Púchov/Bratislava 18. októbra (TASR) - Považuje sa za otca modernej slovenskej i československej kardiológie, ktorý určil jej povojnový vývoj. Profesor Vladimír Haviar, dlhoročný prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave, patril medzi popredné osobnosti československej kardiológie a internej medicíny. Jeho kniha Srdce ťa varuje (1962) zmenila pohľad na vznik a formy liečenia srdcových chorôb.

Od narodenia profesora Haviara uplynie dnes (18. októbra) 110 rokov.

Vladimír Haviar sa narodil 18. októbra 1911 v Púchove. Po promócii na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1934 pracoval ako asistent na Ortopedickej, neskôr na Propedeutickej klinike LF UK v Bratislave. Na Lekárskej fakulte pôsobil od roku 1934 až do odchodu do dôchodku v roku 1987.

V roku 1948 absolvoval ročnú stáž v Chicagu so zameraním na nové vyšetrovacie metódy v kardiológii. Po návrate zo študijného pobytu v USA sa pričinením Vladimíra Haviara v rámci hrudnej chirurgie realizovali korektúry i zložité chirurgické zákroky, čím sa stal priekopníkom slovenskej kardiochirurgie.

Zaviedol katetrizáciu srdca, v roku 1965 vybudoval na Slovensku prvú koronárnu jednotku a o tri roky neskôr inicioval prvú transplantáciu srdca v strednej a východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na II. chirurgickej klinike v roku 1968.

Profesor Haviar sa ako prvý Slovák stal v rokoch 1954 až 1960 predsedom Československej kardiologickej spoločnosti, a v roku 1969 aj prvým predsedom novokonštituovanej Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Vo funkcii zotrval do roku 1973, kedy musel z vedenia spoločnosti nútene odísť vzhľadom na spoločenské aktivity v demokratizačnom procese v roku 1968. Naďalej však odborne i vedecky pracoval.

Výrazom ocenenia odbornej práce Vladimíra Haviara bolo jeho menovanie za čestného experta Svetovej zdravotníckej organizácie pre rehabilitáciu v kardiológii v roku 1966. V tejto funkcii zotrval do roku 1971, kedy mu činnosť z politických dôvodov znemožnili. Aj napriek krátkemu času podstatne prispel k rozvoju rehabilitácie po infarkte myokardu na svete. Ocenením medzinárodnej autority profesora Haviara bola jeho nominácia za vedúceho oddelenia kardiovaskulárnych chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve, čo sa však za vtedajšej situácie nerealizovalo.

Vladimír Haviar sa ako výrazná osobnosť angažoval aj vo verejnom a politickom živote. Aktívne sa zapojil do protifašistického odboja a Slovenského národného povstania (SNP) za čo ho prezident Edvard Beneš vyznamenal v roku 1945 Československým vojnovým krížom 1939 I. stupňa.

Po oslobodení sa stal povereníkom Slovenskej národnej rady (SNR) pre zdravotníctvo pre západnú oblasť Slovenska. Ako člen Demokratickej strany (DS) bol v rokoch 1945 až 1946 poslancom Národného zhromaždenia, kde zastával funkciu podpredsedu zdravotníckeho výboru. V rokoch 1968 až 1970 bol poslancom SNR a predsedom jej výboru pre veci zdravotnícke. Po novembri 1989 sa na parlamentnej pôde opäť angažoval pri reforme slovenského zdravotníctva.

Profesor Haviar je autorom a spoluautorom mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, vyše 150 vedeckých štúdií publikovaných v domácich i zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, a tiež autorom populárno-náučných a zdravotno-výchovných článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve.

V januári 2007 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž I. triedy in memoriam za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kardiológie.

Profesor Vladimír Haviar, ktorého dlhoročná odborná činnosť výrazne ovplyvnila vývoj povojnovej slovenskej, ale aj československej kardiológie a vtlačila jej medzinárodný rozmer, zomrel 4. marca 1996 v Bratislave vo veku 84 rokov.

Dňa 1. júna 2009 bola na priečelí budovy bývalej Evanjelickej nemocnice v Bratislave na Palisádach odhalená Vladimírovi Haviarovi, zakladateľovi modernej slovenskej kardiológie, pamätná tabuľa.