Názory na to, kde a kedy vznikli prvé zariadenia, ktoré by upravovali pokrčené odevy sa rôznia.
Autor TASR
New York/Bratislava 6. júna (TASR) – Napriek tomu, že žehlenie je pre mnohých ľudí otravnou činnosťou, táto aktivita sprevádza ľudstvo už veľmi dlho. Používanie plochých povrchov na vyhladenie tkanín a zníženie ich pokrčenia sa datuje vyše 2000 tisíc rokov dozadu u mnohých raných civilizácii. Niektoré z prvých žehličiek boli dokonca studené a oblečenie takpovediac iba hladili. Modernejší model využívajúci elektrickú energiu prišiel až s rokom 1882.
V pondelok 6. júna uplynulo 140 rokov od udalosti, kedy si americký vynálezca Henry W. Seeley nechal patentovať elektrickú žehličku.
Názory na to, kde a kedy vznikli prvé zariadenia, ktoré by upravovali pokrčené odevy sa rôznia. Podľa niektorých zdrojov už 400 rokov pred naším letopočtom používali Gréci nahriatu okrúhlu tyč a starí Rimania zase kovovú lopatku, do ktorej udierali v nádeji, že týmto spôsobom sa tkanina vyrovná. V Číne sa žehlilo prostredníctvom panvíc z bronzu či medi naplnených horúcim dreveným uhlím alebo pieskom.
Okolo roku 1300 sa v Európe oblečenie naprávalo hladkým kusom kovu. Bol pripevnený k rukoväti, zohrieval sa nad plameňom a následne sa zdvihol pomocou izolovanej rukavice. Samotný odev však musela chrániť vrstva látky určená ako prevencia voči zašpineniu oblečenia sadzami z tohto mechanizmu. Po vychladnutí sa takáto žehlička znovu nahriala a proces sa zopakoval. Okrem vyhladzovania záhybov plnilo žehlenie aj ďalšiu dôležitú funkciu - ničilo baktérie v oblečení a znižovalo tvorbu plesní.
Predísť znečisťovaniu šatstva sa podarilo vďaka dutej žehličke, ktorá sa zahrievala vložením horúceho železného jadra do jej vnútra. Teplo sa tak prenášalo na čistú spodnú platňu zariadenia a ochranná vrstva medzi ním odevom už viac nebola potrebná.
S rozvíjaním technológie spracovania kovov sa žehličky mohli zahrievať na liatinových kachliach, takže v porovnaní s otvoreným ohňom bola práca s nimi oveľa jednoduchšia. V roku 1871 bola vďaka podnikateľke a vynálezkyni Mary Florence Pottovej v Amerike predstavená žehlička s odnímateľnými drevenými rukoväťami, ktoré zabraňovali popáleniu rúk. V 70-tych rokoch 19. storočia boli patentované aj plynové žehličky.
Veľký prevrat v žehlení však nastal 6. júna 1882. Odborník na elektroniku Henry W. Seeley v New Yorku získal patent na prvú elektrickú žehličku, ktorá vážila okolo 7 kilogramov. Prúd prechádzal elektródami uhlíkového oblúka, ktorý zohrieval samostatnú dosku. Pravidelnejšia teplota žehliacej plochy síce spôsobila oveľa jednoduchšie žehlenie, no nezanedbateľným problémom bolo, že máloktorá domácnosť bola v tom čase pripojená na elektrickú sieť. Žehlička sa navyše príliš dlho zohrievala, čo bolo otravné. V tom istom roku bolo podobné zariadenie predstavené aj vo Francúzsku, ale považovalo sa za príliš nebezpečné.
V roku 1892 predstavili spoločnosti Crompton and Co. a General Electric Company ručné žehličky využívajúce elektrický odpor, ktoré umožňovali reguláciu tepla. Keď sa popularita ručných elektrických žehličiek rozmohla, predaj ešte viac podporilo zavedenie elektrických naparovacích žehličiek v 50. rokoch 20. storočia.
V pondelok 6. júna uplynulo 140 rokov od udalosti, kedy si americký vynálezca Henry W. Seeley nechal patentovať elektrickú žehličku.
Názory na to, kde a kedy vznikli prvé zariadenia, ktoré by upravovali pokrčené odevy sa rôznia. Podľa niektorých zdrojov už 400 rokov pred naším letopočtom používali Gréci nahriatu okrúhlu tyč a starí Rimania zase kovovú lopatku, do ktorej udierali v nádeji, že týmto spôsobom sa tkanina vyrovná. V Číne sa žehlilo prostredníctvom panvíc z bronzu či medi naplnených horúcim dreveným uhlím alebo pieskom.
Okolo roku 1300 sa v Európe oblečenie naprávalo hladkým kusom kovu. Bol pripevnený k rukoväti, zohrieval sa nad plameňom a následne sa zdvihol pomocou izolovanej rukavice. Samotný odev však musela chrániť vrstva látky určená ako prevencia voči zašpineniu oblečenia sadzami z tohto mechanizmu. Po vychladnutí sa takáto žehlička znovu nahriala a proces sa zopakoval. Okrem vyhladzovania záhybov plnilo žehlenie aj ďalšiu dôležitú funkciu - ničilo baktérie v oblečení a znižovalo tvorbu plesní.
Predísť znečisťovaniu šatstva sa podarilo vďaka dutej žehličke, ktorá sa zahrievala vložením horúceho železného jadra do jej vnútra. Teplo sa tak prenášalo na čistú spodnú platňu zariadenia a ochranná vrstva medzi ním odevom už viac nebola potrebná.
S rozvíjaním technológie spracovania kovov sa žehličky mohli zahrievať na liatinových kachliach, takže v porovnaní s otvoreným ohňom bola práca s nimi oveľa jednoduchšia. V roku 1871 bola vďaka podnikateľke a vynálezkyni Mary Florence Pottovej v Amerike predstavená žehlička s odnímateľnými drevenými rukoväťami, ktoré zabraňovali popáleniu rúk. V 70-tych rokoch 19. storočia boli patentované aj plynové žehličky.
Veľký prevrat v žehlení však nastal 6. júna 1882. Odborník na elektroniku Henry W. Seeley v New Yorku získal patent na prvú elektrickú žehličku, ktorá vážila okolo 7 kilogramov. Prúd prechádzal elektródami uhlíkového oblúka, ktorý zohrieval samostatnú dosku. Pravidelnejšia teplota žehliacej plochy síce spôsobila oveľa jednoduchšie žehlenie, no nezanedbateľným problémom bolo, že máloktorá domácnosť bola v tom čase pripojená na elektrickú sieť. Žehlička sa navyše príliš dlho zohrievala, čo bolo otravné. V tom istom roku bolo podobné zariadenie predstavené aj vo Francúzsku, ale považovalo sa za príliš nebezpečné.
V roku 1892 predstavili spoločnosti Crompton and Co. a General Electric Company ručné žehličky využívajúce elektrický odpor, ktoré umožňovali reguláciu tepla. Keď sa popularita ručných elektrických žehličiek rozmohla, predaj ešte viac podporilo zavedenie elektrických naparovacích žehličiek v 50. rokoch 20. storočia.