Tisovec/Bratislava 20. septembra (TASR) - Patril medzi významné osobnosti slovenskej politickej scény prvej polovice 20. storočia. Prezentoval sa ako ľavicovo orientovaný intelektuál a stál pri vzniku dnes už legendárneho kultúrnopolitického časopisu DAV. Do Komunistickej strany Československa (KSČ) vstúpil v 20. rokoch minulého storočia, z ktorej ho však v roku 1940 vylúčili pre jeho kritický postoj k sovietsko-nemeckej zmluve a tzv. Zimnej vojne.

Počas druhej svetovej vojny pôsobil v parížskom a neskôr v londýnskom exile. Po roku 1945 mu vrátili členstvo v KSČ a po prevzatí moci komunistami v Československu bol ministrom zahraničných vecí. Napriek tomu sa stal obeťou vykonštruovaného procesu z počiatku 50. rokov 20. storočia.

Od narodenia právnika, publicistu, diplomata a politika Vladimíra Clementisa uplynie v utorok 20. septembra 120 rokov.

Vladimír Clementis sa narodil 20. septembra 1902 v Tisovci v evanjelickej učiteľskej rodine. Na pražskej Univerzite Karlovej vyštudoval v roku 1925 právo a ako advokát pracoval v Lučenci a Bratislave. Už počas štúdií sa aktivizoval v ľavicovom a neskôr komunistickom hnutí. Angažoval sa v pražskom spolku slovenských študentov Detvan a vo Zväze slovenského študentstva. Na jeseň 1922 stál pri zrode Voľného združenia študentov - socialistov zo Slovenska. Bol spoluzakladateľom a v rokoch 1924 - 1935 šéfredaktorom ľavicovej kultúrnopolitickej revue DAV, na stránkach ktorej okrem iného upozorňoval na nebezpečne vzrastajúci fašizmus.

Do KSČ v stúpil v roku 1924, podieľal sa na založení Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom (1929), Spolku socialistických akademikov (1928) a Bloku inteligencie Slovenska (1932). V rokoch 1935 - 1938 bol za KSČ poslancom Národného zhromaždenia.

Začiatkom roka 1939 emigroval do Paríža, kde ho zastihlo uzavretie zmluvy medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, známej ako pakt Molotov - Ribbentrop. Patril ku kritikom tohto paktu a tiež sovietskeho útoku na Fínsko, ale aj k signatárom memoranda slovenských politikov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Ján Paulíny-Tóth), ktoré požadovalo obnovenie Československa s rovnoprávnym postavením Slovenska. Za tieto aktivity ho v roku 1940 vylúčili z KSČ.

V rokoch 1941 až 1945 pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní BBC pre Česko-Slovensko pod pseudonymom Peter Hron.

Vladimír Clementis odmietal čechoslovakizmus Edvarda Beneša. Zostal verný myšlienke rovnoprávnosti národov žijúcich v Československej republike (ČSR). Po návrate z emigrácie v roku 1945 ho znovu prijali do KSČ. V rokoch 1945 - 1948 bol štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí, v rokoch 1948 - 1950 ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1949 - 1950 aj členom Ústredného výboru KSČ.

V marci 1950 ho podrobili vykonštruovanej kritike, obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu či z nepriateľského postoja voči Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Odvolali ho z funkcie ministra a ocitol sa pod trvalým dozorom Štátnej bezpečnosti - ŠtB.

V januári 1951 Clementisa zatkli a v priebehu vyšetrovania preradili z procesu s buržoáznymi nacionalistami do procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho. V tomto zinscenovanom procese ho 27. novembra 1952 odsúdili na smrť a 3. decembra 1952 na dvore pražskej väznice v Ruzyni popravili. V roku 1963 ho rehabilitovali.

Medzi známe diela Vladimíra Clementisa patria Usmerňované Slovensko (1942), Medzi nami a Maďarmi (1943), básnické zborníky Zem spieva a Hnev svätý alebo memoárovo - dokumentárna kniha Nedokončená kronika, ktorá vyšla až po jeho smrti v roku 1964.