Košice 28. februára (TASR) – Za prvými električkami v Košiciach stála ponuka berlínskej spoločnosti Henning Hartwich & Co. Tá v októbri 1909 predložila vedeniu mesta žiadosť o koncesiu na prestavbu pôvodnej pouličnej železnice na elektrickú trať. Počítalo sa s investíciou 1,6 milióna vtedajších korún.

O necelých päť rokov, 28. februára 1914, sa uskutočnilo v meste slávnostné otvorenie prevádzky osobnej električkovej dopravy. Od tejto udalosti uplynie v stredu 28. februára 110 rokov.

Pôvodne mestu predložili ponuky štyri spoločnosti – spomínaná Henning Hartwich & Co., Magyar Vasuti Forgalmi, r. t., Ganz Budapešť a Siemens & Schuckert Prešporok. Dňa 14. mája 1910 valné zhromaždenie mesta schválilo ponuku berlínskej spoločnosti Henning Hartwich & Co. a 1. júla schválili dotáciu 27.000 korún ročne.

Zmluvu medzi mestom a nemeckou spoločnosťou uzatvorili na 60 rokov s tým, že v roku 1973 celá infraštruktúra, vozidlový park a majetok spoločnosti prejdú do výhradného majetku mesta bez nároku zaplatenia protihodnoty. V októbri 1912 zmluvu schválilo Ministerstvo obchodu v Budapešti a následne zaregistrovalo spoločnosť s názvom Kassai villamos közuti vasút, r. t., čo v preklade znamenalo Košické elektrické pouličné železnice, a. s.

Po tomto akte sa pristúpilo na jeseň 1912 k výstavbe troch hlavných a viacerých vlečkových tratí. Všetky trate, okrem jednej, boli jednokoľajové a mali rozchod 1435 mm. Jediná na Hlavnej ulici v úseku od Immaculaty po Vedeckú knižnicu bola dvojkoľajová.

Celková dĺžka tratí dosiahla 24.636 metrov. Vozovňa, ako aj prevádzkové budovy zostali v miestach pôvodnej vozovne. Robotníkom pracujúcim na projekte sa za dobrého počasia podarilo za deň vybudovať 500 až 600-metrový úsek vedenia a 300 až 400-metrový úsek koľají.

Kým na väčšine úsekov použili kovové či drevené stĺpy, na Hlavnej ulici umiestnili okrasné, podobné ako stĺpy verejného osvetlenia. Súčasne prebiehala výstavba čakární. Prvých šesť bolo z ocele. Výnimkou bola čakáreň na konečnej zastávke Čermeľ, ktorá bola v secesnom štýle z dreva a tehál podľa vzoru konečnej zastávky Zugliget v Budapešti.

V júli 1913 budapeštianska firma Ganz és társa dodala do košickej elektrárne na rohu Kossuthovej (Mlynská) a Éderovej ulice (Ulica Protifašistických bojovníkov) dynamo potrebné na výrobu elektrického prúdu pre električku.

Prvé oficiálne návrhy intervalov spojov zverejnili v októbri 1913. Spoje mali v centre jazdiť v intervaloch každých šesť minút a na ostatných tratiach každých 12 minút. Odhadovalo sa, že pri priaznivom počasí sa do Čermeľa za hodinu prepraví 1000 až 1500 ľudí. Počítalo sa aj s mimoriadnymi spojmi, či už po večernom divadle alebo cez Dušičky.

Prvá jazda nákladných vozňov sa uskutočnila 10. decembra 1913. Spoločnosť Kassai villamos közuti vasút, r. t. navrhla aj ceny lístkov. Každú z troch trás rozdelila na niekoľko úsekov. Cena za lístok na každom úseku bola 12 fillérov (halierov). Samostatnú cenu 20 fillérov mala preprava na dvoch úsekoch a cestovanie na troch úsekoch stálo 30 fillérov. Lístky boli prestupné.

K slávnostnému zahájeniu osobnej električkovej dopravy došlo 28. februára o 9.00 hodine pred radnicou a divadlom. Zúčastnilo sa ho množstvo obyvateľov mesta, vrátane poslancov, mešťanostu, jeho námestníka a viacerých významných hostí. Pred radnicou vyčkávala kolóna električiek č.2, 4, 8, 9 a 10. Prvú z nich pokrstil rímskokatolícky farár Ľudovít Konrády. Po slávnostnej prehliadke a testovacej jazde začali električky popoludní premávať aj pre verejnosť.

Maximálna povolená rýchlosť na území mesta bola 20 km/h, mimo mesta 30 km/h. V okruhu 40 metrov okolo Dómu sv. Alžbety bola povolená rýchlosť len 10 km/h. Električky premávali v čase od 06:00 do 22:00 hodiny. Električky boli približne do roku 1950 jediným druhom mestskej dopravy v Košiciach.

Zdroje: www.imhd.sk; www.cassovia.sk