Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V roku 1884 nastúpil do služieb najväčšieho banského a hutníckeho podniku na území Slovenska - Rimamuránsko-šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti.
Autor TASR
Banská Štiavnica/Bratislava 9. júna (TASR) - Gustáv Eisele bol významnou osobnosťou pôsobiacou v oblasti baníctva. Usiloval sa najmä o odborné povznesenie baníctva a hutníctva na Gemeri. Stal sa iniciátorom založenia Baníckeho múzea v Rožňave a je autorom Baníckej monografie Gemera (1907) - výnimočného diela tak z hľadiska odborného, ako aj historického.
V stredu 9. júna uplynie 160 rokov od narodenia banského inžiniera Gustáva Eiseleho.
Narodil sa 9. júna 1861 v Banskej Štiavnici do rodiny pekára Jána Eiseleho. Po skončení základnej a strednej školy sa stal od roku 1880 na štyri roky poslucháčom Banskej a lesníckej akadémie vo svojom rodnom meste.
V roku 1884 nastúpil do služieb najväčšieho banského a hutníckeho podniku na území Slovenska - Rimamuránsko-šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti. Prvé roky praxe vykonával na centrálnom banskom riaditeľstve v Ózde. Od januára 1887 začal pracovať ako zástupca vedúceho železorudných baní v Železníku, o dva roky sa stal vedúcim prevádzky a desať rokov bol riaditeľom závodu. Počas svojho pôsobenia v Železníku sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení zavádzaním novej techniky a technológií a zakladaním štôlní.
V roku 1901 spôsobilo silné prechladnutie Gustávovi Eiselemu vážne ochorenie srdca. Po poldruharočnom liečení a rekonvalescencii sa čiastočne zotavil, ale čoskoro sa jeho choroba znovu obnovila v takom rozsahu, že mu lekári zakázali výkon ďalšej práce na závode a hlavne fáranie do baní. V dôsledku čiastočnej invalidity prešiel v roku 1905 pracovať na banské riaditeľstvo spoločnosti v Ózde, kde šesť rokov vykonával funkciu tajomníka Rimamuránsko-šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti.
Na zasadaní výboru Boršodsko–gemerskej skupiny Uhorského bansko-hutníckeho spolku, ktorý sa zišiel 11. mája 1902 v Rožňave, poverili Gustáva Eiseleho zostavením a napísaním baníckej monografie. Ojedinelé dielo s názvom Banícka monografia Gemera a Malohontu bolo vydané v roku 1907 v Banskej Štiavnici v náklade 500 kusov. Pôvodne sa predpokladalo, že vyjdú tri zväzky odborných publikácií predstavujúcich baníctvo a hutníctvo Gemersko-Malohontskej a Boršodskej župy, ale vyšiel iba jediný. Monografia na 546 stranách a v deviatich kapitolách predstavuje geografické, geologické a hydrologické pomery, históriu baníctva, jednotlivé ložiská, rôzne druhy dopravy, banské meračstvo a kartografiu regiónu na prelome 19. a 20 storočia.
Už počas prípravných prác na monografii sa zrodila v roku 1902 u vtedajšieho riaditeľa baní v Železníku myšlienka vzniku špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera. Stretla sa s veľkou podporou tak grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky, ako aj mesta Rožňava, ktoré dalo k dispozícii pozemok o rozlohe 384 metrov štvorcových. Výstavba múzea bola dokončená v roku 1905.
Otvorenia prvej stálej expozície s baníckou a hutníckou tematikou v rožňavskom múzeu sa však v roku 1912 zakladateľ múzea nedožil. Gustáv Eisele zomrel na následky dlhodobej ťažkej choroby 13. decembra 1911 v maďarskom meste Ózd, kde je aj pochovaný.
V stredu 9. júna uplynie 160 rokov od narodenia banského inžiniera Gustáva Eiseleho.
Narodil sa 9. júna 1861 v Banskej Štiavnici do rodiny pekára Jána Eiseleho. Po skončení základnej a strednej školy sa stal od roku 1880 na štyri roky poslucháčom Banskej a lesníckej akadémie vo svojom rodnom meste.
V roku 1884 nastúpil do služieb najväčšieho banského a hutníckeho podniku na území Slovenska - Rimamuránsko-šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti. Prvé roky praxe vykonával na centrálnom banskom riaditeľstve v Ózde. Od januára 1887 začal pracovať ako zástupca vedúceho železorudných baní v Železníku, o dva roky sa stal vedúcim prevádzky a desať rokov bol riaditeľom závodu. Počas svojho pôsobenia v Železníku sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení zavádzaním novej techniky a technológií a zakladaním štôlní.
V roku 1901 spôsobilo silné prechladnutie Gustávovi Eiselemu vážne ochorenie srdca. Po poldruharočnom liečení a rekonvalescencii sa čiastočne zotavil, ale čoskoro sa jeho choroba znovu obnovila v takom rozsahu, že mu lekári zakázali výkon ďalšej práce na závode a hlavne fáranie do baní. V dôsledku čiastočnej invalidity prešiel v roku 1905 pracovať na banské riaditeľstvo spoločnosti v Ózde, kde šesť rokov vykonával funkciu tajomníka Rimamuránsko-šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti.
Na zasadaní výboru Boršodsko–gemerskej skupiny Uhorského bansko-hutníckeho spolku, ktorý sa zišiel 11. mája 1902 v Rožňave, poverili Gustáva Eiseleho zostavením a napísaním baníckej monografie. Ojedinelé dielo s názvom Banícka monografia Gemera a Malohontu bolo vydané v roku 1907 v Banskej Štiavnici v náklade 500 kusov. Pôvodne sa predpokladalo, že vyjdú tri zväzky odborných publikácií predstavujúcich baníctvo a hutníctvo Gemersko-Malohontskej a Boršodskej župy, ale vyšiel iba jediný. Monografia na 546 stranách a v deviatich kapitolách predstavuje geografické, geologické a hydrologické pomery, históriu baníctva, jednotlivé ložiská, rôzne druhy dopravy, banské meračstvo a kartografiu regiónu na prelome 19. a 20 storočia.
Už počas prípravných prác na monografii sa zrodila v roku 1902 u vtedajšieho riaditeľa baní v Železníku myšlienka vzniku špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera. Stretla sa s veľkou podporou tak grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky, ako aj mesta Rožňava, ktoré dalo k dispozícii pozemok o rozlohe 384 metrov štvorcových. Výstavba múzea bola dokončená v roku 1905.
Otvorenia prvej stálej expozície s baníckou a hutníckou tematikou v rožňavskom múzeu sa však v roku 1912 zakladateľ múzea nedožil. Gustáv Eisele zomrel na následky dlhodobej ťažkej choroby 13. decembra 1911 v maďarskom meste Ózd, kde je aj pochovaný.
