Praha/Bratislava 11. júna (TASR) – Český herec, režisér a pedagóg Jozef Budský sa výrazne podieľal na rozvoji slovenského profesionálneho divadla. Jeho kariéra bola spojená najmä so Slovenským národným divadlom (SND) v Bratislave, kde strávil 41 rokov, vytvoril množstvo hereckých postáv a režíroval viac ako 50 hier. Ako pedagóg Vysokej školy múzických umení (VŠMU) vytvoril jej režijný odbor a vychoval niekoľko generácií režisérov. Herecké umenie predviedol aj v legendárnych slovenských filmoch Varúj...! (1947), Vlčie diery (1948), Kapitán Dabač (1959), alebo Nevesta hôľ (1971).
Od narodenia Jozefa Budského, výraznej osobnosti slovenskej divadelnej kultúry, uplynie v piatok 11. júna 110 rokov.
Jozef Budský sa narodil 11. júna 1911 v Prahe v rodine robotníka. Po smrti otca sa o výchovu budúceho herca a režiséra starali prevažne starí rodičia, ktorí žili Mnichoviciach. Tu sa bližšie zoznámil s divadlom, lebo Mnichovice navštevovali so svojimi predstaveniami zájazdové divadlá a aj sám ako žiak základnej školy účinkoval v školských predstaveniach.
Divadlu ostal verný aj ako študent pražskej obchodnej akadémie. V roku 1928 sa stal členom spevohry Mestského divadla na Vinohradech v Prahe, kde pôsobil ako zborový spevák. Po dvoch rokoch odišiel do činohry Divadla českého severovýchodu a neskôr bol súčasťou divadelnej spoločnosti Josefa Burdu.
V roku 1935 Budského prijali do českej činohry SND v Bratislave, ktorej bol členom do roku 1938. Stvárnil viac ako 30 postáv, medzi najvýznamnejšie patrila úloha doktora Galéna v hre Karla Čapka Bílá nemoc. Po politických zmenách na Slovensku a vynútenom zániku českej činohry, sa Budský stal členom slovenského činoherného súboru SND.
Režiséri SND ako Ján Jamnický či Ferdinand Hoffmann využívali jeho originálny herecký prejav, ktorý mal blízko k ich predstave divadla. Pre štíhlu postavu, uhrančivý pohľad a osobitú sugestívnu artikuláciou, ktorej výnimočnosť spočívala aj v tom, že sa slovenčinu musel naučiť, patril Budský k neprehliadnuteľným hercom.
K jeho najoceňovanejším hereckým kreáciám pod Jamnického vedením patrili napríklad postava Dr. Chomúta v Stodolovej komédii Keď jubilant plače (1941), alebo Milan v Poničanovych Štyroch (1942), či Puck v Shakespearovom Sne noci svätojánskej (1942).
Budského prínos pre slovenskú divadelnú kultúru bol spätý hlavne s jeho režijnou tvorbou. Už v roku 1943 zaujal uvedením Stodolovej komédie Mravci a svrčkovia, keď aktualizačnými zásahmi posilnil spoločensko-kritické tóny Stodolovej výpovede, umocnil ich poetikou grotesky a modernú podobu inscenácie určila aj scénografia.
V SND ako režisér pôsobil v rokoch 1945 – 1976 a šéfom činohry prvej slovenskej divadelnej scény bol v rokoch 1945 – 1953. Vnímavosť pre melódiu reči ho priviedla aj k naštudovaniu cyklu inscenácií, ktorými objavil pre povojnové divadlo štúrovských básnikov.
Významnú oblasť jeho režijnej tvorby však tvorili inscenácie hier Shakespeara (Ako sa vám páči, Othello, Romeo a Júlia, Macbeth, Hamlet a Komédia omylov), Čechova (Ujo Váňa, Ivanov a Višňový sad) a Gorkého (Nepriatelia, Letní hostia a V predvečer).
Na archívnej snímke z 23. januára 1959 Macbeth na scéne Národného divadla v Bratislave. Činoherný súbor Národného divadla v Bratislave naštudoval za réžie Jozefa Budského, laureáta štátnej ceny, jedno z vrcholných diel Shakespeara "Macbeth" a uviedlo ho ako premiéru na scéne Divadla Pavla Országa Hviezdoslava 22. januára v Bratislave. Na snímke Eva Kristínová ako Lady Macbethová a Ladislav Chudík ako kráľ Macbeth.Foto: TASR - Viliam Přibyl
Patril tiež k popredným divadelným pedagógom. Bol vedúcim Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1946-1954) a v rokoch 1950-1975 pôsobil na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU).
Aj v období totality sa mu podarilo pri uvádzaní hier obísť cenzorské zásahy a nájsť také dramatické texty, cez ktoré dokázal artikulovať svoj názor na spoločenské dianie. Podarilo sa mu to v hrách ako Vasilievov Pokojný úsvit (1973), Piscatorovej dramatizácii Tolstého Vojny a mieru (1974), O'Neillovom Miliónovom Marcovi (1975) a predovšetkým cez poslednú réžiu v SND, Gorinovu Šašovskú komédiu (1976).
Budského herecké umenie neušlo pozornosti ani filmových a televíznych režisérov. Účinkoval vo filmoch ako Varúj...! (1947), Vlčie diery (1948), Kapitán Dabač (1959), Nevesta hôľ (1971), alebo v televíznych filmoch Sám vojak v poli (1964), Canarisova krvavá hviezda (1966) či v seriáli Louis Pasteur (1977).
V televízii sa uplatnil aj ako režisér a medzi jeho najznámejšie diela patrí inscenácia Kráľ Oidipus (1978). Dvojdielnou televíznou inscenáciou Postupimská konferencia, založenou na rekonštrukcii skutočnej historickej udalosti, sa zaslúžil aj o rozvoj televíznej publicistickej dramatiky.
Jozef Budský, zaslúžilý umelec z roku 1960 a národný umelec z roku 1966, zomrel 31.januára 1989 v Bratislave.
