Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Už v prvej zbierke Spoveď (1922) sa Lukáč predstavil ako básnik silného reflexívneho a etického založenia.
Autor TASR
Bratislava 1. novembra (TASR) – Emil Boleslav Lukáč predstavuje významnú osobnosť slovenskej medzivojnovej a povojnovej literatúry. V nedeľu 1. novembra uplynie 120 rokov od jeho narodenia.
Emil Boleslav Lukáč sa narodil 1. novembra 1900 v Banskej Hodruši. V rokoch 1910 až 1918 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1918–1922 na Evanjelickej teologickej vysokej škole a súčasne od roku 1919 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Ďalšie vzdelanie získaval v zahraničí. V rokoch 1922 až 24 študoval literatúru a evanjelickú teológiu na Sorbonne v Paríži, v roku 1928 na evanjelickej teologickej fakulte v Lipsku.
Ako kaplán pôsobil na viacerých miestach, bol tajomníkom Evanjelickej generálnej cirkvi pre odbor mládeže, neskôr, v rokoch 1926 – 1936 pôsobil ako učiteľ na Hudobnej a dramatickej škole. V období rokov 1933 – 1947 tiež učil na dievčenskom gymnáziu.
Už v prvej zbierke Spoveď (1922) sa Lukáč predstavil ako básnik silného reflexívneho a etického založenia. V ďalšej zbierke veršov Dunaj a Seina (1925) autor položil dôraz na polaritu domova a sveta. V tom období sa primkol k básnickému odkazu Hviezdoslava, ale aj k bohatým tradíciám francúzskej lyriky. Bol autorom libreta k opere Detvan od Viliama Figuša-Bystrého (1928), v tom istom roku mu vyšla známa zbierka básní O láske neláskavej. Nasledovali zbierky Križovatky (1929), Spev vlkov a iné básne (1929), Elixír (1934), Moloch (1938) a Bábel (1944).
V roku 1940 založil a redigoval kultúrno-náboženský mesačník Tvorba. Po 2. svetovej vojne, v rokoch 1947–1950 bol prednostom odboru na Povereníctve školstva a osvety, v rokoch 1950–1955 pracovníkom Slovenského múzea a napokon v období rokov 1955–1965 pracoval ako korektor Západoslovenských tlačiarní v Bratislave. Od roku 1966 bol na dôchodku.
V období od polovice 60. rokov po roky 70. v 20. storočí napísal Lukáč zbierky poézie Óda na poslednú a prvú (1967) a Parížske romance (1969) a napokon v roku 1978 na sklonku života to bolo dielo Srdce pod Kaukazom.
Začiatkom 20. rokov minulého storočia Emil Boleslav Lukáč prekladal poéziu maďarského básnika Endre Adyho, neskôr sa orientoval na francúzsku lyriku. Medzi orientálnymi básnikmi objavil Omara Chajjáma v knihe Múdrosť vína (1929). Venoval sa prekladaniu beletrie (hlavne z maďarčiny) a dramatickej literatúry (Mussett, Géraldy, Shakespeare a iní).
Emil Boleslav Lukáč zomrel 14. septembra 1979 v Bratislave. Literárny vedec Vladimír Petrík o ňom napísal: "Emil Boleslav Lukáč patril v slovenskej literatúre dvadsiatych až štyridsiatych rokov k vedúcim básnickým zjavom. Obohatil slovenskú poéziu o tvorbu hlbokej reflexie a duchovného znepokojenia. Ďalšími aktivitami spoluvytváral priaznivú kultúrnu atmosféru a pomáhal dvíhať literárny život na Slovensku na vyššiu úroveň."
Zdroje: Slovenský biografický slovník III. Martin. MS 1989, Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Vydavateľstvo SSS, SNK, 2001, litcentrum.sk
Emil Boleslav Lukáč sa narodil 1. novembra 1900 v Banskej Hodruši. V rokoch 1910 až 1918 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1918–1922 na Evanjelickej teologickej vysokej škole a súčasne od roku 1919 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Ďalšie vzdelanie získaval v zahraničí. V rokoch 1922 až 24 študoval literatúru a evanjelickú teológiu na Sorbonne v Paríži, v roku 1928 na evanjelickej teologickej fakulte v Lipsku.
Ako kaplán pôsobil na viacerých miestach, bol tajomníkom Evanjelickej generálnej cirkvi pre odbor mládeže, neskôr, v rokoch 1926 – 1936 pôsobil ako učiteľ na Hudobnej a dramatickej škole. V období rokov 1933 – 1947 tiež učil na dievčenskom gymnáziu.
Už v prvej zbierke Spoveď (1922) sa Lukáč predstavil ako básnik silného reflexívneho a etického založenia. V ďalšej zbierke veršov Dunaj a Seina (1925) autor položil dôraz na polaritu domova a sveta. V tom období sa primkol k básnickému odkazu Hviezdoslava, ale aj k bohatým tradíciám francúzskej lyriky. Bol autorom libreta k opere Detvan od Viliama Figuša-Bystrého (1928), v tom istom roku mu vyšla známa zbierka básní O láske neláskavej. Nasledovali zbierky Križovatky (1929), Spev vlkov a iné básne (1929), Elixír (1934), Moloch (1938) a Bábel (1944).
V roku 1940 založil a redigoval kultúrno-náboženský mesačník Tvorba. Po 2. svetovej vojne, v rokoch 1947–1950 bol prednostom odboru na Povereníctve školstva a osvety, v rokoch 1950–1955 pracovníkom Slovenského múzea a napokon v období rokov 1955–1965 pracoval ako korektor Západoslovenských tlačiarní v Bratislave. Od roku 1966 bol na dôchodku.
V období od polovice 60. rokov po roky 70. v 20. storočí napísal Lukáč zbierky poézie Óda na poslednú a prvú (1967) a Parížske romance (1969) a napokon v roku 1978 na sklonku života to bolo dielo Srdce pod Kaukazom.
Začiatkom 20. rokov minulého storočia Emil Boleslav Lukáč prekladal poéziu maďarského básnika Endre Adyho, neskôr sa orientoval na francúzsku lyriku. Medzi orientálnymi básnikmi objavil Omara Chajjáma v knihe Múdrosť vína (1929). Venoval sa prekladaniu beletrie (hlavne z maďarčiny) a dramatickej literatúry (Mussett, Géraldy, Shakespeare a iní).
Emil Boleslav Lukáč zomrel 14. septembra 1979 v Bratislave. Literárny vedec Vladimír Petrík o ňom napísal: "Emil Boleslav Lukáč patril v slovenskej literatúre dvadsiatych až štyridsiatych rokov k vedúcim básnickým zjavom. Obohatil slovenskú poéziu o tvorbu hlbokej reflexie a duchovného znepokojenia. Ďalšími aktivitami spoluvytváral priaznivú kultúrnu atmosféru a pomáhal dvíhať literárny život na Slovensku na vyššiu úroveň."
Zdroje: Slovenský biografický slovník III. Martin. MS 1989, Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Vydavateľstvo SSS, SNK, 2001, litcentrum.sk
