Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil l7. mája l860 v Jasenovej na Orave.
Autor TASR
Jasenová/Bratislava 16. mája (TASR) - Spisovateľ a lekár Martin Kukučín je významným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom modernej slovenskej prózy. Kukučínovo literárne dielo rozsahom a koncepciou presiahlo rámec národnej literatúry, bolo preložené do viacerých jazykov a mnohé jeho príbehy boli zdramatizované a sfilmované. Hrdinov do svojich próz zámerne hľadal medzi ľudom, ďalšou jeho prednosťou pri písaní bol aj láskavý humor. V nedeľu 17. mája uplynie 155 rokov od jeho narodenia.
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil l7. mája l860 v Jasenovej na Orave. Študoval na gymnáziu v Revúcej (1871-1874), po jeho zrušení v Martine a Banskej Bystrici (1874-1875). Pokračoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom (1875-1878). Do augusta 1884 bol učiteľom v Jasenovej. Popri tom externe študoval na gymnáziu v Kežmarku a maturoval na gymnáziu v Šoproni (1884-1885). Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave. V tom čase tam vládla protislovenská atmosféra, a tak sa rozhodol pre štúdium medicíny, ktoré v roku 1893 ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
Počas štúdia Kukučín intenzívne písal a aktívne pracoval v slovenskom akademickom spolku Detvan. Po škole absolvoval prax v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni (dnes rakúske mestá). Na Slovensku sa mu nepodarilo nájsť uplatnenie, a tak prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didoličovcov stať sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač v chorvátskej Dalmácii (1894-1907). Popri ordinácii si zriadil lekáreň a stal sa aj aktívnym členom a neskôr predsedom čitateľského a kultúrneho spolku (Hrvatski Sastanak - Chorvátsky spolok). Kontakt so Slovenskom udržiaval prostredníctvom listov a v Slovenských pohľadoch publikoval práce s dalmatínskou problematikou. V rokoch 1896-1897 sa neúspešne pokúšal o návrat domov. V dôsledku spoločensko-klanových sporov, v ktorých sa odmietol spolu so svojou manželkou Pericou Didoličovou (oženil sa v 1904) angažovať, sa vysťahoval do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu (Čile) zložil nostrifikačné skúšky a usadil sa v čilskom meste Punta Arenas medzi chorvátskymi vysťahovalcami (1908-1922). Stal sa prvým lekárom Červeného kríža v Patagónii.
Po vzniku Československej republiky (1918) začal Kukučín pomýšľať na návrat do vlasti. Usídlil sa v Martine (1922), kde začal študoval archívne materiály k ďalším svojim dielam. Kvôli dlhému odlúčeniu od Slovenska sa ale nedokázal zžiť s miestnymi spoločensko-politickými problémami, a tak žil v rokoch 1923-1925 na striedačku v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine. V novembri 1925 sa ešte nakrátko vrátil do Čile, aby si usporiadal svoje majetkové záležitosti a na jar 1926 sa vrátil so svojou vtedy už ťažko duševne chorou manželkou do chorvátskeho kúpeľného mesta Lipik (tu jeho manželka zomrela).
V apríli 1928 Martin Kukučín ochorel na zápal pľúc, na ktorý v nemocnici v chorvátskom Pakraci 21. mája 1928 zomrel. Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didoličovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj. Jeho telesné pozostatky boli ešte v roku 1928 prevezené na Slovensko a 29. októbra 1928 uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Literárne činný bol Kukučín od roku 1883, keď začal časopisecky publikovať krátke črty, poviedky, zväčša z dedinského prostredia (Veľkou lyžicou, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň a i.). Pobyt v Prahe znamenal vrchol jeho poviedkovej tvorby (1885 - Rysavá jalovica, 1886 - Neprebudený, 1890 - Keď báčik z Chochoľova umrie, 1891 - Na podkonickom bále, 1892 - Koniec a začiatok a i.). V chorvátskej Dalmácii písal poviedky a cestopisné črty, vznikol tam román Dom v stráni (1903). Tvoriť neprestal ani v Južnej Amerike a po návrate do Európy vydal cestopis Prechádzky po Patagónii, Mladé letá (obe 1922) a rozsiahle päťzväzkové dielo Mať volá (1926-1927) a i.
Podľa Mateja Bencúra (Martina Kukučína) je pomenovaná poliklinika v čilskom meste Punta Areas, meno Kukučín nesie aj planétka (23444). Na Slovensku sú po ňom v rôznych mestách pomenované ulice, v Jasenovej, Revúcej, maďarskom Šoproni a českej Prahe sú inštalované pamätné tabule. V jeho rodnom dome v Jasenovej je od roku 1960 zriadené múzeum.
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil l7. mája l860 v Jasenovej na Orave. Študoval na gymnáziu v Revúcej (1871-1874), po jeho zrušení v Martine a Banskej Bystrici (1874-1875). Pokračoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom (1875-1878). Do augusta 1884 bol učiteľom v Jasenovej. Popri tom externe študoval na gymnáziu v Kežmarku a maturoval na gymnáziu v Šoproni (1884-1885). Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave. V tom čase tam vládla protislovenská atmosféra, a tak sa rozhodol pre štúdium medicíny, ktoré v roku 1893 ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
Počas štúdia Kukučín intenzívne písal a aktívne pracoval v slovenskom akademickom spolku Detvan. Po škole absolvoval prax v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni (dnes rakúske mestá). Na Slovensku sa mu nepodarilo nájsť uplatnenie, a tak prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didoličovcov stať sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač v chorvátskej Dalmácii (1894-1907). Popri ordinácii si zriadil lekáreň a stal sa aj aktívnym členom a neskôr predsedom čitateľského a kultúrneho spolku (Hrvatski Sastanak - Chorvátsky spolok). Kontakt so Slovenskom udržiaval prostredníctvom listov a v Slovenských pohľadoch publikoval práce s dalmatínskou problematikou. V rokoch 1896-1897 sa neúspešne pokúšal o návrat domov. V dôsledku spoločensko-klanových sporov, v ktorých sa odmietol spolu so svojou manželkou Pericou Didoličovou (oženil sa v 1904) angažovať, sa vysťahoval do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu (Čile) zložil nostrifikačné skúšky a usadil sa v čilskom meste Punta Arenas medzi chorvátskymi vysťahovalcami (1908-1922). Stal sa prvým lekárom Červeného kríža v Patagónii.
Po vzniku Československej republiky (1918) začal Kukučín pomýšľať na návrat do vlasti. Usídlil sa v Martine (1922), kde začal študoval archívne materiály k ďalším svojim dielam. Kvôli dlhému odlúčeniu od Slovenska sa ale nedokázal zžiť s miestnymi spoločensko-politickými problémami, a tak žil v rokoch 1923-1925 na striedačku v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine. V novembri 1925 sa ešte nakrátko vrátil do Čile, aby si usporiadal svoje majetkové záležitosti a na jar 1926 sa vrátil so svojou vtedy už ťažko duševne chorou manželkou do chorvátskeho kúpeľného mesta Lipik (tu jeho manželka zomrela).
V apríli 1928 Martin Kukučín ochorel na zápal pľúc, na ktorý v nemocnici v chorvátskom Pakraci 21. mája 1928 zomrel. Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didoličovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj. Jeho telesné pozostatky boli ešte v roku 1928 prevezené na Slovensko a 29. októbra 1928 uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Literárne činný bol Kukučín od roku 1883, keď začal časopisecky publikovať krátke črty, poviedky, zväčša z dedinského prostredia (Veľkou lyžicou, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň a i.). Pobyt v Prahe znamenal vrchol jeho poviedkovej tvorby (1885 - Rysavá jalovica, 1886 - Neprebudený, 1890 - Keď báčik z Chochoľova umrie, 1891 - Na podkonickom bále, 1892 - Koniec a začiatok a i.). V chorvátskej Dalmácii písal poviedky a cestopisné črty, vznikol tam román Dom v stráni (1903). Tvoriť neprestal ani v Južnej Amerike a po návrate do Európy vydal cestopis Prechádzky po Patagónii, Mladé letá (obe 1922) a rozsiahle päťzväzkové dielo Mať volá (1926-1927) a i.
Podľa Mateja Bencúra (Martina Kukučína) je pomenovaná poliklinika v čilskom meste Punta Areas, meno Kukučín nesie aj planétka (23444). Na Slovensku sú po ňom v rôznych mestách pomenované ulice, v Jasenovej, Revúcej, maďarskom Šoproni a českej Prahe sú inštalované pamätné tabule. V jeho rodnom dome v Jasenovej je od roku 1960 zriadené múzeum.
