camusova tvrdá kritika sovietskej invázie do Maďarska v roku 1956 a menovite sovietskeho ministra vnútra Šepilova.

Spisovateľ v každom prípade zomrel v čase, keď sám o sebe tvrdil, že je na začiatku tvorivej cesty. V Camusových vreckách sa našiel spiatočný, nepoužitý vlakový lístok do Paríža, a v aktovke nedopísaný autobiografický román Prvý človek, ktorý vyšiel až po jeho smrti (1994) zásluhou autorovej dcéry Catherine. Rovnako bol posmrtne vydaný aj Camusov román Šťastná smrť.

Vo svojej knihe Vzbúrený človek píše Albert Camus o fašizme i komunizme: "V prostriedkoch oboch systémov môžeme nájsť rovnaký politický cynizmus, ktorý čerpali z toho istého zdroja, z mravného nihilizmu. Nemáme však pravdu, keď hádžeme fašizmus a ruský komunizmus do jedného vreca. V prípade fašizmu velebí kat kata. Komunizmus je dramatickejší: kata velebí obeť."