Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Lorenza zaujala agresivita u živočíchov a poukázal i na jej pozitíva.
Autor TASR
Viedeň/Bratislava 7. novembra (TASR) – Významný rakúsky zoológ Konrad Lorenz je jedným zo zakladateľov modernej etológie, ktorá sa zaoberá správaním zvierat. Od narodenia Lorenza uplynie v utorok 7. novembra 120 rokov.
Uznávaný vedec počas svojho bádania spozoroval, že každý živočíšny druh charakterizujú nielen spoločné telesné znaky, ale aj správanie. Tento poznatok platí aj pre človeka, patriaceho do skupiny primátov. Lorenz počas svojho života rozvíjal teóriu, že živočíšne druhy sú geneticky konštruované tak, aby sa naučili špecifické druhy informácií, ktoré sú dôležité pre prežitie druhu. Skúmal tiež aj to, ako sa vyvíjajú a dozrievajú vzorce správania počas života organizmu.
Lorenza zaujala agresivita u živočíchov a poukázal i na jej pozitíva: napríklad na konkurenčné boje a víťazstvo najsilnejšieho, schopného zabezpečiť skupine, živočíšnemu druhu, ďalší úspešný vývoj. V roku 1973 spolu so zoológmi Karlom von Frischom a Nikolaasom Tinbergenom získal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Narodil sa 7. novembra 1903 vo Viedni do rodiny lekára. Záujem o život zvierat sa v ňom prebudil už v mladom veku, keď si z neďalekej schönbrunnskej zoologickej záhrady prinášal domov choré jedince, o ktoré sa staral. Okrem toho si denníkovou formou viedol podrobné záznamy o správaní vtákov.
V roku 1922 začal podľa želania otca študovať medicínu. Dva semestre strávil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, následne sa vrátil študovať do Viedne a pokračoval v podrobných pozorovaniach správania zvierat. V roku 1933 získal doktorát zo zoológie. Pri jednom zo svojich bádaní opísal učenie mláďat kačíc a husí. Pred čerstvo vyliahnutými mláďatami kačíc napodobňoval kvákanie ich matky a spozoroval, že sa krátko po vyliahnutí mláďatá naučili nasledovať buď skutočných alebo náhradných rodičov.
V roku 1937 sa stal spoluredaktorom popredného časopisu pre etológiu Zeitschrift für Tierpsychologie (Časopis pre psychológiu zvierat) a bol tiež vymenovaný za lektora porovnávacej anatómie a psychológie zvierat na Viedenskej univerzite. V rokoch 1940-1942 pôsobil ako profesor a vedúci katedry všeobecnej psychológie na Albertovej univerzite vo vtedajšom nemeckom Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko).
Medzi rokmi 1942 - 1944 slúžil ako lekár v nemeckej armáde, zo sovietskeho zajatia sa vrátil do Rakúska až v roku 1948. Krátko na to viedol Ústav porovnávacej etológie v Altenbergu (1949 – 1951). V roku 1950 založil oddelenie porovnávacej etológie na Ústave Maxa Plancka v nemeckom Bulderne.
Celoživotného uznania sa Konrad Lorenz dočkal v roku 1973. Spoločne s dvoma blízkymi spolupracovníkmi Rakúšanom Karlom von Frischom a Holanďanom Nikom Tinbergenom si v Štokholme prevzali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za objavy týkajúce sa vzorcov správania zvierat.
Vedec sa stal autorom publikácií ako napríklad Základy etológie, Osem smrteľných hriechov, Odvrátená strana zrkadla, Takzvané zlo, Zhováral sa s dobytkom, vtákmi a rybami. Konrad Lorenz zomrel 27. februára 1989 v rodnej Viedni.
Zdroj: britannica.com
Uznávaný vedec počas svojho bádania spozoroval, že každý živočíšny druh charakterizujú nielen spoločné telesné znaky, ale aj správanie. Tento poznatok platí aj pre človeka, patriaceho do skupiny primátov. Lorenz počas svojho života rozvíjal teóriu, že živočíšne druhy sú geneticky konštruované tak, aby sa naučili špecifické druhy informácií, ktoré sú dôležité pre prežitie druhu. Skúmal tiež aj to, ako sa vyvíjajú a dozrievajú vzorce správania počas života organizmu.
Lorenza zaujala agresivita u živočíchov a poukázal i na jej pozitíva: napríklad na konkurenčné boje a víťazstvo najsilnejšieho, schopného zabezpečiť skupine, živočíšnemu druhu, ďalší úspešný vývoj. V roku 1973 spolu so zoológmi Karlom von Frischom a Nikolaasom Tinbergenom získal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Narodil sa 7. novembra 1903 vo Viedni do rodiny lekára. Záujem o život zvierat sa v ňom prebudil už v mladom veku, keď si z neďalekej schönbrunnskej zoologickej záhrady prinášal domov choré jedince, o ktoré sa staral. Okrem toho si denníkovou formou viedol podrobné záznamy o správaní vtákov.
V roku 1922 začal podľa želania otca študovať medicínu. Dva semestre strávil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, následne sa vrátil študovať do Viedne a pokračoval v podrobných pozorovaniach správania zvierat. V roku 1933 získal doktorát zo zoológie. Pri jednom zo svojich bádaní opísal učenie mláďat kačíc a husí. Pred čerstvo vyliahnutými mláďatami kačíc napodobňoval kvákanie ich matky a spozoroval, že sa krátko po vyliahnutí mláďatá naučili nasledovať buď skutočných alebo náhradných rodičov.
V roku 1937 sa stal spoluredaktorom popredného časopisu pre etológiu Zeitschrift für Tierpsychologie (Časopis pre psychológiu zvierat) a bol tiež vymenovaný za lektora porovnávacej anatómie a psychológie zvierat na Viedenskej univerzite. V rokoch 1940-1942 pôsobil ako profesor a vedúci katedry všeobecnej psychológie na Albertovej univerzite vo vtedajšom nemeckom Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko).
Medzi rokmi 1942 - 1944 slúžil ako lekár v nemeckej armáde, zo sovietskeho zajatia sa vrátil do Rakúska až v roku 1948. Krátko na to viedol Ústav porovnávacej etológie v Altenbergu (1949 – 1951). V roku 1950 založil oddelenie porovnávacej etológie na Ústave Maxa Plancka v nemeckom Bulderne.
Celoživotného uznania sa Konrad Lorenz dočkal v roku 1973. Spoločne s dvoma blízkymi spolupracovníkmi Rakúšanom Karlom von Frischom a Holanďanom Nikom Tinbergenom si v Štokholme prevzali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za objavy týkajúce sa vzorcov správania zvierat.
Vedec sa stal autorom publikácií ako napríklad Základy etológie, Osem smrteľných hriechov, Odvrátená strana zrkadla, Takzvané zlo, Zhováral sa s dobytkom, vtákmi a rybami. Konrad Lorenz zomrel 27. februára 1989 v rodnej Viedni.
Zdroj: britannica.com
