Košice/Bratislava 28. marca (TASR) - Významnú úlohu pri formovaní sociálno-kritickej orientácie slovenského výtvarného umenia v medzivojnovom období zohrali Košice, kde sa sformovala skupina výtvarníkov označovaných ako Košická moderna. Medzi dedičov jej odkazu patril maliar a košický rodák Július Jakoby. Už vo svojej rannej tvorbe sa prejavil ako výtvarný glosátor života košickej periférie a v jeho expresionizmom inšpirovaných dielach je silný sociálno-kritický akcent.

V centre Košíc, na Alžbetinej ulici, je aj socha od Juraja Bartusza, znázorňujúca kráčajúceho Júliusa Jakobyho, prezývaného "košický pustovník", ktorý prežil takmer celý tvorivý život v metropole východného Slovenska. V utorok 28. marca uplynie 120 rokov od narodenia legendárneho košického maliara.

Július Jakoby sa narodil 28. marca 1903 v Košiciach. Ako trojročný, v roku 1906, sa spolu s rodičmi ocitol na lodi smerujúcej do Ameriky. O rok neskôr sa s mamou a súrodencami vrátil do Košíc, kde ukončil základnú školu a premonštrátske gymnázium.

Záujem o výtvarné umenie zaviedol budúceho maliara v roku 1922 na Slobodnú výtvarnú, kresliarsku a maliarsku školu Artúra Podolínyiho v Budapešti. Zakrátko sa však vrátil do Košíc, kde sa zamestnal ako úradník, ale v štúdiu výtvarného umenia pokračoval v rámci večerných kurzov kreslenia Eugena Króna, významného predstaviteľa Košickej moderny.

V rokoch 1926- 1928 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti u profesora Rétiho, ale v druhom ročníku štúdium prerušil, vrátil sa do rodného mesta, kde žil a tvoril do konca svojho života. Bol členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach (1938- 1944), členom regionálneho umeleckého spolku Svojina (1945- 1948) a od roku 1949 Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia si Jakoby vypracoval vlastný originálny štýl, ktorého jedinečnosť spočíva v modernom expresionistickom, grotesknom a symbolickom stvárnení reálneho života ľudí žijúcich prevažne na periférii. stal sa akýmsi výtvarným kronikárom Košíc, ale aj osamelosti.

Napriek silnému sociálnemu akcentu sa Jakoby v 50. rokoch 20. storočia vyhol socialistickému realizmu. Na svojich obrazoch zachytával skôr osamelého jednotlivca, ktorý nie je súčasťou optimistického či budovateľského kolektívu. V druhej polovici 50. rokov sa venoval aj zobrazovaniu ateliéru či autoportrétu.

V expresionistickom vnímaní reality pokračoval Jakoby aj v 60. rokoch, pričom v ďalšom desaťročí sa v jeho tvorbe prejavili aj prvky sebaironickej skepsy, ktorou vyjadroval nielen vlastnú osamelosť, ale aj osamelosť človeka ako takého.

Medzi známe Jakobyho diela patria obrazy ako V bare (1929), Žid (1929), Asfaltéri (1934), Nad inzerátom (1934), Umelcov interiér (1955), Vlastná podobizeň (1958), Jedák kačíc (1962), Don Quijote (1963), Deti s hračkami (1971), Proti vojne II (1974), alebo Pred obrazom (1976).

V Košiciach Jakoby samostatne vystavoval v rokoch 1929 a 1934. Ďalšie súborné výstavy vo Východoslovenskej galérii mal v rokoch 1965, 1978, 1983, 1987 a 1994. V Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave vystavoval v rokoch 1958, 1983, 1994, v Moravskej galérii v Brne v roku 1972. V roku 1984 daroval kolekciu svojich diel Národnej galérii v Prahe.

Július Jakoby, zaslúžili umelec z roku 1968, pôsobil v Košiciach až do svojej smrti 15. apríla 1985, zomrel vo veku 82 rokov. Od roku 1992 mu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach otvorili stálu expozíciu.



Zdroje: www.artcapital.sk; www.nedbalka.sk; www.webumenia.sk; Umenie na Slovensku - stručné dejiny obrazov, Slovart, Bratislava 2007