Saratov/Bratislava 24. februára (TASR) - Ruský spisovateľ Konstantin Alexandrovič Fedin je autorom jedného z prvých románov sovietskej literatúry, ktorý vyšiel v roku 1928 pod názvom Bratia. Jeho dielo patrí do zlatého fondu sovietskej literatúry - v roku 1968 bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

Vo štvrtok 24. februára uplynie 130 rokov od narodenia spisovateľa Konstantina Alexandroviča Fedina, dlhoročného predsedu sovietskeho Zväzu spisovateľov.

Konstantin Alexandrovič Fedin sa narodil 24. februára 1892 v meste Saratov v rodine majiteľa papiernictva. V roku 1901 začal v rodnom meste navštevovať obchodnú školu, ale keďže ho od detstva priťahovala literatúra a nechcel ísť v otcových šľapajach, odišiel v roku 1907 bez vedomia rodičov do Moskvy a o rok neskôr nastúpil do Kozlovskej obchodnej školy. V rokoch 1911 až 1914 študoval na Moskovskom obchodnom inštitúte. Práve v tomto období prvý raz publikuje pod pseudonymom Indefak v časopise Novy Satirikon.

S cieľom zdokonaliť sa v nemčine prišiel v roku 1914 do Nemecka, avšak po vypuknutí prvej svetovej vojny skončil ako občan nepriateľského štátu v nemeckom zajatí. Roky strávené v Nemecku sa stali spisovateľovi cenným materiálom na napísanie jeho najznámejšieho diela Mestá a roky (1924), ktorý priniesol Fedinovi značnú popularitu aj v zahraničí. Ide o prvý veľký román sovietskej literatúry zachytávajúci osudy inteligencie v revolučnom Rusku.

Do Moskvy sa vrátil až v roku 1918 v čase zúriacej občianskej vojny. V septembri toho istého roku začal pracovať na Ľudovom komisariáte osvety. V novembri nasledujúceho roku odišiel do mesta Syzraň, kde napísal poviedky Šťastie a Ujo Kiseľ.

V 20. rokoch minulého storočia sa stal Konstantin Fedin zakladajúcim členom petrohradskej avantgardnej skupiny nazývanej Serapionovi bratia. Táto literárna skupina, ktorá požadovala slobodu v literatúre i umení, pričom sa snažila uplatňovať nové umelecké formy nevyhýbajúc sa experimentom, vznikla v roku 1921.

Široký obraz predrevolučného Ruska a prvých rokov sovietskej moci ponúkol v románe Bratia (1928). Usiloval sa v ňom hlbšie opísať psychologický i filozofický údel človeka a umelca v podmienkach vyostreného triedneho boja v čase občianskej vojny.

Konstantin Fedin je tiež autorom románov Únos Európy (1933-1935) a Sanatórium Arktur (1940). Od začiatku roka 1943 pracoval nad trilógiou Prvé radosti (1943-1945), Neobyčajné leto (1945-1948) a Oheň (1949 - tento román zostal nedokončený). Úlohu veľkého ruského spisovateľa Maxima Gorkého na tvorbu začínajúcich sovietskych spisovateľov priblížil v knihe Gorkij medzi nami (1968). Ešte pred tým, v roku 1957, napísal svoje memoáre Spisovateľ, umenie, čas.

Po skončení druhej svetovej vojny pôsobil Konstantin Fedin od novembra 1945 do februára 1946 ako osobitný spravodajca denníka Izvestija na Norimberskom procese s nacistickými zločincami.

Aktívne sa zapájal aj do spoločenského a politického diania. V roku 1958 sa stal členom Akadémie vied Sovietskeho zväzu, bol poslancom Najvyššieho sovietu a v rokoch 1959 až 1977 stál na čele sovietskeho Zväzu spisovateľov.

Avšak Fedin nevystúpil na obranu jedného z najvýznamnejších ruských spisovateľov, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1958 Borisa Pasternaka, s ktorým sa pred tým 20 rokov priatelil a dokonca ho odhováral, aby toto prestížne ocenenie odmietol. A v auguste 1973 bol Fedin jedným zo signatárov vyhlásenia sovietskych spisovateľov, ktorí odsudzovali opozičné aktivity spisovateľa Alexandra Solženicyna, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1970) a ľudsko-právneho aktivistu Andreja Sacharova, nositeľa Nobelovej ceny za mier (1975).

Konstantin Alexandrovič Fedin zomrel 15. júla 1977 vo veku 85 rokov v Moskve, kde je aj pochovaný na Novodevičom cintoríne. Je po ňom pomenované námestie v Saratove a tiež ulica v Moskve i v bratislavskej Petržalke.