Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vyhlásenie nemeckého cisárstva práve vo Francúzsku malo Európe ukázať silu a moc novovzniknutej ríše, v ktorej dominovalo Prusko.
Autor TASR
Paríž 18. januára (TASR) – Na zjednocovaní rozdrobených nemeckých štátov mal v 19. storočí hlavnú zásluhu železný kancelár Otto von Bismarck, ktorému sa ich podarilo zjednotiť "krvou a železom". Proces zjednocovania vyvrcholil v januári roku 1871 v zámku Versailles pri Paríži vyhlásením pruského kráľa Wilhelma I. za nemeckého cisára. V pondelok 18. januára uplynie od tejto udalosti 150 rokov.
V prvej polovici 19. storočia vznikli dve koncepcie zjednotenia Nemecka. S myšlienkou veľkonemeckej koncepcie, ktorá presadzovala spojenie pod vedením Rakúska, prišiel premiér a zároveň minister zahraničných vecí Rakúskeho cisárstva Felix von Schwarzenberg. Naopak – malonemecká koncepcia sa usilovala o zjednotenie bez Rakúska. Práve táto koncepcia sa postupne stala programom Pruska, ktoré začalo mať v tomto období v strednej Európe významné postavenie. Po roku 1833 sa mu podarilo okolo seba zjednotiť nemecké štáty do colnej únie (Zollverein), do ktorej Rakúsko nepatrilo.
Prusko vďačí za svoj úspech najmä kancelárovi Ottovi von Bismarckovi. Bol to Bismarck, ktorý chcel bojovať proti Rakúsku, vylúčiť ho z Nemecka a zaistiť hegemóniu vlastnej krajine, lebo sa domnieval, že "Nemecko je pritesné na to, aby v ňom žilo zároveň Rakúsko aj Prusko".
Rozhodujúce vojenské víťazstvo nad rakúskymi vojskami 3. júla 1866 pri Sadovej, počas ktorého stratili rakúske jednotky 40.000 mužov a 160 kanónov, umožnilo Prusku uvažovať o premene colnej únie na politickú. Začala sa rodiť Nemecká ríša.
Po bitke pri Sadovej sa vznikol Severonemecký spolok na čele so železným kancelárom Bismarckom. Spolok, ktorý sa stal ďalším krokom na ceste zjednocovania Nemecka, zabezpečoval väčšinu funkcií štátu. V kompetencii 22 členských štátov boli cirkevné veci, vzdelanie, spravodlivosť a financie.
K úplnému zjednoteniu Nemecka však mohlo dôjsť až po zlomení odporu Francúzska, ktoré si chcelo upevniť vplyv na juh od rieky Mohan. Stalo sa tak 1. septembra 1870 po víťazstve v bitke pri Sedane. Prakticky vzápätí po tejto bitke začal v októbri kancelár Otto von Bismarck rokovania o zjednotení s juhonemeckými štátmi.
Nesúhlas s pruskou hegemóniou v novovytvorenom štáte vyslovovalo najmä Bavorsko. Bismarckovi sa podarilo námietky eliminovať jednak hrozbou hospodárskej izolácie, ako aj prísľubom osobitného postavenia tejto krajiny. Bavorsko si dokonca obhájilo vlastnú zahraničnú politiku a vlastnú armádu.
Vyhlásením pruského kráľa Wilhelma I. za prvého nemeckého cisára v zrkadlovej sieni Versaillského zámku sa teda 18. januára 1871 skončil proces zjednocovania nemeckých štátov – bez Rakúska – na nemecký národný štát. Po Zollvereine a Severonemeckom spolku sa zrodilo cisárstvo, ktoré predstavovalo s 25 štátmi najsilnejšiu európsku veľmoc. Vyhlásenie nemeckého cisárstva práve vo Francúzsku malo Európe ukázať silu a moc novovzniknutej ríše, v ktorej dominovalo Prusko. Nový štát existoval v tejto podobe do roku 1918.
V prvej polovici 19. storočia vznikli dve koncepcie zjednotenia Nemecka. S myšlienkou veľkonemeckej koncepcie, ktorá presadzovala spojenie pod vedením Rakúska, prišiel premiér a zároveň minister zahraničných vecí Rakúskeho cisárstva Felix von Schwarzenberg. Naopak – malonemecká koncepcia sa usilovala o zjednotenie bez Rakúska. Práve táto koncepcia sa postupne stala programom Pruska, ktoré začalo mať v tomto období v strednej Európe významné postavenie. Po roku 1833 sa mu podarilo okolo seba zjednotiť nemecké štáty do colnej únie (Zollverein), do ktorej Rakúsko nepatrilo.
Prusko vďačí za svoj úspech najmä kancelárovi Ottovi von Bismarckovi. Bol to Bismarck, ktorý chcel bojovať proti Rakúsku, vylúčiť ho z Nemecka a zaistiť hegemóniu vlastnej krajine, lebo sa domnieval, že "Nemecko je pritesné na to, aby v ňom žilo zároveň Rakúsko aj Prusko".
Rozhodujúce vojenské víťazstvo nad rakúskymi vojskami 3. júla 1866 pri Sadovej, počas ktorého stratili rakúske jednotky 40.000 mužov a 160 kanónov, umožnilo Prusku uvažovať o premene colnej únie na politickú. Začala sa rodiť Nemecká ríša.
Po bitke pri Sadovej sa vznikol Severonemecký spolok na čele so železným kancelárom Bismarckom. Spolok, ktorý sa stal ďalším krokom na ceste zjednocovania Nemecka, zabezpečoval väčšinu funkcií štátu. V kompetencii 22 členských štátov boli cirkevné veci, vzdelanie, spravodlivosť a financie.
K úplnému zjednoteniu Nemecka však mohlo dôjsť až po zlomení odporu Francúzska, ktoré si chcelo upevniť vplyv na juh od rieky Mohan. Stalo sa tak 1. septembra 1870 po víťazstve v bitke pri Sedane. Prakticky vzápätí po tejto bitke začal v októbri kancelár Otto von Bismarck rokovania o zjednotení s juhonemeckými štátmi.
Nesúhlas s pruskou hegemóniou v novovytvorenom štáte vyslovovalo najmä Bavorsko. Bismarckovi sa podarilo námietky eliminovať jednak hrozbou hospodárskej izolácie, ako aj prísľubom osobitného postavenia tejto krajiny. Bavorsko si dokonca obhájilo vlastnú zahraničnú politiku a vlastnú armádu.
Vyhlásením pruského kráľa Wilhelma I. za prvého nemeckého cisára v zrkadlovej sieni Versaillského zámku sa teda 18. januára 1871 skončil proces zjednocovania nemeckých štátov – bez Rakúska – na nemecký národný štát. Po Zollvereine a Severonemeckom spolku sa zrodilo cisárstvo, ktoré predstavovalo s 25 štátmi najsilnejšiu európsku veľmoc. Vyhlásenie nemeckého cisárstva práve vo Francúzsku malo Európe ukázať silu a moc novovzniknutej ríše, v ktorej dominovalo Prusko. Nový štát existoval v tejto podobe do roku 1918.
