Bratislava/Viedeň 1. februára (TASR) - Prvý február bol významným dňom v histórii Prešporku, Pressburgu, Pozsony - teda súčasnej Bratislavy. V tento deň začala v roku 1914 premávať legendárna električka smerom z Bratislavy do Viedne a späť.

Vo štvrtok 1. februára uplynie 110 rokov od prvej jazdy električky, ktorá vyrazila do rakúskej metropoly zo súčasného námestia Ľudovíta Štúra.

"Už v roku 1898 sa zrodila myšlienka rýchleho a pohodlného spojenia Viedne a Prešporku elektrickou lokálnou železnicou. Po 16 rokoch sa projekt stal realitou. Prvého februára 1914 sa trať slávnostne otvorila a pravidelná premávka začala 5. februára 1914. Viedenská električka, ako ju familiárne nazývali Prešporčania, sa tešila veľkému záujmu obyvateľov mesta. V skutočnosti išlo o lokálnu železnicu, ktorá išla z centra mesta do Petržalky cez most Františka Jozefa, Vajanského nábrežie, Námestie Ľudovíta Štúra, Mostovú ulicu, Hviezdoslavovo námestie, Jesenského ulicu, Štúrovu ulicu, Šafárikovo námestie a späť na most," uviedla pre TASR etnologička a historička Katarína Nádaská.

Na moste bola trať dvojkoľajová, v meste jednokoľajová. Električka mala elektrickú lokomotívu a dva vozne. Unikátne boli lokomotívy a vozne, ktoré boli dômyselne skonštruované ako kompromis medzi vlakovou a električkovou dopravou.

Ako priblížila Nádaská, na hraničnej stanici Kopčany – Kittsee sa vždy menila lokomotíva kvôli rozdielnemu napájaciemu systému. Na uhorskej (slovenskej) strane bola jednosmerná trakcia a na rakúskej striedavá. Cesta trvala približne dve hodiny a 15 minút. "Trať mala tri úseky: prešporský mestský úsek z centra mesta do Petržalky Kopčian, medzimestský úsek z Petržalky Kopčian do Gross Schwechatu a viedenský mestský úsek z Gross Schwechatu do centra Viedne k Veľkej tržnici," objasnila Nádaská.

Doprava bezchybne fungovala do roku 1935. Dočasne prerušenie bolo po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie. Následne 21. mája 1925 sa premávka električky obnovila. Pribudla však colná a pasová kontrola.

Začiatkom roka 1935 sa trať na území mesta zrevitalizovala a "električku" zaradili do siete mestskej koľajovej dopravy. Premávka električky sa skončila 9. októbra 1938 po pripojení Petržalky k nacistickému Nemecku. Po skončení 2. svetovej vojny sa už pravidelná osobná doprava na tomto úseku neprevádzkovala.

Pre starých "Prešpurákov" však bola neoddeliteľná súčasť dopravného obrazu hlavného mesta. Na rok 1914 išlo o unikátny dopravný systém, ktorý sa v centre Bratislavy a Viedne správal ako električka a na medzimestskom úseku ako vlak. Vlako-električkou sa cestujúci odviezli z centra Prešporku (Bratislavy) do centra Viedne za približne dve hodiny, bez prestupu a to za 3,40 ale aj 1,70 rakúsko-uhorských korún.

Električka premávala osemkrát denne do Viedne. Prvý spoj odchádzal ráno o 4.50 a posledný spoj o 19.44. Každú nedeľu a cez sviatky bol pridávaný ešte jeden spoj, ktorý odchádzal o 21.00 hodine.

"Električka sa hojne využívala počas pracovných dní, ale i počas nedieľ a sviatkov na nákupy napríklad vo Viedenskom modistve, na milé rodinné návštevy, na napínavé športové podujatia, na návštevu viedenského divadla a opery, či len na návštevu koncertu, prechádzky a dobrej viedenskej kávy. Nezaostávali ani zaľúbenci, veď aj romantické rande s prechádzkou po centre a šálkou voňavej čokolády sa v susednej metropole dalo stihnúť počas jedného dňa," priblížila Nádaská.

Podľa nej bola Viedenská električka prešporským fenoménom. Na základe jej príbehu je možné sledovať tému identity Bratislavy, ktorá bola vždy mestom otvoreným spolunažívaniu kultúr viacerých národov i národností.

Starí Prešpuráci - pamätníci spomínali na vozne, ktoré mali luxusnú a pohodlnú II. triedu, s mäkkými sedadlami potiahnutými vkusným semišom olivovej farby. Oddiely III. triedy mali drevené lavice na sedenie, kde bolo cestovné samozrejme nižšie.

"Viedenská električka je pre dnešných Bratislavčanov kúskom histórie mesta, stále však tvorí pevnú súčasť lokálnych dejín dvoch susedných miest na Dunaji Viedne a Bratislavy a je spomienkou na kus našich spoločných dejín," zdôraznila pre TASR Katarína Nádaská.